Skip to main content
Fascinujuce deti

Metóda senzorickej integrácie je pre nás nenahraditeľná

Keď chceme u detí zlepšiť pozornosť, častokrát zistíme, že tento problém pramení v nedostatočne rozvinutom vestibulárnom systéme. Deti majú senzorické problémy a senzorická integrácia je jedinečná  v tom, že pristupuje k riešeniu týchto problémov  pomocou  pohybu a formou hry. To žiadna iná metóda neponúka.

 

Centrum diagnostiky a terapie pod názvom „Fascinujúce deti“ sa venuje diagnostike a práci s deťmi s ADHD, s čiastkovými poruchami správania, autizmom, Aspergerovým syndrómom alebo FAS syndrómom. Terapeutky pri svojej práci využívajú viaceré metódy, jednou z nich je aj metóda senzorickej integrácie. Na naše otázky nám odpovedali liečebné pedagogičky Petra Šteinecker a Eliška Valkovičová a pedagogička Zuzana Tomanová.

 

Ako dlho pracujete s metódou senzorickej integrácie?

Peťa: So základmi senzoriky som sa oboznámila  už počas môjho štúdia na univerzite. Pri svojej práci som ťažila prevažne z toho, čo som vedela zo školy. No môžem povedať, že skutočnú senzorickú integráciu som začala robiť až po absolvovaní kurzu senzorickej integrácie, to bolo v roku 2016. Rok na to sme sa sťahovali do nových priestorov a vytvorili miestnosť, ktorá spĺňa všetky požiadavky, ktoré SI kladie na jej vybavenie. Plne funkčná a zariadená je od novembra 2017.

 

Miestnosť pre senzoricku integraciuPrečo ste sa rozhodli práve pre metódu senzorickej integrácie?

Peťa: Keď chceme u detí zlepšiť pozornosť, častokrát zistíme, že tento problém pramení práve v nedostatočne rozvinutom vestibulárnom systéme. Deti majú senzorické problémy a senzorická integrácia je jedinečná tým, že pristupuje k riešeniu týchto problémov pomocou  pohybu a formou hry. To žiadna iná metóda neponúka. Problémy s vestibulárnym a proprioceptívnym systémom by sme mohli čiastočne  riešiť prostredníctvom metódy bazálnej stimulácie. No, keď chceme u detí zlepšiť napríklad pozornosť, zistíme, že metóda SI je pre nás nenahraditeľná. Viaceré problémy v oblasti senzorickej integrácie navyše nevieme riešiť bez špeciálnej, na tento účel upravenej miestnosti.

Eliška: Poruchy v senzorickej integrácii sú podmienené neurobiologickým vývinom. So senzorickou integráciou sa akoby vieme vrátiť v neurosystéme späť a opraviť chyby, ktoré tam sú. Ak dieťa napríklad neliezlo štvornožky, tak mu to môže neskôr chýbať a v škole sa to prejaví napríklad v problémoch s písaním. Pri vývine potrebuje dieťa prejsť určitými míľnikmi, no nie vždy sa to podarí. My sa vďaka senzorickej integrácii vieme v tomto vývine vrátiť a pracovať na konkrétnych cvičeniach, ktoré dokážu  problém odstrániť. Pravdaže, deti majú rôzne problémy, ktoré sa netýkajú iba senzoriky. Nevieme to vždy striktne oddeliť.

 

S akými problémami sa na vás rodičia zvyčajne obracajú?

Peťa: Rodičia si väčšinou začnú uvedomovať problémy u detí s ich nástupom do školy, a vtedy hľadajú pomoc. Väčšinou sú to určité odchýlky od bežného vývinu, čiastkové poruchy, deti často ešte nemajú určenú diagnózu, ale vidno u nich odlišnosti v správaní. My deti tu u nás otestujeme a pracujeme s nimi.

Zuzka: Naša diagnostika zahŕňa tzv. neurovývinový profil, ktorého súčasťou je aj senzorická integrácia. Samostatný test iba na senzorickú integráciu na Slovensku zatiaľ neexistuje. Preberáme preto vybrané časti z anglickej a z maďarskej metodológie. V súčasnosti sa však vyvíja nový test. Volá sa EASI test a mal by vyjsť v roku 2020. Naša organizácia je v rámci neho zapojená do testovania detí, preto je  potrebné otestovať vzorku bežných detí, aby sa na základe toho mohli stanoviť  normy. Diagnostika je pre nás veľmi dôležitá, lebo na základe nej s dieťaťom ďalej pracujeme.

 

Ako prebieha terapia senzorickej integrácie?

Eliška: Keď nás rodič s dieťaťom navštívi prvýkrát, najskôr prebehne rozhovor s rodičom. Vysvetlíme mu, o čom terapia senzorickej integrácie je, pýtame sa, aké potreby u dieťaťa rodičia vidia. Prvé stretnutia sú o tom, že sledujeme správanie dieťa a potom sa venujeme tomu, čo je najviac potrebné.

