Snoezelen – podpora alebo požiadavka?

Odborný článok osvetľuje základné východiská a princípy, ktoré stáli pri zrode terapie Snoezelen. Autor sumarizuje vývoj metódy a zmeny, ku ktorým v jeho priebehu došlo. Pokúša sa vystihnúť podstatu tohto konceptu a odlíšiť ho od iných terapeutických prístupov. V závere nájdete zamyslenie nad možnosťami ďalšieho vývoja tejto metódy.

Vážené dámy a páni,

pred desiatimi rokmi bola založená Medzinárodná asociácia Snoezelenu (ISNA). Je to dobrý dôvod na to, aby sme sa tu dnes zišli a spoločne tento okamih oslávili. Pretože 10 rokov je čas, ktorý je dostatočne dlhý na to, aby sme sa mohli ohliadnuť späť do minulosti a zároveň mohli nahliadnuť do budúcnosti.

Okrem toho, doterajší vývoj Snoezelenu možno pokladať za tzv. ,,success story“ – úspešný príbeh. Je to špeciálna príležitosť, a preto Vám všetkým želám veľa šťastia – zvlášť Vám, zakladateľkám a zakladateľom.

Pri pohľade do budúcnosti Vám prajem mnoho zdaru. Pretože budúci rozvoj Snoezelenu je výzvou a je potrebné pokračovať v nastúpenej úspešnej ceste.

Týmto by som rád predstavil tému svojho príspevku, ktorý znie ,,Snoezelen – podpora alebo požiadavka?“ Na začiatku by som rád ozrejmil svoju pozíciu. Nie som ani členom ISNA a nemám ani mnoho praktických skúseností so Snoezelenom. Sledujem tento úspešný príbeh Snoezelenu z pohľadu nezainteresovaného pozorovateľa, ale zároveň so záujmom pedagóga, ktorý sa zameriava na podporu a vzdelávanie jednotlivcov s mentálnym postihnutím. Z tejto perspektívy ma zaujíma predovšetkým pedagogický pôvod Snoezelenu. Preto sa pri premýšľaní nechám viesť nasledujúcimi aspektmi, respektíve otázkami.:

  1. Ohliadneme sa späť do histórie, do obdobia začiatkov Snoezelenu a položíme si nasledovné otázky: Aké bolo pôvodné chápanie konceptu jeho zakladateľmi? Bola to pre nich koncepcia, pomocou ktorej chceli podporovať jednotlivcov s postihnutím? Akú úlohu pri tom hrala alebo hrá ,,podpora“?
  2. Ako sa Snoezelen ďalej vyvíjal? Objavili sa nejaké výzvy v súvislosti so Snoezelenom a ľuďmi s postihnutím? Došlo tu k nejakým zmenám? Chceli by sme sa zamerať na vývoj Snoezelenu v súvislosti s týmito dvomi aspektmi
  3. Ďalej sa zameriame na budúcnosť Snoezelenu a pedagogické požiadavky, ktoré sa budú klásť na jednotlivých aktérov. 

 Začiatky Snoezelenu

Čo je Snoezelen a o čo tu vlastne ide? Nemusím Vám vysvetľovať, čo je Snoezelen. To viete určite lepšie ako ja. Chcel by som predostrieť hodnotenie z pedagogického pohľadu. A tu sa musíme vrátiť k počiatkom Snoezelenu, teda do obdobia pred tým, ako bola založená ISNA. Prvé náznaky sa objavili už v polovici 60-tych rokov v USA (Cleland, Clark).

Chcel by som zohľadniť ten Snoezelen, ktorý sa vyvinul v 70-tych rokoch v Holandsku. Aká myšlienka stála za týmto Snoezelenom?

Snoezelen – iný svet, tak sa volá príznačná publikácia autorov Jana Hulseggeho a Ada Verheula. V Holandsku bola prvýkrát vydaná v roku 1986. V roku 1989 sa vo vydavateľstve Lebenshilfe-Verlag v Marburgu prvýkrát objavila v nemeckom jazyku. Medzi tým sa publikovalo 10. vydanie (z roku 2005). To je obdivuhodne vysoký počet vydaní a rozšírenie pre jednu publikáciu v rámci špeciálnej pedagogiky. Vďaka tomuto zväzku sa so Snoezelenom mohla oboznámiť širšia odborná verejnosť.

