Rozhovor vznikol dňa 23. októbra 2013 v Regionálnom edukačno-sociálnom centre na ulici Pod kopcom 75 v Nových Zámkoch, ktoré združuje vzdelávacie, poradenské a sociálne zariadenie. Pracovníčky centra sa s nami podelili o svoje skúsenosti s prácou v bielej a tmavej miestnosti s klientmi a žiakmi s rôznymi komplexnými výchovno-vzdelávacími potrebami. Rozhovor viedol M. A. Peter Mészáros.
Predstavte nám vaše zariadenie. Aké služby poskytujete a pre akú cieľovú skupinu klientov?
Andrea Budinská, asistent špeciálneho pedagóga: Naše zariadenie je Regionálne sociálno-edukačné centrum, ktoré poskytuje komplex služieb. Spadá pod neho Súkromná špeciálna základná škola, Súkromná základná škola pre žiakov s autizmom, Domov sociálnych služieb a Centrum špeciálnopedagogického poradenstva (CŠPP). V spojenej škole sú cieľovou skupinou deti s mentálnym postihnutím a viacnásobným postihnutím. Vekové rozpätie žiakov je od 6 do 18 rokov.
Mária Bohumelová, zdravotno-výchovno-sociálny pracovník: V DSS máme spodnú vekovú hranicu 3 roky. Horná veková hranica nie je stanovená, najstaršieho klienta máme aktuálne 34 ročného. Deti sú umiestnené v zmiešaných skupinách. V DSS máme dve oddelenia, jedno je určené pre klientov s autizmom a druhé pre ostatné diagnózy. Celkový počet klientov DSS je 36.
Orsolya Galbavá, pedagogicko-výchovný pracovník: Súkromná spojená škola pozostáva z dvoch častí, základnej školy pre žiakov s autizmom a špeciálnej základnej školy pre žiakov s mentálnym postihnutím. Spolu máme v škole približne 43 žiakov.
Kedy ste vo vašom zariadení zriadili Snoezelen? Čo bolo inšpiráciou pre vytvorenie Snoezelen miestnosti?
Andrea: V roku 2011 sme sa presťahovali do tejto budovy, vtedy bola zriadená prvá Snoezelen miestnosť. Bola trošku iná ako miestnosť, ktorú práve otvárame. Niektoré predmety a pomôcky sme preniesli aj do novej miestnosti, ale snažili sme sa o vytvorenie nových podmienok. Pôvodná miestnosť nebola funkčne rozdelená. Teraz máme zariadenú relaxačnú a aktivizačnú miestnosť. Tmavý Snoezelen slúži na vzdelávanie a aktivizáciu detí. Biela Snoezelen miestnosť je určená skôr na relaxáciu, hlavným cieľom je celkové uvoľnenie dieťaťa. Tu aplikujeme aj prvky bazálnej stimulácie. Hlavný zámer bol, aby si deti vedeli v nerušivom prostredí vybrať určitú cielenú činnosť a takto sa aktivizovať.
Helena Baráthová, špeciálna pedagogička: V DSS aj v škole máme deti s rôznymi diagnózami a každé z nich potrebuje niečo iné. Pre niekoho je dôležité upokojiť sa, uvoľniť sa, odbúrať stres či zábrany; iní vyžadujú aktivizáciu a možnosť rozvíjať sa. V Bratislave sme sa prvýkrát stretli s tým, že existuje aj tmavá miestnosť. Mali sme väčšiu miestnosť, ktorú sme sa rozhodli rozdeliť na dve časti, v ktorých vznikla biela a tmavá miestnosť.
Koľkí zamestnanci pracujú v Snoezelene a aké je ich pracovné zaradenie?
Mária: Pôvodnú Snoezelen miestnosť využívala väčšina zamestnancov centra na skupinové relaxácie s deťmi. Nové miestnosti využívame tiež prevažne na odpočinok. Aktuálne začíname v bielej aj tmavej miestnosti s cielenými terapeutickými aktivitami.
Helena: Poobede využívame miestnosti s externými klientmi CŠPP. Je výhodou, že máme dve miestnosti, pretože tak môžeme lepšie prispôsobiť intervenciu tomu, čo klient potrebuje.