Konkrétna hodina vyzerá tak, že na začiatku sa dieťaťu predstavíme a chvíľu sa s ním rozprávame. Potom začíname terapiu. Sú to konkrétne cvičenia, ktoré môžu u každého dieťaťa trvať rôzne dlho.

Niekedy dieťa v strede cvičenia odíde od konkrétneho cviku, chce robiť niečo iné. Vtedy nadväzujeme na dieťa a vymýšľame inú aktivitu. V danej situácii musíme byť veľmi tvorivé a kreatívne. Môžeme mať dopredu niečo pripravené, ale veľakrát sa to zmení. Dieťa nás vedie terapiou. Na konci terapia končí väčšinou rozhovorom alebo spolu upratujeme a počas toho sa rozprávame.

Peťa: Keď je dieťa diagnostikované, tak vidím, ktorý z troch hlavných systémov vývoja  je pre senzorickú integráciu kľúčový,  či je to  problém vestibulárny, proprioceptívny alebo taktilný. Ak má dieťa problém napríklad s vestibulárnym systémom, tak sa s ním hrám spôsobom, kedy sa snažím využívať čo najviac vestibulárnych podnetov. Využívam napríklad dvojbodovú hojdačku, závesný rebrík, tunel, šikmú plošinu alebo vozík a hráme sa na vesmír, búrku, džungľu alebo nejakú obľúbenú rozprávku dieťaťa, pričom zahŕňam všetky hrové  prvky, ktoré fungujú. Musím stále myslieť na to, čo chcem s dieťaťom robiť, ale celé je to zároveň veľmi voľné a hrové. Nejde o naučené cvičenia v zmysle, že teraz ideme niečo robiť.

 Eliška Valkovičová

 

Aká intenzívna je terapia senzorickej integrácie? Ako často a ako dlho ku vám dieťa chodí?

Eliška: Minimálne tri až štyri mesiace. Potom si sadneme s rodičom a dohodneme sa, či vidíme potenciál pracovať s dieťaťom ďalej, alebo či sa ciele už naplnili.

Peťa: Tým, že nerobíme iba senzorickú integráciu, ciele sú nastavené rôzne a celková terapia trvá zvyčajne dlhšie. Máme tiež veľa detí z náhradnej starostlivosti, a tam je veľa iných faktorov, ktoré musíme riešiť. Je to nakoniec o komunikácii s rodičom. Máme deti, ktoré chodili krátko a z rôznych dôvodov prestali a máme deti, ktoré k nám chodili aj rok. Sme liečebné pedagogičky a senzorická integrácia je jedna z metód, ktorú používame. Náš prístup je však komplexnejší.

 

Vidíte u detí napredovanie, konkrétne výsledky?

Eliška: Viditeľný výsledok je napríklad ten, že deti vydržia dlhšie pri zvolenej hre. Keď sme s nimi začali pracovať, vydržali pri jednej činnosti veľmi krátko, no ako v terapii postupujeme, tak sa danej činnosti dokážu venovať dlhšie.

Peťa: Áno, sú to také malé ciele alebo míľniky. Aj ja som sa musela učiť ich hľadať a neočakávať po niekoľkých terapiách veľký skok, napríklad,  že nehovoriace dieťa začne rozprávať. Vyslovene hľadáme malé veci. Napríklad si uvedomím, že pred tromi hodinami dieťa ešte vôbec neobsedelo, a teraz už obsedí a vydrží ma počúvať 30 sekúnd alebo si pamätá moje meno. Sú to malé kroky, ale pre rodičov dôležité. Terapeut to zachytáva a odovzdáva  rodičovi, lebo keď má rodič dieťa denno-denne, nemusí si drobné pokroky všimnúť.

Zuzka: Konečným cieľom je však nerobiť pokroky len priamo v miestnosti, ale robiť ich v reálnom živote. Aby sa zlepšilo to, s čím dieťa zápasí napríklad v škole. Keď potom príde spätná väzba od učiteľky, že dieťa sa vie na hodine lepšie sústrediť, tak sa z toho veľmi tešíme. Alebo to, že dieťa už nie je také citlivé  na oblečenie a dokáže sa obliecť samo, obuť si ponožky. Toto je cieľ.

 

Petra Šteinecker

 

Mohli by ste nám priblížiť príklad konkrétneho dieťaťa, u ktorého ste vďaka metóde senzorickej integrácie zaznamenali pokrok?

Peťa: Pekným príkladom je Simonka, ktorá má vývinovú dysfáziu. Keď bola u nás na diagnostike, tak pôsobila nevychovane, nedalo sa ju usmerniť, ignorovala nás. Takéto správanie bolo pravdaže súčasťou jej diagnózy. My sme to vtedy nevedeli, lebo diagnózu ešte nemala potvrdenú. Problém bol v prepojení reči a mysle a my sme tu ako jeden z možných dôvodov uvideli problém v senzorickej integrácii. Začali sme so Simonkou pracovať. Na začiatku boli pokroky pre mňa viditeľnejšie ako v neskorších fázach terapie. Prvých desať hodín Simonka nevedela, ako sa volám. Na každej terapii som jej hovorila: „Ja sa volám Peťa.“  Potom ma zrazu oslovila menom, a to bol veľký úspech, lebo ona nepoznala základné pojmy, nevedela pomenovať zeleninu, zvieratká. Mala vtedy 4 roky a po nejakom čase sa ich naučila poznať, a bolo to práve vďaka cvičeniam v pohybe.