Zo súčasného hľadiska odpadá teoretické chápanie obidvoch autorov. Človek môže nadobudnúť dojem, že vychádzali z tradície pedagogickej fenomenológie. Táto tradícia bola v 60-tych rokoch v Holandsku veľmi rozšírená. V pedagogickej fenomenológii ide predovšetkým o to, aby sa výchova a vzdelávanie popisovali bez naviazanosti na určitú teóriu. Popisovanie výchovy a vzdelávania by malo vychádzať z praxe. Človek má tendenciu jednotlivé ,,centrálne objekty“, prípadne podstatné javy (fenomény) najprv poznať a identifikovať. V tejto súvislosti by som rád uviedol nasledujúci citát:

,,Snoezelenu chýba fundamentálna, napríklad na psychológii vnímania založená teória“ (Hulsegge, Verheul, 2001, s. 13).

Autori svoj postup zdôrazňujú tým, že nechcú svoj pohľad zužovať na určitú teóriu. Práve tu možno spoznať základ na fenomenologickom postupe. Zároveň sa v ďalších vysvetleniach obidvoch autorov objavuje orientácia na teóriu. A hoci chceli postupovať bez viazanosti na teórie, predsa sa u nich jedna objavuje, a to ,,teória stimulov a reakcií“. Táto teória bola tiež veľmi rozšírená v 70-tych rokoch. Mala by objektívne vysvetľovať ľudské správanie. Tento pohľad sa dá objasniť na jednom príklade, keď autori s väčšou samozrejmosťou vychádzali z toho, že ľudské vnímanie má schopnosť filtrovať podnety. Uvádzajú nasledovné:

,,Keďže človeku s ťažkým postihnutím chýba filter na podnety, musíme mu ponúknuť prostredie so štruktúrovanými podnetmi“ (tamtiež, s. 10).

To znamená:

,,Na zmysly by sme nemali pôsobiť do šírky, ale do hĺbky. Aby sa toto umožnilo, pokúšame sa ponúkať podnety selektívne, a zároveň sa snažíme eliminovať nepotrebné podnety“ (tamtiež, s. 10).

Určenie takejto teórie vedie k teoretickému problému. Pretože stojí v rozpore s rozhodnutím popisovať pedagogickú prax bez previazanosti s teóriou. Napriek tomu viaceré strany s oduševnením prevzali Snoezelen a integrovali ho do každodennej pedagogickej praxe. Snáď je to aj preto, že podtitul knihy Hulseggeho a Verheula popisuje Snoezelen ako ,,iný svet“.

,,Iné“ v tomto svete súvisí s tým, že nejde o konkrétny pedagogický svet, ktorý má svoj zmysel, cieľ, normy a výkony, ale jedná sa o pedagogický protisvet, v ktorom má dochádzať k uvoľneniu alebo má vzniknúť pocit pohody prostredníctvom ,,čuchania“ a ,,driemania“Podobá sa ,,nezámernej/voľnej hre“, ktorá nesleduje určitý cieľ a neplní určitú funkciu. Jednoducho povedané Hulsegge a Verheul vychádzali z toho, že Snoezelen nie je ani terapia, ani podporný program (tamtiež). Na základe uvedených tvrdení, nemožno Snoezelen jednoznačne definovať.

Hulsegge/Verheul uvádzajú:

,,Ponúkneme niektoré (definície), ale nebudeme márniť energiu hľadaním jedinej správnej definície – ak je to vôbec možné“ (tamtiež, s. 36).

Preto možno Snoezelen popísať len ako:

,,Vedome zvolenú ponuku primárnych podnetov v príjemnej atmosfére“ alebo ako ,,primárnu aktiváciu ťažko mentálne postihnutých ľudí zameranú predovšetkým na zmyslové podnety a zmyslové skúsenosti, pomocou svetla, zvukov, pocitov, vôní a chutí“ alebo ako ,,vytváranie autentických možností prežívania okolitého prostredia pre tých, ktorí sú iní“ (tamtiež, s. 36).

Takto definovaný Snoezelen nie je prezentovaný ani ako terapia, ani ako podporný program. O čo vlastne v skutočnosti ide?