S ktorými klientmi pracujete v multisenzorickom prostredí? Je Snoezelen vhodný pre všetkých klientov alebo len pre niektorých?
Orsolya: Keď sme začínali aktívne pracovať v Snoezelene, mali sme predstavu o tom, s ktorými klientmi ako pracovať. Najprv som chodila s deťmi s autizmom do tmavej miestnosti. Každý z nich je iný, a tak som s každým individuálne skúšala, čo komu vyhovuje a pomáha. Stále sme vo fáze experimentovania.
Ako prebieha pobyt v miestnosti s dieťaťom s autizmom?
Orsolya: Pri prvej terapii v Snoezelene s malým chlapcom s autizmom sme sa nezamerali na nič konkrétne. Chcela som, aby sa zoznámil s novým priestorom. Niektoré deti sa báli ísť dnu, pretože to tu pre ne bolo veľmi tmavé. V takomto prípade som postupovala tak, že som najskôr zasvietila, aby sa popozerali. Neskôr som vypla svetlo a postupne som zapínala jednotlivé komponenty. V tomto momente sa dá pekne odpozorovať, ktoré podnety dieťa zaujmú. Z mojich skúseností deti najviac zaujal bublinkový valec. Veľmi sa im páči počúvať zvuk bubliniek.
Ako dlho trvá pobyt s klientom v Snoezelene?
Orsolya: Väčšinou 15 až 20 minút. Záleží to od toho, koľko daný klient vydrží. Ak vydrží 10 minút, zostaneme 10 minút. Ak vydrží dlhšie, som tam 20 minút.
Využívate Snoezelen ako voľnočasovú aktivitu, terapiu alebo podporne pedagogickú aktivitu?
Orsolya: V bielom Snoezelene sme napríklad vyskúšali orofaciálnu stimuláciu. Keďže tam máme veľké zrkadlá, sadli sme si s klientom pred zrkadlá a precvičovali sme jeho mimiku. Robili sme aj hmatové cvičenia – klienti chytali rôzne látky a priraďovali ich. Priestor využívame aj na čuchové, chuťové a sluchové cvičenia.
Helena: Postupne skúšame, čo ktorému dieťaťu prospieva a čo nie. Zisťujeme, komu vyhovuje pobyt v tmavej miestnosti a komu pobyt v bielej miestnosti. Na začiatku klientovi ponúkame, čo môže v Snoezelen miestnosti robiť a potom ide on sám cielene k tomu, čo ho zaujme. Po určitom čase sa snažíme ukázať mu aj iné podnety alebo zostávame pri jednom podnete a zapájame viac edukačných alebo terapeutických aktivít. Pre deti s autizmom je aj Snoezelen ako voľnočasová aktivita zmysluplným trávením voľného času. Intimita Snoezelen prostredia v nich vyvolá nové reakcie, napríklad začnú rozprávať v zrkadle alebo sa viac otvárať. Terapia funguje akoby sama od seba, keď začneme s dieťaťom v Snoezelene pracovať.
Skúste povedať priebeh terapeutickej aktivity v Snoezelen miestnosti na konkrétnom dieťati.
Helena: Takýmto spôsobom som v Snoezelene pracovala napríklad s Miškom, ktorý má veľké ťažkosti s hrubou a jemnou motorikou. V tmavom Snoezelene sme využili biele rukavice, ktoré ho veľmi zaujali. Natiahli sme si ich a imitovali sme rôzne pohyby na svojom vlastnom tele, v priestore, do rôznych strán a podobne. Keďže má ťažkosti s motorikou, je viac bojazlivý, napnutý a úzkostný. Táto imitácia sa mu veľmi páči, uvoľní sa a zistí, že sa toho nemusí báť. Aj keď sa mu to nepodarí, skúsime to ešte raz alebo ideme ďalej. Je to preňho oslobodzujúce a zároveň mu to pomáha rozvíjať jeho motorické schopnosti. Zvykla som do týchto aktivít zapojiť aj rytmizáciu – pomaly začneme tlieskať a zrýchľujeme tempo, aby to dostatočne precítil. Snažím sa z tých 15 minút a z toho dieťaťa v danej situácii vydolovať čo najviac. Vnímam, na čo ako dieťa reaguje, koľko je schopné vnímať, ako je schopné sa zapájať, či ho to unavuje alebo baví. Viem, kde je terapeutický problém, na čom chcem pracovať, ale samotné dieťa a jeho reakcie mi ukazujú ako ďalej. Vždy, keď začnem nejakú terapeutickú aktivitu, „nalákam“ dieťa, aby si niečo nové popozeralo, vyskúšalo. Nakoniec ho nechám vybrať to, čo ono obľubuje, aby si to v závere pobytu užilo.
