Skip to main content
Sona Pekarovicova

Metóda senzorickej integrácie ma očarila

Zo skúsenosti viem, že po prvých stretnutiach sa uľaví a polepší najmä rodičom. Často prichádzajú s obavou, či dieťa zvládne školu. No  vysvetlíme si jednotlivé prepojenia. Rodič pochopí, prečo jeho dieťa napríklad kričí u kaderníka, prečo mu nevie normálne ostrihať nechty, prečo všetko rozlieva, atď.

 

Rozhovor so špeciálnou pedagogičkou Soňou Pekarovičovou.

 

Ako ste sa dostali k metóde senzorická integrácia?

Zo zvedavosti. Ako špeciálna pedagogička som stále hľadala odpovede na otázky týkajúce sa  príčin porúch pozornosti a učenia. Chcela som porozumieť, prečo má niekto oslabené napríklad zrakové vnímanie. Mám dve predčasne narodené deti, a aj preto som viac začala čítať o ranom vývine detí. Na materskej dovolenke som si vysnívala svoj „podnikateľský plán“, že sa chcem zaoberať deťmi v predškolskom veku a pomôcť im, aby boli dostatočne pripravené na školu. Tomu som prispôsobovala aj svoje doplnkové vzdelávanie. Kolegovia ma upozornili na kurz senzorickej integrácie, a táto metóda ma očarila. Po materskej dovolenke som si otvorila živnosť a začala som pracovať s deťmi, ktoré vysielajú varovné signály upozorňujúce na poruchy pozornosti a učenia. Mojím cieľom je ešte v predškolskom veku podporiť čiastkové oslabené funkcie detí, aby boli pripravené na školu.

 

Ako u vás vyzerajú prvé stretnutia?

Úvodný vstup je krátky rozhovor s rodičmi. Pri ňom sa snažím nastaviť program. Väčšinou ide o to, či sú problémy skôr emočného či výchovného charakteru alebo či ide skôr o vývinové problémy. Pri vývinových problémoch sú štyri stretnutia s dieťaťom a 90 minút s rodičom. Dieťa najskôr sledujem. Vytvorila som si taký svoj model klinického pozorovania – je to kombinácia senzorického profilu, čiže sledovanie jednotlivých zmyslových systémov (vestibulárny, hmatový a proprioceptický) a druhá časť pozostáva zo sledovania vývinových noriem, s ktorými pracujú špeciálni pedagógovia a psychológovia. Tieto dve časti spojím dokopy a rodičovi pripravím správu o tom, kde sa ich dieťa nachádza, kde vidím oslabenie a kde je to vporiadku. Súčasťou správy je senzorický profil dieťaťa.

 

senzoricka integracia rovnovaha

Venujete sa teda nielen dieťaťu, ale aj rodičom – teda celej rodine.

Pre rodičov je dôležité porozumieť, čo sa s ich dieťaťom deje. Moja skúsenosť je, že po prvých stretnutiach sa uľaví a polepší najmä  rodičom. Rodič pochopí, prečo jeho dieťa napríklad kričí u kaderníka, prečo mu nevie normálne ostrihať nechty, prečo všetko rozlieva, atď. Rodičia tomu nerozumejú a boja sa. Súčasťou správy o dieťati sú aj stratégie zamerané na to, ako môžu rodičia upraviť denný režim a prostredie doma, aby to viacej vyhovovalo osobnosti dieťaťa. Deti s varovnými signálmi na pozornosť potrebujú pravidelný režim. Tým, že rodičia začnú robiť navrhované opatrenia,  nasledne pocítia úľavu.

 

Takže rodičia spolupracujú.

Ku mne chodia rodičia, ktorí sa zaujímajú a chcú vedieť. Sme tím. Rodičia často prichádzajú s obavou, či dieťa zvládne školu. No vysvetlíme si jednotlivé prepojenia. Ak má dieťa problém v bilaterálnej koordinácii, ktorá môže byť v domácom prostredí viditeľná tak, že si dieťa nevie zapnúť zips, natrieť chlieb, má to neskôr súvis aj s učením. Preto ja nerobím s dieťaťom dané cvičenie za stolom, ale veľa sme v pohybe. Často meníme pozície, využívam fitlopty, hojdačky, balančné pomôcky či pracujeme v stoji. Tak vidím viac,  ako deti používajú svoje telo, a to mi poskytuje viacej informácií pre moje závery. Čiže špeciálno-pedagogické cvičenia sú rovnaké, iné je prevedenie.

 

Spomínali ste problémy s kaderníkom. Čo zvykne pôsobiť na deti, ktoré nerady chodia ku kaderníkovi?