Informácia, ktorú sme získali v prvotných fázach vývoja Snoezelenu, teda znie: Snoezelen znázorňuje možnosť, pri ktorej ľudia s ťažkým mentálnym postihnutím prichádzajú k ,,špecifickej“, ,,upokojujúcej“, ,,samozvolenej“ alebo ,,významnej aktivite“ Jednoducho povedané, možno na základe uvedeného vytvoriť ľahko zapamätateľnú formuláciu:

Snoezelen je významná aktivita

Keďže táto aktivita môže byť vytváraná ľuďmi s mentálnym postihnutím, mali by byť na strane pedagogického sprievodcu splnené tieto predpoklady:

  • Správna atmosféra
  • Vlastné rozhodnutie, prípadne dobrovoľnosť Snoezelenu
  • Vlastné tempo
  •  Správne časové rozmedzie
  • Opakovanie
  • Zvolená ponuka podnetov
  • Správne (základné) nastavenie
  • Správna starostlivosť/sprevádzanie

Pri neurčitosti toho, čím vlastne Snoezelen je sa nám nakoniec podarilo vytvoriť určitú predstavu:

Jedná sa o ,,pedagogický protisvet“, teda iný svet, v ktorom prevláda uvoľnenie a pohoda –môže byť pedagogicky vytvorený, prostredníctvom dodržiavania a zohľadňovania jednotlivých princípov. Uvedené rozhodnutia zjavne prispeli k tomu, že sa Snoezelen s takým úspechom mohol etablovať v oblasti špeciálnopedagogickej podpory a v oblasti ,,pomoci postihnutým“.

Rozhodujúcim faktorom pre úspech Snoezelenu bolo, že sa spočiatku nejednoznačný koncept sprostredkoval v podobe jednoznačne daného prostredia. ,,Pri Snoezelene v užšom zmysle máme na mysli jednu alebo viac miestností, ktoré sú trvalo alebo dočasne určené len na Snoezelen“ (tamtiež, s. 49).

Takže keď fenomén Snoezelen nebol zo začiatku jednoznačne určený – nebola to ani metóda, ani podpora alebo terapia – predsa sa mohol stať jednoznačným prostredníctvom miestnosti/priestoru a prostredníctvom technických predpokladov, ktoré miestnosť v sebe obsahovala. K tomu, že Snoezelen sa stal úspešným a akceptovaným v rámci liečebnej a špeciálnej pedagogiky a neskôr aj v mnohých ďalších oblastiach mohla viesť jednoznačná technická konkrétnosť miestnosti.

Zvláštnosti koncepcie Snoezelen môžu byť z pedagogického hľadiska zhrnuté takto:

Z konkrétnej pedagogickej praxe/skúseností sa rozvinula ,,tuzemská“ pedagogická metóda. Je to zásluhou Hulseggeho a Verheula a samozrejme aj pôvodcov a priekopníkov Snoezelenu Nielsa Snoeka, Klaasa Schenka a spolupracovníkov Reina Stapsa a Toma Heineho, ktorí v roku 1974 v zariadení Haarendaal rozbehli prvý takýto projekt.

V pedagogickej praxi je známe pravidlo, že človek sa nezameriava len na tzv. ,,domáce postupy“, ale hľadá a prijíma aj ,,cudzie“ spôsoby a metódy vychádzajúce z iných disciplín ako psychológia alebo medicína (senzorická integrácia, atď.), a tak je vyššia pravdepodobnosť, že sa prepoja aj so Snoezelenom.

Ide o jednu z mála ,,domácich“ pedagogických koncepcií, ktorá sa aj pri nejednoznačnom počiatočnom teoretickom určení veľmi konkrétnym spôsobom etablovala v pedagogickej praxi, zvlášť tým, že môže byť jednoznačne určená priestorom/miestnosťou a komponentmi, ktoré sa v nej nachádzajú.

Na tomto mieste by som rád zhrnul, že pri Snoezelene:

  • sa jedná o ,,domáci“ pedagogický postup,
  • z liečebnopedagogickej a špeciálnopedagogickej praxe s jednotlivcami s ťažkým mentálnym postihnutím sa rozvíjal v zdanlivom teoreticky slobodnom kontexte,
  • tento postup nebol mienený ani ako terapia ani ako pedagogická podpora, ale ako voľnočasová ponuka na navodenie uvoľnenia a pohody,
  • zároveň v implicitnom ponímaní psychológie vnímania mohol byť chápaný ako koncepcia na podporu zmyslového vnímania,
  • využíva sa a sprostredkuje vo forme priestoru, ktorý je technicky ovplyvniteľný.