Skúste povedať aj iné príklady.
Mária: Ja chodím pravidelne do tmavej miestnosti s dievčatkom s detskou mozgovou obrnou a ťažkým mentálnym postihnutím, ktoré nerozpráva a nechodí. Po vstupe do miestnosti sa uvoľníme na fitlopte. Je veľmi spastická, často býva zahlienená, a preto občas použijem na fit lopte aj prvok z bazálnej stimulácie – masáž uvoľňujúcu dýchanie. Z edukačnej činnosti som sa u nej zamerala na rozvoj jemnej motoriky. Keďže je spastická, potrebujem uvoľniť končatiny a nejakým spôsobom udržať jej pozornosť. V tomto prípade využívam vrecúška plnené rôznymi materiálmi. Snažím sa, aby ich uchopila do ruky, aby si ich preložila z jednej ruky do druhej, priložila k tvári, aby ich pocítila. V Snoezelene sa nám krásne darí to, čo nám na oddelení tak dobre nejde, pretože je tam príliš veľa podnetov. Keďže v Snoezelene ju nič nerozptyľuje, dokáže sa pri tejto činnosti pekne sústrediť. Potom v rámci relaxácie ideme k optickým vláknam, ktoré veľmi obľubuje a zase rozvíjame jemnú motoriku. Dievčatko má pred sebou zrkadlo, a keď sa v ňom vidí, veľmi sa teší a „rozpráva“ svojou rečou. Je tam krásne vidieť, ako sa v Snoezelene dobre cíti a aký má na ňu vplyv.
Andrea: Môžem uviesť ako príklad dievčatko s detskou mozgovou obrnou, je ležiacim klientom. Väčšinou s ňou využívam bazálnu stimuláciu na vodnej posteli v bielej miestnosti. Používam rôzne prvky bazálnej stimulácie, polohujem ju, zabalím ju do múmie, aby cítila hranice vlastného tela. Aplikujem aj bazálnu stimuláciu končatín, pretože má často kŕčovité a napäté svalstvo. Po krátkej chvíli vidím, že sa dieťa zrelaxuje a končatiny sa začínajú uvoľňovať, otvárajú sa pästičky. Dokonca dokáže uchopiť loptičku, s ktorou masírujeme končatiny.
Helena: Máme v zariadení aj mimoriadne hyperaktívne dieťa, na ktoré stimuly v bielej Snoezelen miestnosti veľmi dobre pôsobia. Poriadok, ticho, hudba a atmosféra miestnosti ho dokážu úplne upokojiť. Sadne si a pracuje – prikladá farby alebo robí všetko, čo od neho chcete. Po odchode z miestnosti sa prejavuje znovu veľmi aktívne. Ale myslím si, že keď budeme do miestnosti chodiť s deťmi častejšie, tieto prejavy sa môžu skorigovať.
Viete si predstaviť ako by sa dalo s týmto dieťaťom pracovať v Snoezelene v zmysle kontroly hyperaktivity?
Helena: Viem si to predstaviť, ak by sme v Snoezelene pracovali častejšie, napríklad každý týždeň namiesto každých dvoch týždňov. Je potrebné sledovať, ako to na neho pôsobí, či sa efekty prejavia aj vo vonkajšom prostredí.
Vediete si v súčasnosti k jednotlivým deťom záznamové hárky, kde máte zaznačený profil dieťaťa?
Mária: Robím si len svoje poznámky. Pre mňa je smerodatný najmä výraz tváre a spätná väzba. Musím byť veľmi pozorná, aby som odpozorovala, akú spätnú väzbu mi dieťa poskytne.
