Skip to main content

Terapia je vedľajším efektom toho, že sa dieťa cíti v Snoezelene príjemne

Rozhovor vznikol dňa 14. novembra 2013 v Spojenej škole na Beethovenovej 27 v Trnave, ktorá vzdeláva žiakov s mentálnym, kombinovaným postihnutím a autizmom v špeciálnej základnej škole a praktickej škole. Rozhovor sa venuje najmä prínosu Snoezelenu pre deti s prejavmi hyperaktivity, autizmu či poruchami správania a pre deti s kombináciou vážneho telesného a mentálneho handicapu. Rozhovor viedla Mgr. Zuzana Pavlíková.

Na úvod, prosím, predstavte zariadenie, v ktorom pracujete. Aké je vaše pracovné zaradenie?

Adriana Lančaričová, psychologička: Pracujem ako psychologička pre Centrum špeciálnopedagogického poradenstva, ktoré je súčasťou Spojenej školy. Naša škola vzdeláva deti s mentálnym postihnutím alebo s kombinovaným postihnutím, kde sa k mentálnemu postihnutiu pridávajú ďalšie diagnózy, najčastejšie telesné či zrakové postihnutie alebo psychiatrické ochorenie. Klienti Centra špeciálnopedagogického poradenstva sú prevažne žiaci Spojenej školy, ale máme aj externých klientov. Klientmi nášho zariadenia nie sú len deti s mentálnym postihnutím, ale aj deti s autizmom, s poruchami reči, s vývinovými poruchami, s poruchami učenia či správania.

Róbert Varga, fyzioterapeutPracujem ako fyzioterapeut v Centre špeciálnopedagogického poradenstva. Deti, ktoré prichádzajú do nášho centra, majú rehabilitačné programy od odborných lekárov. Cvičím s nimi v rehabilitačnej miestnosti a v multisenzorickej miestnosti sa venujem predovšetkým bazálnej stimulácii. 

Čo vás viedlo k vybudovaniu Snoezelen miestnosti vo vašej škole?

Adriana: Miestnosť je v Spojenej škole zriadená jeden rok, otvárala sa v novembri 2011. V našej škole sa zvyšuje počet detí s poruchami správania, s autistickými prejavmi či s poruchou autistického spektra. Z dôvodu mentálneho postihu u nich nie je možné použiť klasickú psychoterapiu, porozprávať sa o problémoch. Táto skupina detí potrebuje veľmi špecifické postupy a prostredie na to, aby sme dosiahli určitú zmenu v správaní. Keď sme zvažovali, čo by pre ne bolo vhodné, dostali sme sa k Snoezelen miestnosti a zistili sme, že toto by bol vhodný spôsob ako im pomôcť. 

Pracujete v  Snoezelen miestnosti iba vy dvaja alebo aj iní odborní zamestnanci?

Adriana: V Snoezelene pracujeme len my dvaja. 

Akí žiaci či klienti Snoezelen miestnosť navštevujú?

Adriana: Naša Snoezelen miestnosť je veľmi vyťažená, veľa žiakov zo školy i externých klientov ju potrebuje. Máme mnoho detí, ktoré majú problém so sebaovládaním, rôzne tiky, neurotické prejavy alebo prejavy hyperaktivity. Moja práca sa zameriava predovšetkým na redukciu tenzie, napätia a rušivých prejavov v správaní. Snoezelen jednotky prispôsobujeme v závislosti od diagnózy dieťaťa. Napríklad u detí so zrakovým postihnutím sa zameriavame na zrakovú stimuláciu, u detí s detskou mozgovou obrnou sa usilujeme navodiť stav relaxácie, uvoľnenia.

Mám nastavený na Snoezelen pobyty trimestrový systém – deti sa každé tri mesiace striedajú. Teraz napríklad chodím do multisenzorickej miestnosti s dvomi zajakavými chlapcami. Skúšam, či bude Snoezelen fungovať na odstránenie ich zajakavosti, ktorá je dôsledkom zvýšenej tenzie, neschopnosti uvoľniť sa.

