Reinhard Keck, učiteľ na škole pre deti so zrakovým postihnutím, svoj príspevok venoval zásadám budovania multisenzorických miestností pre osoby s poruchou zraku. Prináša praktické tipy na vybavenie Snoezelen miestností a rozmiestnenie komponentov v priestore. Uvádza všeobecné zásady práce s touto cieľovou skupinou a nápady na konkrétne aktivity.
Úvod
Moje meno je Reinhard Keck a som učiteľom na štátnej škole pre nevidiacich a slabozrakých v Neuwiede v Nemecku. Ako rehabilitačný pedagóg vyučujem deti školského veku a adolescentov zručnosti každodenného života, komunikačné zručnosti, priestorovú orientáciu a samostatný pohyb a tiež zručnosti v oblasti percepcie a motoriky.
Dovoľte mi najprv ohliadnuť sa do minulosti. Keď som sa prvýkrát dopočul o Snoezelene, bol som trochu skeptický, keďže viac ako 80 % informácií človek prijíma zrakom.
V štandardnej miestnosti sa nachádza široká škála svetelných elementov – viete si predstaviť multisenzorickú miestnosť bez projektora s prelievajúcimi sa obrazcami, bez optických vlákien, bublinkového valca, zrkadlovej gule, farebných lúčov alebo iných svietiacich predmetov na závese; len tmavú?
Tak sme museli vytvoriť miestnosť, ktorá lepšie vyhovuje potrebám nevidiacich a slabozrakých detí. Pred tým, ako popíšem zmeny a prispôsobenie miestnosti, by som rád vysvetlil problematiku nevidiacich.
Podľa nemeckej legislatívy možno za nevidiaceho považovať človeka, ktorého zraková ostrosť nepresahuje 0,02 (2 % alebo 1/50). Takže v mnohých prípadoch byť nevidiaci neznamená nevidieť, ale znamená aj schopnosť rozoznávať svetlo alebo kontúry. Ľudia so stredným alebo ťažkým zrakovým postihnutím majú zrakovú ostrosť 2 % až 30 %.
Nie je možná presná definícia, pretože videnie ovplyvňujú aj iné faktory, ako napríklad rozsah zorného poľa. Pre cieľovú skupinu žiakov, ktorí sú nevidiaci alebo slabozrakí, sme vytvorili miestnosť, ktorá je pre nich lepšie pochopiteľná a ľahšie skúmateľná. Rád by som podotkol, že tieto zmeny môžu byť využité aj v oblasti geriatrie.
Špecifické zmeny a inovácie sme vytvorili v týchto troch oblastiach:
- Miestnosť
- Komponenty
- Snoezelen jednotky
1. Miestnosť
Obsahuje veľa voľného priestoru bez zbytočných predmetov alebo blokov, o ktoré sa možno potknúť. Matrace na zemi a bloky v rohoch sú kontrastné. Vertikálne plochy sú modrej farby a horizontálne sú krémové. Biele matrace na zemi lepšie pohlcujú svetlo zo stropu ako matrace krémovej farby.
Akékoľvek zmeny v miestnosti by mali byť vopred oznámené a nič by nemalo zasahovať do stredu miestnosti. Miesta na ležanie a sedenie by mali žiaci bez problémov vedieť nájsť.
UV svetlo
V našej miestnosti sme nevyužívali UV svetlo!
UV svetlo je v elektromagnetickom spektre niečo medzi bežným osvetlením a röntgenom. Nie je bezpečné a malo by sa využívať s opatrnosťou. Toto osvetlenie ničí baktérie, opáli pokožku, podporuje tvorbu vitamínu D, môže spôsobiť zápal spojiviek.
Počas pozerania do UV svetla viacerí ľudia pociťujú tlak v oku a svetlo popisujú ako ,,zvláštne“, ,,ruší ma to“ alebo ,,vypnite to“. Ľudia s ťažkým postihnutím, ktorí nie sú schopní dať verbálne najavo svoju reakciu, reagujú nepokojom, zrýchleným dýchaním, plačom alebo napätím. Terapeuti, ktorí nemajú potrebné vedomosti, môžu tieto informácie nesprávne interpretovať a iniciovať nepotrebnú intervenciu.
Jednotlivci, ktorí sú zrakovo postihnutí by nemali mať problém s týmto svetlom a nemalo by im výrazne prekážať.
Taktilné materiály na stenách
U jednotlivcov so zrakovým postihnutím sa pri bežných činnostiach využíva množstvo taktilných materiálov na ich stimuláciu a rozvoj. Takže vystúpte z bežných činností a choďte do Snoezelenu s málo alebo žiadnymi taktilnými stimulmi.
2. Komponenty
Inštruktor by mal prezentovať každý jeden komponent v multisenzorickej miestnosti a vysvetliť jeho možnosti využitia. Nevidiaci človek má mať možnosť veci preskúmať, dotknúť sa a vyskúšať ich.
