Článok sa venuje problematike administrácie diagnostiky detí s ťažkým mentálnym a viacnásobným postihnutím v Snoezelen miestnosti. Text upozorňuje na odlišnosti pri diagnostike detí so závažným postihnutím v porovnaní s bežnou populáciou.
Hodnotenie schopností dieťaťa s ťažkým mentálnym a viacnásobným postihnutím sa líši od hodnotenia schopností dieťaťa bez postihnutia. Deti s ťažkým mentálnym a viacnásobným postihnutím majú nedostatočne rozvinuté senzomotorické a kognitívne systémy a z toho plynúcu narušenú komunikáciu. To znamená, že diagnostické nástroje a prístupy pri hodnotení dieťaťa bez postihnutia neposkytnú dostatočne zmysluplné alebo podrobné informácie, ktoré by pomohli pri vytváraní multisenzorického prostredia (ďalej len MSP).
Intaktné deti sú adaptabilné. Rýchlo sa prispôsobia novým situáciám a novým ľuďom. Znamená to, že sú schopné byť diagnostikované dospelými, ktorí ich osobne nepoznajú. Navyše, diagnostici môžu využiť také diagnostické nástroje, ktoré im umožnia zozbierať informácie počas jedného sedenia.
Deti s ťažkým mentálnym a viacnásobným postihnutím majú ťažkosti s adaptáciou na nové situácie. Je pre ne náročné reagovať na požiadavky od osôb, ktoré nepoznajú, alebo im nerozumejú. Situácia je ešte zložitejšia, ak má dieťa značne obmedzené komunikačné schopnosti. Osoba, ktorá dieťa nepozná, pravdepodobne nezistí, že dieťa sa pokúša komunikovať. Pri diagnostike dieťaťa s ťažkým mentálnym a viacnásobným postihnutím je žiadúce, aby bol diagnostik s dieťaťom dobre oboznámený. Takýto proces je pomalý. Informácie o dieťati je potrebné zbierať v malých množstvách počas dlhého časového obdobia.
Čím je postihnutie dieťaťa závažnejšie, tým viac bude musieť diagnostik využiť citlivo vyvinuté pozorovacie schopnosti skôr ako sa spoľahnúť na diagnostické nástroje. Pri diagnostike intaktného dieťaťa diagnostik vo všeobecnosti využíva diagnostické nástroje, ktoré sú štandardizované. Takéto nástroje sú overené a spoľahlivé pre deti, ktoré štatisticky spadajú do dvoch štandardných odchýlok od stredu populácie.
Pre väčšinu detí preto tento nástroj poskytuje užitočné diagnostické informácie. Diagnostik nepotrebuje iné schopnosti, iba byť vyškolený vo využívaní daného nástroja na získavanie informácií. Deti s ťažkým mentálnym a viacnásobným postihnutím sú len malou podskupinou populácie spadajúcej mimo pásma normality podľa definície šiestich štandardných odchýlok od stredu bežnej populácie. Neexistuje žiaden štandardizovaný, overený a spoľahlivý diagnostický nástroj, ktorý by mohol byť univerzálne aplikovaný. Každé dieťa teda bude mať odlišné schopnosti v závislosti od charakteru postihnutia. Preto sa musí diagnostik spoliehať hlavne na odbornosť vo vzťahu k tomu čo a ako hľadať. Diagnostik musí mať výnimočné pozorovacie a interpretačné schopnosti, ktoré vychádzajú z hlbokého porozumenia problematiky prostredníctvom štúdia literatúry a praxe v tejto forme diagnostiky.
Ak je preto dieťa s ťažkým mentálnym a viacnásobným postihnutím u odborníka na pedagogickej diagnostike, informácie získané s využitím daných diagnostických nástrojov budú prinajlepšom všeobecné, ale nie zvlášť významné. Dôvodom je, že diagnostiku uskutočňuje osoba, ktorá dieťa nepozná. Osoby, ktoré dokážu získať najviac zmysluplných a využiteľných informácií sú pedagógovia, ktorí s dieťaťom dennodenne pracujú alebo rodičia a opatrovatelia dieťaťa. Naviac, najrelevantnejšie informácie sa získajú v prostredí, ktoré je pre dieťa prirodzené alebo je mu dobre známe.
MSP je manipulovateľné prostredie a ak je dieťaťu dobre známe, je zvlášť vhodné na administráciu diagnostiky.
Zdroj:
Pagliano, P.: 2001. Using a multisensory environment. London: David Fulton Publishers, 2001. ISBN 1-95346-716-2
Preklad: Jana Hrčová
Zdroj ilustračného obrázku: www.rompa.com