Róbert: Mojimi klientmi sú väčšinou deti s telesným postihnutím, najmä so spastickou formou detskej mozgovej obrny. V rehabilitačnej miestnosti je príliš veľa hluku a vonkajších vzruchov, kde sa spastické dieťa veľmi ťažko uvoľní. V Snoezelen miestnosti sa dieťa lepšie sústredí a viac vníma mňa alebo svojho rodiča. Včera som bol v Snoezelene s jedným spastikom, ktorý bol doma veľmi nervózny, v kŕčoch. V multisenzorickej miestnosti sa krásne uvoľnil a zaspal v priebehu piatich minút. U starších detí je práca trocha náročnejšia, pretože majú v pamäti tých vzruchov viac a nevedia tak rýchlo vypnúť. Aj u nich sa dá po čase navodiť stav uvoľnenia. 

Spomínali ste, že máte deti rozdelené do trimestrov. Prečo?

Adriana: K takémuto systému ma priviedol veľký dopyt. Štyri dni v týždni pracujem v poradni a z toho dva dni venujem výhradne Snoezelen terapii. Každý “snoezelenový” deň mám päť terapií za sebou. Napriek tomu som nedokázala uspokojiť dopyt po pobytoch v multisenzorickej miestnosti. Rozhodla som sa teda rozdeliť deti do trimestrov. Prvý trimester začína v polovici septembra a končí v decembri, ďalší trvá od januára do marca a posledný od apríla do letných prázdnin. Členenie vychádza zo štruktúry školského roka. Niektoré deti sa po troch mesiacoch striedajú, iné musia Snoezelen miestnosť navštevovať permanentne, inak by sa efekt pobytov vytratil.

Aké je vekové rozmedzie klientov, ktorí Snoezelen navštevujú?

Adriana: Naša najmladšia klientka má pol roka. Najstarší žiak, s ktorým som tu bola, má 15 rokov. Klienti Snoezelenu sú od dojčenského veku až do ukončenia základného vzdelania.

Róbert: O Snoezelen prejavili záujem aj adolescenti a dospelí, ale nemáme organizačné a časové možnosti poskytovať im túto terapiu.

V rámci Snoezelenu existujú tri základné prístupy, a to terapeutický prístup, pedagogická podpora alebo voľnočasová aktivita. Ktorý z prístupov prevažuje vo vašej práci?

AdrianaU nás je to výlučne terapeutický prístup, na ostatné prístupy nám nezostáva čas. Ak by sme chceli využívať Snoezelen ako pedagogickú aktivitu, musel by aktivity v miestnosti viesť špeciálny pedagóg. Kapacita našej miestnosti je však v súčasnosti maximálne vyťažená.

Pracujete v miestnosti len individuálne alebo aj skupinovo?

Adriana: Mám za týždeň dve skupinové sedenia s deťmi s kombinovaným postihnutím. Keďže každý má iné prejavy, bolo pre učiteľov veľmi ťažké zladiť kolektív, aby aj po sociálnej stránke kvalitne fungoval. V uvoľnenej atmosfére Snoezelen miestnosti sme spolu s učiteľmi pracovali na skvalitnení vzťahov. Skupinová aktivita bola zameraná na to, aby skupina pracovala. Raz týždenne tu riešime problémy, ktoré vzniknú, keď sa nevedia dohovoriť. Deti sa v Snoezelen miestnosti uvoľnia a sú k sebe milšie. Máme aj skupinu starších detí, s ktorými v Snoezelen prostredí robím klasickú terapiu. Sadneme si, chvíľu zrelaxujeme a potom formou skupinovej terapie riešime problémy, ktoré za určitý čas vznikli. 

Pracujete v Snoezelen miestnosti aj s rodičmi dieťaťa?

Róbert: Áno, niekedy do Snoezelen pobytov zapájam aj rodiča, pretože od neho potrebujem získať informácie, najmä ak pracujem s veľmi malými deťmi. Rodičia sa tiež v miestnosti často uvoľnia a povedia mi o dieťati viac ako v bežnej rehabilitačnej miestnosti. Pracujem tak, aby si aj rodič vyskúšal to, čo robí dieťa, aby ho lepšie pochopil. Prídeme do Snoezelenu a opýtam sa ich, čo si predstavujú, že by sme dnes mohli robiť. Matka, podľa toho ako sa dieťa cíti, niečo vyberie, napríklad vodnú posteľ. Potom sa jej opýtam, akú hudbu má jej dieťa rado, či preferuje výrazné alebo tlmené zvuky. Ak však zbadám, že dieťa nereaguje dobre, skúsim mu so súhlasom rodiča ponúknuť niečo nové, inú hudbu a pod. Snažíme sa, aby dieťa malo maximum komfortu a vedelo zážitok čo najlepšie zužitkovať.