Pre deti, ktoré majú taktilnú defenzívnosť, je neznesiteľné, keď má kaderníčka dlhé nechty a jemne sa dotýka hlavy. Fungujú tu viaceré opatrenia – tuhé objatie, masírovanie hlavy pred strihaním, upozornenie, aby  kaderníčka nahradila jemné dotyky pevnými. Vhodné je nahradenie jemného sprchovania vlasov za oplachovanie prúdom vody. To sú konkrétne opatrenia, vďaka ktorým je situácia strihania zvládnuteľnejšia. Zároveň pravidelné stretnutia s využitím metódy senzorickej integrácie zabezpečujú dieťaťu správne podnety, aby takéto situácie zvládalo lepšie.

 

Po tom, ako vypracujete profil dieťaťa, pracujete s ním ďalej?

Niektorí rodičia prichádzajú z diaľky.  V prípade, ak nemôžu dochádzať,  získajú moju správu s odporúčaniami na  iných odborníkov, ktorí by im mohli pomôcť. Ak sú z blízkeho okolia, deti ostanú u mňa v stimulačnom programe. Tu si zadefinujeme určité ciele – napríklad rozvoj zrakového vnímania, zlepšenie reagovania na verbálne inštrukcie, fonematického uvedomovania ako predprípravy na čítanie a podobne. Pravidelne tu aktivizujeme jednotlivé zmyslové systémy, a tým nastávajú pokroky. Po nejakom čase rodičia vidia, že dieťa lepšie skladá puzzle alebo robí aktivity, ktoré predtým nechcelo robiť. Často sú tieto ciele zamerané na  úplne praktický život,  ako je napríklad podpora samostatnosti pri sebaobslužných činnostiach.

 

Ako vyzerá taký stimulačný program?

Moja práca je  predošetkým mravenčia. Zmeniť prepojenie v mozgu nie je jednoduché. Tieto systémy sú poprepájané a navzájom sa ovplyvňujú, preto je každé dieťa jedinečné.

Dvaja rodičia si môžu v správe prečítať tie isté slová, že ich dieťa je taktilno-defenzívne, ale to, ako sa to prejavuje u dvoch rozdielnych  detí,  je rôzne. Niekomu taktilná defenzívnosť vôbec negatívne neovplyvňuje život. Takže ani nie je zdrojom problémov. Napríklad mám dievčatko s poruchou pozornosti ADD typu a má tiež taktilnú defenzívnosť. Nemá to na jej život v rodine žiaden vplyv. Ja to ale využívam tak, že keď sme spolu, schovám príklady na papierikoch do fazuľkových alebo iných taktilných zmesí. Vždy, keď vyťahuje nový príklad, prehŕňa sa vo fazuľkách, a to zvýši jej pozornosť. Zároveň sedí na fitlopte a k fazuľkám musí prejsť. Zapájam ďalšie systémy, o ktorých viem, že má oslabené. Mozog teda dostáva stále podnety, ktoré potrebuje. Takýmto spôsobom sa naučí lepšie sústrediť a učivo tak dokáže lepšie vnímať a absorbovať.

 

jemna motorika

 

Ako často k vám deti chodia?

Dieťa ku mne chodí väčšinou raz do týždňa – pracujeme 45 – 50 minút. Zároveň veľmi intenzívne komunikujem s rodičmi aj cez moderné technológie, ako Messenger alebo email. Snažím sa mať raz za  čas cielenú konzultáciu o tom, ako sa im darí doma, ako sa nám darí počas programu, či ideme prehodnocovať ciele, či to, čo robíme, má efekt. Keď vidíme, že to efekt nemá, hľadáme možnosti, kto by mohol pomôcť alebo na koho sa obrátiť, kam ísť inde za účelom cielenej pomoci.

 

Majú rodičia pracovať s deťmi aj doma?

Ja si myslím, že rodičia nemajú nahrádzať odborníkov. Majú byť rodičmi a majú mať čas milovať svoje deti a byť s nimi. Ja sa snažím hovoriť veľa o odporúčaniach skôr na báze úpravy prostredia. Napríklad, keď má dieťa problém so samostatnosťou a aj keď sa nenachádza na autistickom spektre, odporúčam karty s denným harmonogramom – rutinné karty – na stenu. Rodina bude mať pokojnejší život. Niekedy máme zbytočné predsudky, že tieto rutinné karty sú len pre deti s poruchou autistického spektra, ale to nie je pravda. Ja sa najviac snažím, aby rodičia plnili odporúčania. Predstavujem aktivity, ktoré mozog potrebuje, aby sa ľahko zavádzali do denného rytmu. Čo sa týka cvičení, tie robia deti u mňa. Rodičia vidia, čo robíme, môžu to robiť aj doma, ale má to byť pre oboch zábava, nie povinnosť. Často sú tieto deti aj v starostlivosti iných odborníkov, ktorí rodičov poučia. Keď ešte pribudnú domáce úlohy, tak to rodičom zaberie veľkú časť dňa.