Andrea: Po každej terapii si robíme záznam o tom, čo sme s daným dieťaťom robili a čo sme s ním dosiahli. Po pol roku sa robí vyhodnotenie terapie, kde sa presne uvádza, čo sme aplikovali a čo sme dosiahli – aké boli reakcie detí a k akému rozvoju zmyslov došlo.
Ako často sa dostanete s dieťaťom do Snoezelen miestnosti?
Helena: V miestnostiach sa striedame. Máme stanovený časový harmonogram. Ja mám spolu s kolegyňou miestnosti k dispozícii každú stredu a štvrtok poobede od 13.00 do 15.00.
Mária: Ja zatiaľ chodím do Snoezelenu len s jedným dievčatkom. Navštevujeme tmavú miestnosť každý deň alebo každý druhý deň.
Hovorili sme prevažne o individuálnej práci. Robíte aj skupinové aktivity?
Helena: Zo začiatku sme robili skupinové aktivity, ale neosvedčilo sa nám to. Aktuálne sa venujeme viac individuálnej práci. Niekedy zoberieme z triedy dve, tri deti, ktoré sú temperamentovo podobné a ktoré využívajú podobné pomôcky, aby sa navzájom nerušili.
Mária: Pôvodnú miestnosť sme využívali na skupinovú relaxáciu s klientmi DSS. Naši klienti sú ťažko a hlboko mentálne postihnutí, nechodia. Stimuly ako púšťanie projektoru, počúvanie hudby sú pre nich veľmi prínosné. Rada by som sa k tejto aktivite vrátila i v novej miestnosti. Viem si predstaviť, že by sme sa dohodli a využili túto miestnosť na skupinovú terapiu či relaxáciu.
Andrea: Brávali sme na skupinové terapie deti zo školského prostredia. Niektoré boli však veľmi aktívne až hyperaktívne a navzájom sa vyrušovali. Terapia potom stratila účinnosť, a preto sa tieto skupinové pobyty ukončili.
Orsolya: Minulý rok som chodila so svojou triedou skupinovo do Snoezelenu a bol to úplný chaos. Jedno dieťa chcelo napríklad pozerať projekciu, druhé do toho skákalo, chlapec chcel oddychovať na posteli, ďalší sa na nej chcel jašiť. Skúšala som zobrať dve deti s podobným temperamentom, ale spoločne sa bláznili a nevenovali mi pozornosť. Aj mne samotnej vyhovuje viac individuálny prístup. Keď sme tam s dieťaťom sami dvaja, skôr mi venuje pozornosť a viac sa mi otvorí. Pracujem s deťmi s autizmom, ktoré nerozprávajú. V Snoezelene pri pohľade do zrkadla niekedy začnú verbalizovať, povedia také „svoje“ slová ako jáj, Tomi…
Spomínali ste bazálnu stimuláciu. Skúste povedať aké ďalšie aktivity alebo prístupy vyžívate v rámci Snoezelen miestnosti.
Helena: Okrem bazálnej stimulácie najviac využívame montessori terapiu, muzikoterapiu a dramatoterapiu. Muzikoterapia sa nám viac osvedčila v bielej miestnosti, dramatoterapia v tmavej miestnosti, s využitím bielych rukavíc. Biblioterapiu, napríklad čítanie rozprávok, využívame v bielej Snoezelen miestnosti.
Skúste popísať priebeh čítania rozprávky v bielej miestnosti.
Helena: Máme jednu veľmi dobrú knihu, volá sa Rozprávky nielen pre deti. Keď prídu do Snoezelenu dve, tri deti, každé si nájde príjemné miesto, kde sa uvoľní. Keď si popozerali, čo chceli, pohrali sa, sadnú si na svoje miesto a ja začnem čítať rozprávku. Pri čítaní je pustená hudba. Ak je na to priestor alebo to deti vyžadujú, môžeme sa o obsahu príbehu porozprávať.
Pracujete pri tej rozprávke povedzme s témou projekcie alebo s nejakými vôňami? Ako využívate prvky, ktoré vám Snoezelen miestnosť ponúka na posilnenie zážitku pri biblioterapii?