Skúste popísať nejaký konkrétny príklad pobytu v Snoezelen miestnosti, od príchodu cez aktivitu až po odchod z miestnosti.

Adriana: Chodievam do Snoezelenu s päťročným chlapčekom s autizmom a jeho mamou. Mamička vyhľadala pomoc kvôli tomu, že u chlapčeka sa zmnožili nutkavé až automutilačné prejavy. Ubližoval si, búchal si hlavičku, bol agresívny nielen voči sebe, ale aj voči druhým. Je pre mňa dôležité, aby bola mama prítomná v miestnosti a poskytovala mi spätnú väzbu týkajúcu sa chlapcovho správania. Mne sa zdal po troch sedeniach stále veľmi rozbehaný, ale jeho mama povedala, že vidí úžasné pokroky. Podarilo sa nám pomocou pobytov v multisenzorickej miestnosti znížiť hyperaktivitu a sebapoškodzovacie tendencie a teraz pracujeme na rozvoji komunikácie, pretože jeho reč je výrazne echolalická.

Chlapec má svoje rituály, ktoré vykonáva po príchode do miestnosti. Najprv šesťkrát prebehne po miestnosti sem a tam. Vie, že sú veci, do ktorých nemôže zasahovať, ale vždy to vyskúša a čaká na moju reakciu. Chce sa utvrdiť, že to stále platí. Následne si sadne na kreslo v tvare listu. Vie, že tu máme tri kotúče do projektora a čaká, že ja automaticky niektorý z nich pustím. Pokúšam sa ho viesť k tomu, aby za mnou prišiel a komunikoval, napríklad na ten kotúč ukázal. Chcela by som vytvoriť komunikačný systém, aby sme sa spolu vedeli dohodnúť.

Róbert: Pri bazálnej stimulácii využívam hlavne vibračnú vodnú posteľ a hudbu. V prvom rade si dieťa uložím do bežnej základnej polohy na vodnej posteli, prípadne sa spýtam mamy, aká poloha dieťaťu najviac vyhovuje. Následne poviem matke, aby si ľahla k dieťaťu. Na začiatku sa snažím všímať si ako dieťa reaguje, či je v spazme, či je uvoľnené. Potom začnem pomaly robiť ľahkú dotykovú masáž od chodidiel alebo od horných končatín. Ja sa pohybujem zväčša okolo postele, aby som ju nerozvlnil a nerušil tým dieťa. Ak nedosiahnem na dieťa, dám pokyny mame, napríklad pohlaďte hlavičku, položte na neho optické vlákna, atď. Väčšina mojich klientov sú spastici, takže sa ich snažím uvoľňovať pomocou relaxačnej masáže. Pokiaľ niečo dieťaťu vadí, skončím a prejdeme k “míčkování” alebo k inej aktivite, ktorá dieťaťu vyhovuje. 

Ako dlho trvá pobyt v Snoezelen miestnosti?

Róbert: So žiakmi školy sa snažíme ísť podľa rozvrhu a dodržať 45 minútovú dĺžku vyučovacej hodiny. U externých klientov je to individuálne, väčšinou do hodiny.

Ktoré prvky a komponenty zo Snoezelen miestnosti pri vašej práci najviac využívate? Ktoré majú deti najradšej?

Adriana: Ťažko povedať, či tu máme nejaký preferovaný objekt. Obľúbená je vodná posteľ, bublinkový valec, závesné kreslo v tvare listu, projekcia. Deti, s ktorými pracujem, zväčša vystriedajú v rámci pobytu v Snoezelene skoro všetky základné komponenty. Cieľom mojej práce je aj to, aby boli deti schopné zotrvať pri jednom komponente dlhšiu dobu.