 

Takže pre rodičov vyplýva predovšetkým úprava prostredia a porozumenie situácie?

Áno a stratégie. Často rodičov trápi, že dieťa nereaguje na ich slovné pokyny. Ja im vysvetľujem, prečo sa to deje. Učím ich a ukazujem im, čo s dieťaťom robiť. Vysvetľujem im pojmy. Čo to znamená, ak má dieťa napríklad taktilnú defenzívnosť. Raz za čas pozývam rodičov na sedenia, aby ma videli pri práci. Vidia, ako sa dieťa rozruší, keď sa hráme s fazuľkami a dieťa nemá zrakovú kontrolu nad situáciou. Potom si to vedia v podobných situáciách všimnúť aj v bežnom živote. Myslím si, že práve toto rodičia oceňujú. To, že sa naučia prepájať vplyv poruchy na ich bežný život. Jedna mamička mi raz povedala, že prišla na to, že musí zmeniť druh opaľovacieho krému, ktorý používal jej syn. Rozprávali sme sa o tom, ako pena dokáže jej syna rozrušiť. Oni používali penový opaľovací krém a chlapec robil vždy okolo toho veľa kriku. Vymenila penový krém za mlieko a bolo to oveľa jednoduchšie.

 

Majú dnešné deti dostatok senzorických podnetov?

Nemyslím si, že porucha vzniká kvôli dnešnému životnému štýlu.  Príčina je multifaktorálna. Je mi ťažko paušalizovať, lebo poznám rôzne rodiny a rôzne alternatívne prístupy k výchove, ktoré ponúkajú veľa podnetov. Ale ak je detský život vyplnený sledovaním televízie,  množstvom štrukturovaných aktivít hlavne vnútri, kurzov angličtiny, chýba deťom trávenie času v  záhrade, vychádzka do lesa, v dôsledku čoho dostávajú málo podnetov. Má to určite vplyv, ale nemyslím si, že to vedie výslovne k poruche SI. Takýto životný štýl podľa mňa ochudobňuje  dieťa. Tri základné senzorické systémy sú stavebným kameňom iných schopnosti.

Je škoda, keď deti sa dostávajú príliš skoro do dospelého štrukturovaného sveta. Často sa pýtam,  čo som ja robila v štyroch rokoch – prečo by to moje deti museli robiť a mali vedieť oveľa viac. Veď majú celý život ešte pred sebou. Kladie sa dôraz na akademické alebo rozumové rozvíjanie za každú cenu. A deti nevedia povedať, že mám stres, lebo mi chýba voľný čas,  nič nerobenie. Tiež narastá tlak na vzdelávanie prostredníctvom televízora a tabletu. Áno, deti sa tak učia, ale otázka je,  aké učenie potrebuje 3-ročné dieťa a na akej úrovni a na akej 11-ročné dieťa. Malé deti by mali pracovať viac s materiálmi a rukami,  a nie iba jedným prstom. Zároveň televízory a tablety aktivujú dopaminovú cestu rýchlej odmeny. Čiže, keď je dieťa naučené na rýchle spätné väzby a  mozog dostáva tieto rýchle odmeny,  potom pozornosť naozaj klesá a menej podnetné veci nedokážu deti až tak upútať.

 

Balancna doska senzoricka integracia

 

Ako zistíte, ktoré pomôcky sú vhodné pre konkrétne dieťa?

Dieťa je na základe diagnostiky zaradené v senzorickom profile do nejakej škatuľky. Tejto škatuľke zodpovedajú určité intervencie a pomôcky, ale keďže v mozgu je to celé poprepájané, tak ja od stola a na základe papiera neviem povedať, ktorá pomôcka bude tá vhodná.