Helena: Áno, niekoľkokrát sme to robili. Deti majú veľmi radi napríklad kotúč s delfínmi. Spolu s tým zapneme ešte aj zvuky delfínov, špliechanie vody. Ukazujeme si, čo je tu v miestnosti a čo je v rozprávke. Rozprávame sa o tom, hľadáme, kde to je, započúvame sa do toho, ako žblnká voda, ako čvirikajú vtáci. Tak sa postupne snažíme zapojiť všetko, o čom rozprávame či čítame.
Aký efekt práce v multisenzorickom prostredí pozorujete po určitom čase?
Mária: Pre mňa je príkladom priameho efektu Snoezelen miestnosti ohromná radosť dievčatka, s ktorým tam chodím. Len čo sa priblížime k miestnosti, takmer od radosti vyskočí z kočíka. Približne po dvoch, troch týždňoch, čo precvičujeme určité aktivity, je jej pozornosť jednoznačne lepšia. Záleží to samozrejme aj od toho, akú má náladu, aký má deň. V Snoezelene sa otvorí, začne rozprávať, hoci inokedy je veľmi náročné dostať z nej nejaké slová. Keď mám dostatok času pracovať s ňou na fitlopte, vidím pekné uvoľnenie spazmu.
Andrea: Pre deti s ťažkým postihnutím je veľmi cenné, že sa im niekto venuje a že tá pozornosť je upriamená len na nich. Veľmi si to vážia a vyvoláva to v nich intenzívny pocit šťastia. Majú skutočne máličko pozitívnych podnetov a Snoezelen je jedným z nich.
Mária: Chlapec, ktorý bežne neobsedí na jednom mieste, sa v Snoezelene krásne uložil do relaxačnej polohy a vydržal tam počas celého pobytu v miestnosti. Dokonca nechcel ani odísť. Ďalší chlapec, ktorý neustále vydáva zvuky, bol v miestnosti úplne zaujatý projekciou. Je vidieť, že deti v Snoezelene získavajú nové podnety a že sa im tam mimoriadne páči.
Helena: Deti opúšťajú svoje stereotypy, otvára sa im úplne nový svet.
Dá sa hovoriť o presahu získaných schopností mimo Snoezelen miestnosť? Dostávate spätnú väzbu od rodičov, ktorí spozorovali určité zmeny?
Andrea: Je dôležité, že sa vytvorí silné puto medzi dieťaťom a terapeutom, ktorý sa mu venuje, ktorý mu niečo dáva a niečo ho učí. Od detí často dostávame pozitívne spätné väzby, ktoré sú aj pre nás veľmi cenné.
Mária: Pri jednom dievčatku máme v rámci individuálnych rozvojových plánov cieľ naučiť ju uchopiť lyžičku a začať s jej pomocou jesť. V Snoezelene rozvíjame úchop a schopnosť preložiť si lyžičku z ruky do ruky. Toto predstavuje možnosť využiť Snoezelen na nacvičovanie schopností potrebných pre bežný život.
Helena: Dostávam spätnú väzbu od rodičov, ktorí vidia, že ich dieťa sa po pobyte v miestnosti správa inak a pýtajú sa, čo sme s ním robili. Keď im opíšeme, ako sa dieťa správalo, ani nechcú uveriť, že je to možné. Deti sa tiež dokážu v Snoezelene upokojiť, ak ich niečo rozruší. Po terapii alebo edukácii v bielej či tmavej miestnosti je dieťa pokojnejšie, dokáže znovu fungovať vo vonkajšom prostredí.
Orsolya: Máme desaťročnú klientku s autizmom, ktorá prežíva pubertu a má vulgárne výbuchy. Asi pred dvoma týždňami som s ňou začala chodiť do tmavého Snoezelenu. Toto dievča veľmi odmieta fyzický kontakt, pusu či objatie. Keď sme boli v tmavej miestnosti, posadila si ma na polohovací kvet a pevne sa ku mne pritúlila. Možno bol tento jej prejav spôsobený tým, že sa trošku bála tmy. Povedala som jej, poď, tu je had. Hadov má preštudovaných a všetko o nich vie. Postupne som zapla všetky komponenty a ona ma usmernila, kam si mám ľahnúť, schúlila sa ku mne a úplne pokojne a bez slova sa pozerala do zrkadla ako ležíme. Okolo seba si zatočila obrovského hada, sama sa napolohovala, a tak sme ležali. Poobede sme s ňou nemali žiadny problém. Keď bude zasa rozrušená, prídeme do Snoezelenu, kde sa dokáže pekne upokojiť.