Pracovala s ňou v tom čase aj logopedička. Nedá sa však povedať, že metóda senzorickej integrácie ovplyvnila toto a logopédia toto, pričom Simonka do toho vnášala  ešte inú metódu. No videli sme u nej veľké pokroky v pozornosti. Dokázali sme si sadnúť, ja som jej dala nejakú inštrukciu a ona reagovala na to, čo hovorím. Alebo sme sa učili pesničku, kde ona hovorila iba nejaké úryvky  a ostatné si vymýšľala a zrazu povedala dva verše. Môže sa zdať, že sú to malé veci, ale aj pre maminu to bol veľký úspech. Potom to u Simonky trochu stagnovalo, takže vždy treba brať ohľad aj na limit konkrétneho dieťaťa a jeho diagnózu.

Ďalším konkrétnym príkladom by mohol byť príklad šesťročného Nikolasa, ktorý má poruchy pozornosti. Čím viac stretnutí máme, tým viac sa dokáže sústrediť a zotrvať pri určitej úlohe.  Vie byť až tak vtiahnutý do konkrétnej činnosti, že zabudne na okolie. Sám mi hovorí, že je budovateľom, že rád stavia. Ak robíme činnosť, ktorá ho baví, dokáže sa plne sústrediť, čo predtým  nevedel.

 

Vo „Fascinujúcich deťoch“ sa venujete aj metóde INPP. V čom sú tieto dve metódy odlišné?

Zuzka: INPP – je program, kde dieťa cvičí predpísané cviky, takže tam to nevieme „oklamať“, že to je hrou. Možno prvý, druhýkrát. Ale keď to dieťa musí 30-krát zopakovať, už sa to nedá vymyslieť hrou. Na druhej strane senzorická integrácia je celá o hre. Dieťa príde a je šťastné, lebo sa hrá. Niektoré veci sa v týchto metódach prekrývajú,napríklad práca s vestibulárnym systémom, teda práca s rovnováhou. V INPP sa však napríklad nepracuje na taktilnom systéme. V senzorickej integrácii na druhej strane zase nie sú tak podchytené primitívne reflexy. INPP je intenzívny program, ktorý sa cvičí každý deň iba na konkrétny reflex. Senzorická integrácia je širokospektrálnejšia. My tieto metódy prepájame. Spolu používame asi štyri metódy a každému dieťaťu nastavujeme program na mieru. Ak zistíme, že dieťaťu nevieme dostatočne pomôcť, pošleme ho ďalej.

 

Zriadiť si miestnosť pre senzorickú integráciu asi nie je jednoduchý proces. Ako ste postupovali vy?

Zuzka: V úvode sme sa samozrejme poradili s našou lektorkou. Miestnosť bola vlastne iba vymaľovaná a potrebovali sme poradiť, ktoré prvky kam umiestniť. Približne sme vedeli, aké pomôcky chceme, rôzne hojdačky, šikmú plošinu a vozík, lezeckú stenu, žinenky,  vzduchový vak, trampolínu, hmatové pomôcky a iné.

Zuzana TomanováRada od skúsenej lektorky sa veľmi hodila. Rolu hrala aj otázka financií. Dostali sme grant od Slovenskej sporiteľne a niečo sme kúpili z vlastných zdrojov.

 

Senzorická integrácia sa tak javí ako relatívne účinná metóda?

Senzorická integrácia má rôzne podoby. Ak sa robí formou terapie, hovorí sa, že dieťaťu dokáže pomôcť na 80 %.  Ak sa pre dieťa zvolia iba kompenzačné stratégie, vie pomôcť na 30 %. Čím je dieťa staršie, tým ťažšie sa dá venovať terapii a súvisiacim intervenciám. Vtedy je dobré, aby dieťa poznalo svoju situáciu a učilo sa ju zvládať. Keď k nám deti chodia na terapie, radíme rodičom aj to, ako s dieťaťom pracovať v domácom prostredí, prípadne ktoré veci aplikovať v škole. V zahraničí to robia tak, že terapeut ide aj do školy a radí učiteľom , ako s dieťaťom pracovať. Niektoré deti sa lepšie sústredia, keď sú počas vyučovania v pohybe, napríklad, keď sa môžu hojdať, iné, keď môžu žuť žuvačku, ďalšie, ak môžu v rukách stláčať napríklad cvičebné vajíčko, ktoré pri stláčaní kladie odpor, a tým dieťaťu pomáha znižovať stres.