V súvislosti s témou môjho príspevku (Snoezelen – podpora alebo požiadavka?) môžeme povedať, že z voľnočasovej aktivity sa postupom času stal podporný koncept na podporu zmyslového vnímania jednotlivcov s ťažkým mentálnym postihnutím. Fascinujúce je, že tento podporný koncept nekladie žiadne požiadavky s výnimkou tej na vytvorenie pohody a uvoľnenia.

Táto musela v 70-tych rokoch pôsobiť prosto upokojujúco a uvoľňujúco. Pretože vtedy nastupujúci pedagogický optimizmus zaväzoval odborníkov k tomu, aby registrovali a  realizovali každú formu podpory, ak bola čo i len trochu využiteľná. Jednalo sa väčšinou o formy podpory, ktoré boli nariaďované odborníkmi.

Snoezelen sa stal atraktívnou možnosťou podpory, nielen u samotných jednotlivcov s postihnutím, ale aj u samotných profesionálov. Ak by sa z uvedeného dala sformulovať zhrňujúca myšlienka, pri ,,neobyčajnej aktivite“, Snoezelene, ide o podporu bez požiadavky!

To je takpovediac jedna strana úspešného príbehu.

Ďalší vývoj Snoezelenu

Druhá strana úspešného príbehu vychádza z toho, že sa aspekt podpory hlbšie zakotvil v ponímaní Snoezelenu, bez toho aby zdôrazňoval aspekty požiadaviek. Mohli by sme tu hovoriť o fázach vývoja, ktoré sprevádzali založenie medzinárodnej asociácie Snoezelenu (ISNA). Bola založená v roku 2002 na sympóziu: ,,Snoezelen: mnoho krajín – mnoho koncepcií“ na Humboldtovej univerzite v Berlíne.

Prof. Dr. Krista Mertens vo svojej publikácii ,,Snoezelen – eine Einführung in die Praxis“, ktorá po prvýkrát vyšla v roku 2003, poukazuje na novšie obdobie vývoja Snoezelenu nasledovne:

,,Pri svojich prácach z oblasti podpory zmyslového vnímania som zistila, že miestnosť Snoezelen nemusí slúžiť len oddychu a relaxácii, ale aj podpore“ (Mertens, 2004, s. 7).

V tejto súvislosti sa do popredia dostávala snaha ,,podložiť Snoezelen vedecky“ (Mertens, 2004, s. 7). Postupom času sa medzi prívržencami Snoezelenu čoraz častejšie objavovala myšlienka, ,,že k uznaniu tejto aktivity ako intervenčnej metódy sú potrebné kontroly a analýzy efektivity.“

Na iniciatívu prof. Mertens nadviazala Humboldtova univerzita v Berlíne realizáciou výskumu v oblasti vplyvu Snoezelenu. Pôvodne voľnočasová aktivita Snoezelen bola skúmaná z pohľadu jej podporného vplyvu. Jednoducho povedané, už nebola reč len o voľnočasovej aktivite, ale aj o intervencii! A vďaka tomu získal Snoezelen podstatne jasnejšiu charakteristiku.

,,Pod Snoezelenom sa rozumie vyvolanie pohody vo vyhovujúco vytvorenom prostredí prostredníctvom riadených multisenzorických podnetov“ (Mertens, 2004, s. 11).

Aby sa vplyv Snoezelenu podložil vedecky, zvolil sa najprv všeobecný pedagogicko-didaktický prístup – predstavenie takzvaného didaktického trojuholníka (Mertens, 2004, s. 13, Mertens, 2008, s. 13). Z pedagogického hľadiska platí, že medzi tromi aspektmi: žiak-pedagóg-obsah sa buduje vzťah. V súvislosti so Snoezelenom sa trojuholník vzťahuje na tieto tri aspekty: priestor, osobu a sprievodcu. Vplyv Snoezelenu sa teda skúma s ohľadom na uvedené aspekty:

„Efekt, želaný výsledok alebo úspešná intervencia sa rozvíja v harmonickom vzťahu medzi vybudovaným priestorom, sprevádzanou osobou a sprievodcom“ (Mertens, 2004, s. 13).