Stretli ste sa s nejakými problémami pri budovaní či využívaní Snoezelenu?
Helena: Zo začiatku sme mali skriňu na pomôcky pred miestnosťou a tam sme nosili pomôcky, s ktorými sme pracovali. Ak neboli hneď odložené, deti to veľmi rušilo, lebo nevedeli spracovať toľko podnetov naraz. Teraz máme skriňu vo vnútri a môžem hneď vybrať alebo schovať pomôcky, ktoré potrebujem. Valec nemáme prichytený o stenu, pretože za ním je zrkadlo, do ktorého sa úchyt nedá namontovať. Deti ho niekoľkokrát takmer prevrátili, takže musíme vymyslieť, ako ho upevníme. Taktiež nemáme kryt na valec, a deti do neho hádzali hračky.
Máte skúsenosť s niečím, čo malo na klientov negatívny dopad?
Mária: Máme veľa epileptikov, u ktorých je nevhodné používať zrkadlovú guľu.
Helena: Ani na niektoré deti bez epilepsie nevplýva dobre točenie zrkadlovej gule. Stáva sa, že sa im z toho točí hlava, pociťujú závrate a strácajú stabilitu.
Mária: Všimla som si, že pre naše deti je prepínanie farieb bublinkového valca veľmi rýchle, nestihnú sa naladiť na jednu farbu a už sa zmení. Oni si sami nedokážu prepnúť farby a ten sled zmeny farieb je pre nich veľmi rýchly.
Orsolya: Autistické deti niekedy reagujú veľmi negatívne až agresívne, ak sa niečo pokazí alebo zmení, napríklad kotúč v projektore. Už to jednoducho nie je Snoezelen ako včera, a to je pre ne problém.
Z akých zdrojov čerpáte inšpiráciu pre vaše aktivity v Snoezelene?
Mária: Ja som si vyhľadávala informácie hlavne na internete. Vtedy som ešte nevedela, že existuje stránka www.snoezelen.sk. Vytlačila som si veci, ktoré pre mňa boli podstatné a zviazala som si z toho knihu nápadov. A tiež som sa inšpirovala výskumami z Holandska.
Helena: Hľadala som informácie na internete a v knižkách, ktoré vyšli v slovenčine alebo češtine. Boli sme sa pozrieť vo viacerých miestnostiach v Čechách, na Slovensku, aj v Maďarsku, a tie nás tiež inšpirovali.
Mali by ste záujem o ďalšie vzdelávanie v oblasti Snoezelenu? Akú by malo mať formu?
Helena: Veľmi rada by som videla terapiu v Snoezelen miestnosti. Ak by nebolo možné zúčastniť sa priamo sedenia v Snoezelene, veľmi rada by som si pozrela aspoň videonahrávku práce v miestnosti.
Andrea: Ja by som privítala najmä praktické ukážky. Teoretické informácie si totiž človek vie naštudovať z rôznych materiálov alebo z internetu.
Orsolya: Tiež by som chcela vidieť ukážky práce. Teoretických informácií o Snoezelene je veľmi veľa, ale praktické nápady sa cez internet veľmi ťažko hľadajú. Tiež by som prijala kurzy o Snoezelen terapii.
Mária: Áno, určite by som mala záujem o praktické ukážky. Keď sme zariaďovali miestnosti, bola som sa pozrieť na viaceré Snoezeleny a inšpirovala som sa ich vybavením. Pri vytváraní miestností sme vychádzali z ich skúseností, z toho, čo sa im osvedčilo a čo nie. Ale teraz by som prijala praktické ukážky a nápady práce. Mne osobne veľmi pomohlo vzdelávanie v bazálnej stimulácii aj montessori terapii, z čoho často čerpám nápady na aktivity v Snoezelene. Myslím si, že by sme sa medzi zariadeniami mali častejšie stretávať a hovoriť o svojich skúsenostiach.
Ďakujem za rozhovor.