Róbert: Ja mám väčšinou ležiacich klientov, preto im najskôr poskytnem vodnú posteľ a činnosť s optickými vláknami. Čo sa týka detí, s ktorými pracujem, tak čím sú menej aktívne, tým viac ich zaujímajú práve dynamické veci. Deti s problémami s chôdzou zväčša idú k bublinkovému valcu, pohyb bubliniek vo vnútri je pre ne fascinujúci. Zrakovo postihnuté deti majú radi výrazné svetlá, automaticky ich to k nim ťahá, pretože majú nedostatok zrakových stimulov. Hyperaktívne deti si často sadnú do hojdacieho kresla, hojdanie na ne pôsobí relaxačne. Niekedy si tiež ľahnú na vodnú posteľ a jej vibrácie ich upokoja, občas aj zaspia. Deti si vyberajú prvky hlavne podľa nálady a majú radi rôznorodosť. Výnimkou sú deti s autizmom, ktoré si zväčša vyberajú rovnaké komponenty.

Aké ďalšie prístupy okrem bazálnej stimulácie v Snoezelen miestnosti využívate?

Adriana: Najviac využívame prvky muzikoterapie, relaxačné techniky, autogénny tréning a hrovú terapiu. Dosť často využívam pri práci v Snoezelene aj hrovú terapiu, najmä pri deťoch, ktoré potrebujú stále nejakú činnosť. Pri starších deťoch využívam aj klasickú psychoterapiu. Dieťa sa u mňa v kancelárii neuvoľní tak ako v multisenzorickej miestnosti. V Snoezelene sa môžeme rozprávať alebo môžeme mlčať bez toho, aby vzniklo nepríjemné ticho. Aj klienti v odpore alebo introvertnejšie ladení jedinci sa ľahšie rozrozprávajú v multisenzorickej miestnosti. 

Mohli by ste priblížiť vašu prácu v Snoezelene prostredníctvom terapie hrou?

Adriana: Nemáme zatiaľ potrebný počet hier, potrebovali by sme túto ponuku rozšíriť. Niekedy prinesiem bábiky, zvieratká a venujeme sa rolovej hre. Dieťa premieta svoje ja a problémy do bábiky alebo do hrového materiálu. Nevenujeme sa tak priamo problému dieťaťa, ale hovoríme si, čo by mohla bábika alebo zvieratko spraviť, ako by sa mohlo zachovať, čo môže v danej situácii cítiť. Ak pracujeme v skupine, kde je určitý skupinový problém, tak si sadneme do kruhu a vytvoríme hrové prostredie, cez ktoré danú situáciu riešime. Využívame projektívne techniky.

Niektoré deti si vyskúšajú základné komponenty, poprepínajú farby a potom si chcú skladať stavebnicu alebo sa hrať. S tými živšími deťmi si niekedy rozprávame príbehy alebo rozprávky. Pri autogénnom tréningu si deti vybavujú daný pocit, pre “horúcu ruku” uviedli príklad “ako keď som sa dotkol horúceho hrnčeku s čajom”. Je skvelé, že si 6 až 8-ročné deti s mentálnym postihnutím dokážu vytvoriť takýto svoj spôsob autogénneho tréningu. Hodne sa pri tom nasmejeme a smiech je predsa tiež relaxačná technika.

Aký prínos predstavuje Snoezelen miestnosť pre vaše deti?

Adriana: Dieťa je v multisenzorickej miestnosti zbavené tlaku na výkon. Nič sa od neho neočakáva, nehodnotí sa, či je jeho správanie dobré alebo zlé. V klasickom školskom prostredí sa neberie ohľad na to, ako sa dieťa cíti. V Snoezelene vnímame, v akom je rozpoložení, či je unavené, či má dobrú náladu alebo nie. A práve to deti veľmi oceňujú.

Róbert: Jednou z hlavných úloh terapie so spastickým klientom je navodiť relaxáciu, aby následne mohla začať stimulácia svalstva, motoriky. A práve Snoezelen miestnosť je na relaxáciu ideálna. V bežnom prostredí sa nedarí navodiť rovnaký stav relaxácie ako v multisenzorickej miestnosti. 