Obzvlášť priestor a v ňom inštalované komponenty – tzv. inštrumentárium Snoezelenu – sú podrobené skúmaniu. Pretože pedagógovia musia jednotlivé stimuly, ako svetlo, zvuky, teplotu alebo iné hmatové alebo čuchové stimuly regulovať, dávkovať a poznať ich vplyv. Okrem toho by mali byť tieto stimuly cielene využívané. Ide tu predovšetkým o správnu selekciu podnetov.

Vo svojich ďalších vysvetleniach o zdôvodnení Snoezelenu zameriava Mertens svoju pozornosť predovšetkým na jednotlivca a jeho neurologické procesy a v rámci nich na mozog, nervový systém a zmyslové systémy. Blízke a vzdialené zmysly sú tu popisované s ohľadom na stimuly v Snoezelene.

Skúma sa aj budovanie dialógu medzi pedagógom a ,,klientom“, opäť s ohľadom na jednotlivé zmyslové systémy. Vyzdvihuje predovšetkým taktilno-haptické stimuly, ale aj melódiu hlasu a vplyv hudby, atď…

Ak bolo pôvodným zámerom nahliadať na Snoezelen ako na voľnočasovú aktivitu, tak teraz sa aspekt podpory stáva prostredníctvom rôznych intervenčných opatrení jasnejší. Z toho sa vynára otázka, do akej miery alebo kedy sa už jedná o terapeutické opatrenie.

Na otázku, či je Snoezelen podporou alebo terapiou, odpovedá Mertens nasledovne:

,,Podľa zámeru, cieľovej skupiny a profesnej kvalifikácie odborníka vykazuje Snoezelen vždy inú štruktúru. Teoreticky je možné rozlišovať štyri možné oblasti využitia:

  • Snoezelen ako terapia
  • Snoezelen ako terapeutické opatrenie
  • Snoezelen ako pedagogické podporné opatrenie
  • Snoezelen ako voľná ponuka“ (Mertens, 2004, s. 29).

Aj keď Snoezelen doteraz nebol vnímaný ako vlastná terapia, mohol by si nárokovať štatút ,,pohybovej terapie na neurofyziologických základoch“ (Mertens, 2004, s. 29). Fakticky by ale jej prevádzanie bolo najskôr v kompetencii ergoterapeutov alebo fyzioterapeutov, ,,ktorí integrujú Snoezelen do svojich terapií a spôsobov práce a priraďujú Snoezelen k terapiám ako senzorická integrácia alebo mototerapia“ (Mertens, 2004, s. 29).

Namiesto takejto praxe by si mal Snoezelen získať status uznanej terapie. K tomu by bolo potrebné realizovať ďalšie štúdie, predovšetkým empirické výskumy, ktoré by potvrdili jeho vplyv a efektivitu. Ak sledujeme tieto pokusy o legitimáciu, je jasné, že do popredia sa dostáva samotné inštrumentárium – technické komponenty alebo dostupné zmyslové stimuly, ako aj ich neurologicky preukázateľné vplyvy na osobu. Vo vzťahu k pedagogickému podloženiu a súvisiacemu didaktickému trojuholníku možno konštatovať, že predovšetkým miestnosť spolu so stimulmi, ktoré sú v nej k dispozícii, a ich vplyv na neurologické procesy bude predmetom skúmania. Z tohto pohľadu sa objasnia aj neurologické reakcie jednotlivca.

Naproti tomu význam dialogického vzťahu medzi osobou a pedagógom alebo sprievodcom nemôže byť z metodických dôvodov hlbšie pochopený.

,,Odborník by mal v Snoezelene pracovať s potešením a záujmom a štýl vedenia by mal byť demokratický a orientovaný na klienta“ (Mertens, 2004, s. 21).

Prostredníctvom uvedenej metódy podloženia, sa môže vplyv Snoezelenu vzťahovať len na neurologické reakcie. Osoba v didaktickom trojuholníku je v podstate redukovaná len na tieto reakcie. Pedagogické vyjadrenie podloženia musí aspoň nateraz zostať len túžbou, až kým sa nevyvinie vyhovujúci spôsob/postup k rekonštrukcii pedagogického vzťahu.

Ale naproti tomu sú v empirických štúdiách predložené objektívne vysvetlenia neurologicky preukázateľných vplyvov stimulov v Snoezelene.