Napríklad u detí, ktoré majú zníženú pozornosť, teda ADD typy,  sa odporúča dynamické sedenie. Môže to byť podsedák, fitlopta alebo otáčacia stolička. A teraz musím prísť na to, ktorá z týchto pomôcok je vhodná pre konkrétne dieťa. Preto musím skúšať. Môže sa mi stať, že posadím dieťa na fitloptu a bude mi skákať po celej miestnosti a nesústredí sa. Vtedy to nie je vhodné.  Pozorujem deti pri učení a poznám ich profil.  Z toho vychádzam, to je základ. Sú deti, ktoré sedia na stoličke a niečo robia. Niekto hýbe nohou – aha, ten by mohol mať gumu. Niekto sa hojdá – ten by mohol mať fitloptu alebo podsedák. A keď ho potom posadím na fitloptu, vidím, že dieťa sa začne prirodzene hojdať. Mňa to nevyrušuje a ono si dodáva také podnety, aby vydržalo sedieť a sústredilo sa. Správanie dieťaťa je niekedy vnímané opačne. Prevláda názor, že deti nechcú dávať pozor, lebo sa vrtia. Ale oni sa vrtia preto, lebo chcú veľmi dávať pozor, ale neobsedia.

 

Čo s deťmi, ktoré stále niečo robia s rukami?

Veľa detí má tendenciu taktilného vyhľadávania. Sedíme za stolom a prsty im idú. Niekto môže odporučiť,  dať všetko preč. Ale to dieťa ten podnet potrebuje. Raz som videla, ako chlapec stále niečo robil s rukou na nohaviciach. Spýtala som sa, čo to robí. „Hrám sa s opaskom,“ povedal. Tak som na druhé sedenie priniesla hmatové loptičky, ktoré sa dajú stláčať. Jedna ho veľmi rušila – bola veľmi jemná a nedávala dostatočný odpor, ale druhá bola preňho optimálna.  Takže chlapec sedel, pracoval a pritom stláčal loptičku. Nabudúce, keď prišiel, tak sa ma opýtal: „Máš ešte to mačkadlo?“ Takže takto to nejak funguje. Nemám pocit, že je to univerzálne. Stále musím hľadať, čo vyhovuje konkrétnemu dieťaťu. A to je pre mňa dobrodružné.

 

Fitlopta senzoricka integracia

Máte tu viacero rovnovážnych pomôcok. Ako vyberáte, ktoré použijete?

Každé dieťa toleruje nejaký iný stupeň podnetu. A tak je to pri všetkých pomôckach. Preto sú senzorické miestnosti plné rôznych hojdačiek, balančných pomôcok, záťažových pomôcok či hmatových podnetov. Takže každá pomôcka sa vyberá podľa toho, aby predstavovala pre dieťa tú správnu výzvu.

Keď dieťa prichádza do miestnosti, tá je pre neho pripravená. Ja poviem dieťaťu, nech si pozrie, čo ho tu zaujme, že sa ideme spolu hrať. Tak vyzerá väčšinou aj prvé stretnutie. Už toto sú pre mňa prvé informácie. Čo dieťa preferuje? Čo si vyberie? Čo odignoruje? Či sa ide hrať alebo si radšej sadne a bude sa so mnou rozprávať.

Deti majú často slabú posturálnu kontrolu, najmä v hornej časti tela. Kvôli tomu si líhajú na lavicu. Ja ich dám na fitloptu a automaticky posilňujú vrch tela. Niekedy mi aj povedia, že už nevládzu. Celá senzorická integrácia je o tom, že prepája neuveriteľne veľa vecí.

Často pracujem s deťmi na zemi. Deti ležia na fitlopte a pracujeme na úlohe. Vždy záleží aj na tom, ako rozložím pomôcky. Už len samotná poloha dieťaťa na lopte mu podporuje posturálnu kontrolu. Lopta sa občas nakloní, aktivizuje sa vestibulárny systém. Keď chcem rozvíjať prechádzanie stredovej osi tela, porozkladám pomôcky tak, aby sa muselo načahovať cez stredovú os tela. Keď potrebujem rozvíjať pravo-ľavú koordináciu, zapájam viaceré končatiny.  A keďže je dieťa stále na fitlopte, zmeny polohy mu aktivizujú pozornosť cez vestibulárny systém.

Tiež veľa improvizujem. Každá hodina vyzerá inak, lebo sa nechávam viesť dieťaťom. Ja iba upravím prostredie. Pripravím pomôcky, ktoré dieťa rozvíjajú, no ono je to, ktoré si vyberá, čo ide robiť. Mojou úlohou je rozvíjať presne to, čo potrebuje k tej aktivite, ktorú si samo vybralo. Čiže dieťa si vyberie, že sa chce hrať na zvieratá. Tak sa hráme na zvieratá v lese. Ak potrebujem rozvíjať priestorovú orientáciu, tak staviame dom. Keď potrebujem rozvíjať rovnováhu, tak kráčame po kladine cestou lesom. Ak potrebujem rozvíjať sluchové vnímanie, tak mu zakryjem oči, akože je tma a hrám dobrú sovu, ktorá ho dovedie domov. Nikdy neviem presne, ako naša hodina bude vyzerať.