Bublinkové valce
Dynamický bublinkový valec je vybavený kontrastnými loptičkami. Tie by nemali stúpať smerom hore veľmi rýchlo. Mali by stúpať pomaly a kolísavými pohybmi. Takže aj slabozrakí ľudia alebo ľudia so zvyškami zraku by mali byť schopní lokalizovať loptičku a sledovať jej pohyb očami. Tomu by mal byť prispôsobený aj výkon motorčeka/pumpy vo valci. Podarilo sa nám vytvoriť interaktívny bublinkový valec s kontaktnými podložkami, ktoré presahujú veľkosť ruky. Prostredníctvom jednej z nich je možné zapínať a vypínať svetlo, prípadne motor/pumpu. Druhá sa využíva na zmenu jednotlivých farieb. Tento valec je vhodný aj pre deti s ťažkým postihnutím, ktoré vďaka nemu majú motiváciu aktívne meniť veci v prostredí. Motivuje ich to meniť farby, skúšať to znovu a zlepšuje koordináciu ruky a oka.
Terapeutická hojdačka (fixovaná zo stropu)
Hojdačka, ale aj priestor okolo by mal byť pokrytý molitanom (alebo iným mäkkým materiálom), pretože u nevidiacich detí je veľmi riskantné, ak do niečoho narazia alebo udrú a pri hojdaní to nemusí byť bezpečné.
Mala by sa pohybovať len dopredu a dozadu a mala by byť nízko nad zemou, aby deti mohli bez problémov dočiahnuť na zem nohami aj rukami. Podporuje to ich priestorovú orientáciu a zvyšuje pocit bezpečnosti.
Zrkadlová guľa
Čím je pomalšia rotácia zrkadlovej gule, tým lepšie. Farebné body, ktoré sa prostredníctvom gule odrážajú na steny a na zem, môžu byť kontrastnejšie, ak sa do bodového reflektora so štyrmi farbami vloží silnejšia žiarovka.
Reproduktory
Mali by sa dať ovládať jednotlivo. Sú vhodné nielen pri snových alebo fantazijných cestách, ale u nevidiacich a slabozrakých detí podporujú sluchovú percepciu.
Svietiace loptičky
Na trhu sú k dispozícii rôzne dobíjateľné svietiace loptičky. Sú v rôznych farbách (červená, zelená, modrá) a dajú sa dobre využiť na hry a masáže. Vo vzťahu k deťom so zrakovým postihnutím môžu byť užitočné a pomáhať pri orientácii v miestnosti.
3. Snoezelen jednotky
Vo všeobecnosti a aj pre mladých ľudí so zrakovým postihnutím je dôležité, aby jednotky boli zrozumiteľné, uskutočniteľné, kontrolovateľné, mali zmysel a dôvod. Inak rýchlo stratia záujem a začnú sa nudiť.
Deti nerobia veci z nejakého dôvodu, ale preto, aby si užili a tešili sa z toho, čo robia.
Deti so zrakovým postihnutím do 10 rokov majú v obľube jednoduché, špecifické a krátke hry:
- ktoré majú štruktúru,
- ktoré vedú k zábave (aj smiech je dovolený),
- ktoré majú metaforický jazyk,
- ktoré sa dajú aplikovať aj bez predchádzajúcich vedomostí,
- ktoré podporujú sociálny kontakt.
Všetky nesystematické aktivity, ako čítanie, počúvanie hudby alebo hra, majú relaxačný efekt. Na druhej strane, aktívne a systematické relaxačné techniky, ako svalová relaxácia (Jacobson) či autogénny tréning, nie sú vhodné pre mladšie deti.
Snové cesty/fantazijné cesty
Deťom so zrakovým postihnutím môžu chýbať niektoré skúsenosti, a preto ich treba dohnať a pomôcť im formovať jednotlivé koncepty.
Nevidiace deti, ktoré nikdy nešli popri potôčiku, ktoré nikdy nevyberali kameň z vody alebo ho do vody nikdy nehodili, ktoré sa nikdy nedotkli žaby alebo ryby… nie je možné len tak vziať na fantazijnú cestu na tému ,,prechádzka pri potôčiku“.
Cielený Snoezelen
Aby sme podporili zmyslovú percepciu a senzomotorické funkcie, môžeme využiť Snoezelen v škole ako podporný element. V súčasnosti sa testuje, či Snoezelen jednotky alebo pobyty v multisenzorickej miestnosti môžu znižovať vnútroočný tlak u ľudí s glaukómom.
Naše plány/budúcnosť
Momentálne pracujeme na vytvorení ,,pohybovej miestnosti“, ktorá má uľahčiť prechod žiakov z bežného prostredia do prostredia Snoezelen miestnosti.
Cieľom je relaxovať prostredníctvom pohybu a zostať v rovnováhe. Najmä nevidiace deti majú veľkú potrebu pohybu aj napriek tomu, že v bežných aktivitách sa veľmi nepohybujú. Ako dôsledok sa u niektorých z nich môžu objaviť stereotypné pohyby.
V rámci multisenzorických miestností možno s nevidiacimi a slabozrakými vykonávať nasledujúce aktivity:
- usadenie sa v kruhu podľa abecedy,
- chodenie za zvukom,
- ,,posielanie mailov“,
- masáže s rôznymi materiálmi,
- ,,pečenie chleba“ alebo ,,pizze“.
Reinhard Keck
Prednáška z 8. medzinárodného sympózia ISNA, Alabama, USA, 2010.
Preklad: Jana Hrčová
Zdroj ilustračného obrázku: www.southeastern.edu