V prácach Mertens sú vyzdvihnuté ešte ďalšie dva aspekty:

  1. Pojem Snoezelen sa z metodických dôvodov vzťahuje na vyhovujúco vybavený interiérový priestor a vďaka tomuto pojmovému ohraničeniu sa ľahšie vykresľuje. ,,Chcela by som pojem Snoezelen… ohraničiť na vyhovujúco vybavený interiérový priestor, aby bolo viac možné kontrolovať a ovplyvňovať pedagogické a terapeutické možnosti intervencií“ (Mertens, 2004, s. 11).
  2. Snoezelen obsahuje okrem iného niektoré prvky senzorickej integrácie (podľa J. Ayres).

Snoezelen sa stáva koncepciou, ktorá je stále viac technicky riadená a môže byť vykonávaná odborníkmi, ktorí získali vyhovujúce vzdelanie. Takto podporne technicky vybavená koncepcia môže byť využitá vo viacerých oblastiach. V porovnaní s počiatočným vývojom Snoezelenu to naberá iný rozmer, pretože Snoezelen sa už nevzťahuje len na cieľovú skupinu jednotlivcov s ťažkým mentálnym postihnutím, ale rovnako sa zameriava na deti raného, predškolského alebo školského veku, dospelých a seniorov. Využíva sa u jednotlivcov s ťažkým mentálnym postihnutím, poruchami autistického spektra, demenciou, v oblasti onkológie, u jednotlivcov s detskou mozgovou obrnou, pri problémoch s dýchacím a zažívacím aparátom, poruchách vnímania alebo syndróme vyhorenia – na čo sa zameriava aj 10. kongres ISNA.

Snoezelen môže byť zatiaľ chápaný a využitý ako účinný ozdravný prostriedok pri rôznych poruchách, postihnutiach alebo oslabeniach.

Jednoducho povedané, stúpla aj úroveň povedomia o koncepcii. Klauß/Lamers/Janz (2005, s. 163) vo svojom rozsiahlom výskumnom projekte ,,Realita vzdelávania detí a mládeže s ťažkým a viacnásobným postihnutím v Spolkovej krajine Baden-Württemberg“ zistili nasledovné: respondenti (učitelia v školách s ťažiskom vzdelávania ,,duševný rozvoj“) v odpovediach na položku, ktoré podporné metódy sú im známe, uvádzali na treťom mieste Snoezelen, hneď po bazálnej stimulácii (Fröhlich) a senzorickej integrácii (Ayres) a pred bazálnou komunikáciou (W. Mall).

V tomto ponímaní Snoezelenu je jasnejší aj jeho charakter ako ,,podpory s požiadavkou“. To je tak povediac druhá strana úspešného príbehu. Intervenčný program, ktorý prostredníctvom zmyslových podnetov, ich redukciou a cielenými stimulmi vedie jednotlivcov k určitým reakciám.

Cesta do budúcnosti (výzvy pre aktérov)

Ak máme nahliadnuť do budúcnosti Snoezelenu, musíme brať do úvahy obidve strany úspešného príbehu. Treba si položiť otázku, z ktorého chápania sa bude vychádzať. Znamená to, ujasniť si, v ktorom z uvedených teoretických prístupov sa bude pokračovať, a túto cestu ďalej nasledovať. Neznamená to, že na jednej strane budeme Snoezelen chápať ako koncepciu neviazanú na teóriu a zároveň v rámci pedagogiky nasledovať niektorú z problematických teórií (napríklad teóriu stimulov a reakcií).

Z uvedeného sa vynára otázka, v akých inštitucionálnych súvislostiach Snoezelen vznikol. Tu musíme brať do úvahy, že sa vyvinul v rezidenčných zariadeniach – a síce so zámerom vytvoriť určitú rovnováhu alebo vyrovnanie voči požiadavkám, ktoré boli kladené na jednotlivcov s mentálnym postihnutím. Musíme si uvedomiť, že išlo o ,,totálne inštitúcie“, teda také, ktoré do detailov určovali bežný deň a život ľudí s postihnutím. Čo to znamená pre chápanie Snoezelenu, keď podobné inštitucionálne štruktúry boli výrazne obmedzené alebo úplne vymizli? Je vôbec Snoezelen ešte potrebný?