 

Sú deti nadšené, keď prídu do takejto herne?

Zväčša áno, ale nie je to pravidlom. Niektoré deti si radšej budú rátať príklady, ako sa pohybovať.  To je zas ten druhý extrém. Väčšinou si všímame tie deti, ktoré sú „živé“ a „nepokojné“. Ale tie, ktoré ticho sedia, si nevšimneme, poprípade ich považujeme za tie „dobré“. Avšak to môže naznačovať, že sú dyspraktické, nemotorné, majú zníženú pozornosť a snívajú.  Tieto deti prichádzajú pomaly, so zvesenými ramenami i hlavou, ledva odpovedajú na otázku. Kde ich posadíte, tam budú ticho sedieť. Keby som s nimi takto začala pracovať, zväčša by nevnímali a ťažko by sa mi motivovali. Preto ich musím „prebrať“. S mnohými máme už svoje rituálne hry, kedy ich cez vestibulárny systém doslova zobudím. Niekedy stačia 3 minúty a vidíte, ako sa dieťa vystrie, spozornie a je pripravené začať stretnutie s plnou pozornosťou.

 

Ako stretnutie končíte?

V poslednom čase sa snažím o rituálne ukončenie. Veľkou témou senzorickej integrácie je stav bdelosti. Deti, ktoré spĺňajú obraz hyperaktívneho dieťaťa,  majú stav bdelosti vysoký. Niekedy sa stane, že deti sa na stretnutí rozrušia, pretože dostanú príliš silný podnet. Vtedy je naša posledná aktivita pokojná, aby centrálnu nervovú sústavu upokojila. Pomaly hojdám dieťa v hojdačke, niekedy ho aj prikryjem záťažovou pomôckou a rozprávame sa. A zas naopak, ak dieťa je skôr utlmené, tak sa ho na záver snažím prebrať. Takže jeho nízky stav bdelosti sa poslednou aktivitou snažím zvýšiť. Mojím cieľom je, aby deti odchádzali spokojné z dobre vykonanej práce.

 

Senzoricka integracia smykacka

 

Myslíte si, že terapia senzorickej integrácie by sa dala uplatniť aj v škole?

Vo svete je to bežné. Posledné dni vnímam zvýšený záujem učiteľov o túto metódu aj na Slovensku. So školami spolupracujem, ak ma pozvú, veľmi rada. Spolu s pedagogickým zborom hľadáme stratégie pre ich žiakov. Keď opisujem v teoretickej  časti kazuistiky, učitelia v nich vidia svojich žiakov. Uplatniteľnosť senzorickej integrácie je na zvážení učiteľov a na možnostiach školy. Niekedy prevláda názor, že senzorickú integráciu možno robiť len v senzorickej miestnosti. Tá je často pre školy nedostupná z finančných a priestorových dôvodov. Avšak mnohé stratégie sa dajú robiť v škole. Mnohokrát sú rodičia ochotní kúpiť svojim deťom senzorické pomôcky.  Mnohokrát učitelia intuitívne pracujú so systémami. V podstate význam hmatu a hrubej motoriky poznáme mnoho rokov.

S príchodom senzorickej integrácie a neurovedeckých výskumov ich vieme len účelnejšie využívať. Ja to vnímam tak, že stratégie senzorickej integrácia uľahčujú proces výučby.

 

Mgr. Soňa Pekarovičová je špeciálna pedagogička so súkromnou praxou. Pracuje na vlastnom koncepte pomoci pre detí s ADHD/ADD a poruchami učenia. Vo svojej práci sa zameriava najmä na deti predškolského veku. Oslovujú ju predovšetkým rodičia, ktorí majú pocit, že ich dieťa v niečom zaostáva v porovnaní s rovesníkmi alebo rodičia, ktorí dostanú odporúčanie od pediatra alebo neurológa. Ku každému dieťaťu pristupuje veľmi individuálne. Pri menších deťoch využíva najmä metódu senzorickej integrácie, venuje sa praxii, hmatu, rozvíjaniu hrubej a jemnej motoriky a grafomotoriky. U predškolákov sa viac venuje rozvoju jednotlivých čiastkových funkcií, ako je zrakové vnímanie, fonematické uvedomovanie, pozornosť.  Venuje sa tiež emočným problémom detí –často rieši témy,  ako pracovať s motiváciou, sebavnímaním dieťaťa či stresom.