Aký prínos má Snoezelen miestnosť pre vašu prácu?

Adriana: Pre deti s mentálnym postihnutím, ktoré tvoria väčšinu mojej klientely, sa naozaj ťažšie hľadajú primerané formy terapeutickej činnosti. Oceňujem to, že mám pre ne priestor, kde je základným pravidlom to, aby sa tu dieťa cítilo dobre. Pre mňa je dôležité, že dieťa je v Snoezelene zbavené tlaku, očakávaní. Ak sa dieťa cíti dobre, znamená to, že moja práca má zmysel. Snoezelen robí moju prácu zmysluplnejšou. Akoby samotná terapia prestávala byť cieľom a stávala sa vedľajším efektom toho, že sa dieťa cíti v Snoezelene príjemne.

Stretli ste sa s nejakým problémom, či už pri budovaní miestnosti alebo jej využívaní?

Adriana: Pracujem s hyperaktívnymi deťmi a ich prejavy je niekedy veľmi ťažké zvládnuť. Dve deti som z tohto dôvodu musela vylúčiť z terapie. Správali sa nezvládnuteľne, obávala som sa, aby si neublížili alebo nepoškodili vybavenie miestnosti. Musela som do terapie natoľko zasahovať, že pobyt v Snoezelene prestal byť nedirektívny a stratil svoj zmysel. Mrzelo ma to, viem, že práve oni potrebujú pomoc najviac. Nevedela som však pobyt v miestnosti štruktúrovať tak, aby sa mohli prejavovať tak ako to cítia a pritom si neublížili. Nie som si istá tým, nakoľko môžem usmerňovať dieťa a direktívne na neho pôsobiť a pritom zostať verná filozofii metódy.

Čím sa inšpirujete pri rozvíjaní svojich aktivít v Snoezelen miestnosti?

Adriana: Multisenzorickú terapiu vykonávam prevažne intuitívne. Niečo som si načítala, ale nikdy sa nedá využiť všeobecná informácia na konkrétne dieťa. Získate len rámcovú predstavu o tom, aké existujú možnosti. Najviac nám pomohlo, keď sme sa na začiatku mohli porozprávať s tými, ktorí už v Snoezelene pracujú. Určite by sme ocenili akúkoľvek formu ďalšieho vzdelávania, najmä workshop priamo v zariadení, kde by sme mali možnosť vidieť ukážky práce. Vhodné by boli aj kazuistické workshopy, kde by každý priniesol prípad zo svojej cieľovej skupiny. Jeden workshop by mohol byť zameraný na autistickú populáciu, ďalšie na psychiatrické diagnózy, na hyperaktivitu, na zrakové, sluchové či telesné postihnutie.

Róbert: Tiež by som privítal workshopy. Na internete síce nájdete obrázky, ktoré vám napovedia, ale keď k tomu nemáte výklad, ovládate len polovičku.

Akým spôsobom by ste chceli vašu Snoezelen miestnosť ďalej rozvíjať?

Adriana: Keďže pracujeme najmä s aktívnejšími deťmi, ktoré potrebujú vystriedať viac činností, uvítala by som nejaké menšie komponenty, s ktorými môžu deti manipulovať, napríklad hmatové, zvukové či motorické hračky.

Róbert: Naše deti často trpia alergiou, astmou a ďalšími dýchacími problémami. Do Snoezelenu by sa preto podľa mňa hodila soľná podsvietená stena, ktorá by im pomohla uvoľniť dýchacie cesty.

Chceli by ste na záver nášho rozhovoru niečo doplniť?

Adriana: Ja by som zdôraznila potrebu vzdelávania. Na Slovensku existuje niekoľko desiatok zariadení, ktoré majú multisenzorickú miestnosť a myslím si, že je čas vymeniť si skúsenosti. Chcela by som zdôrazniť potrebu kontinuálneho vzdelávania, príležitostných kazuistických stretnutí a workshopov v oblasti Snoezelen terapie.

Róbert: Ja by som bol veľmi rád, keby takéto miestnosti boli nielen v špeciálnych školách, ale aj v bežných školách a na bežných pracoviskách. 

Ďakujem pekne za rozhovor.