Jedna neodkladná požiadavka predsa existuje: Ako sa Snoezelen vyrovná s kritikou, ktorej je vystavovaný od počiatku? Môžeme vymenovať tri dôležité kritické body pre Snoezelen:

  1. Ešte pre schválením dohovoru o právach osôb so zdravotným postihnutím zaznievala kritika voči Snoezelenu, z dôvodu, že jednotlivci s postihnutím by moli byť segregovaní vo vlastnom priestore (Goll, 2004). Potom čo bol dohovor pred tromi rokmi ratifikovaný aj v Nemecku, možno znovu premýšľať nad týmto bodom. Otázka je: Ako sa k tomuto stavia ISNA?
  2. V 90-tych rokoch boli vyjadrené pochybnosti nad metódami, ktorými mal byť podložený aj Snoezelen (Lamers, 1994). Napríklad do akej miery je pre pedagogickú teóriu vhodná teória stimulov a reakcií? Tieto otázky si môžeme postaviť znovu, ak má napríklad platiť tvrdenie, že Snoezelen rozvíja osobnosť jednotlivca.
  3. Koncom 0-tych rokov začala byť vystavovaná kritike komercionalizácia Snoezelenu a s tým súvisiace záujmy (Störmer, 1989). Akú pozíciu zaujmú aktéri voči tejto kritike?

Pri pohľade do budúcnosti sa aktéri a prívrženci Snoezelenu musia vysporiadať s týmito kritickými bodmi a vysvetliť ich a následne z tohto základu ďalej formulovať teórie! Pre prívržencov Snoezelenu je to náročná požiadavka, ale je nevyhnutná pokiaľ má Snoezelen pokračovať vo svojej úspešnej ceste.

 

Prof. Karl Ernst Ackermann

Prednáška z 10. medzinárodného sympózia ISNA, Maria Bildhausen, Nemecko, 19. 10. 2012

 

Literatúra:

Deutsche SNOEZELEN-Stiftung (Hrsg.): SNOEZELEN in Deutschland. Königslutter 2000.

Goll, Harald: Inklusive Pädagogik und schulische Praxis: Lern- und Lebensangebote für Menschen mit (schwerer) geistiger Behinderung im internationalen Kontext. In: A. Sasse, M.Vitková und N. Störmer (Hrsg.), Integrations- und Sonderpädagogik in Europa. Professionelle und disziplinäre Perspektiven (331-342). Bad Heilbrunn 2004

Hulsegge, Jan/ Verheul, Ad: Snoezelen. Eine andere Welt. Marburg 2001 (9. unveränderte Auflage).

Klauß, Theo/Lamers, Wolfgang/Janz, Frauke:  Die Teilhabe von Kindern mit schwerer und mehrfacher Behinderung an der schulischen Bildung – eine empirische Erhebung. Ergebnisse aus dem Forschungsprojekt zur „Bildungsrealität von Kindern und Jugendlichen mit schwerer und mehrfacher Behinderung in Baden-Württemberg (BiSB)“. Teil I – Fragebogenerhebung. Pädagogische

Hochschule Heidelberg  (2000 – 2004). Heidelberg 2005                                                    (http://archiv.ub.uni-heidelberg.de/volltextserver/volltexte/2006/6790/pdf/Forschungsbericht_BiSB_I.pdf)

Lamers, Wolfgang: Spiel mit schwerstbehinderten Kindern und Jugendlichen. Aachen 1994 (S. 269 ff).

Mertens, Krista: Snoezelen. Eine Einführung in die Praxis. Dortmund 2003 (2. durchgesehene Auflage: 2004)

Mertens, Krista (unter Mitarbeit von Ad Verheul/ Sandra Köstler/Ulrich Merz): Snoezelen. Anwendungsfelder in der Praxis. Dortmund 2005

Mertens, Krista: Snoezelen. In: Geistige Behinderung 45 (2006) 4, 344 -348.

Mertens, Krista/ Tag, Franziska/ Buntrock, Martin: Snoezelen. Eintauchen in eine andere Welt. Dortmund 2008

Nikolay, C./ Hilsamen, U.: Kritische Betrachtung des Snoezelens in seinen Anwendungen. Unter Anleitung von Andreas Fröhlich verfasst. Universität Landau. Landau o.J. (http://www.basale-stimulation.de/fileadmin/Redaktion/pdf/Snoozelen.pdf)

Störmer, Norbert: Trivialisierungen und Irrationalismen in der pädagogisch-therapeutischen Praxis. In: Behindertenpädagogik 28 (1989)2, 157-176.

Preklad: Jana Hrčová

Zdroj ilustračného obrázku: www.rompa.com

Publikoval: Ľuba Heinzlová