Rozhovor vznikol dňa 18. júla 2013 v Domove sociálnych služieb pre deti a dospelých SIBÍRKA na Sibírskej ulici 69 v Bratislave, kde pracujú s deťmi i dospelými s ťažkým kombinovaným postihnutím. V rozhovore sa dozviete o možnostiach, ktoré Snoezelen prináša v oblasti terapie a vzdelávania týchto klientov. Rozhovor pripravili a viedli PaedDr. Jana Hrčová a Mgr. Zuzana Pavlíková.
Mohli by ste, prosím, v stručnosti predstaviť svoje zariadenie?
Jana Strašilová, špeciálny pedagóg a terapeut, DSS Sibírka:
Sme zariadenie sociálnych služieb Sibírka. Staráme sa o 38 klientov s viacnásobným postihnutím. Ide o mentálne, telesné a zmyslové postihnutia ťažkého stupňa. Väčšina klientov je nehovoriacich, nemobilných a sú plienkovaní. Naša práca je tak viac-menej zameraná na zmyslovú stimuláciu.
Čo vás viedlo k zriadeniu Snoezelen miestnosti vo vašom zariadení?
Zuzana Lucká, liečebný pedagóg:
Rozhodli sme sa vybudovať prvé multisenzorické miestnosti, lebo sme počuli o úspechu Snoezelen terapie u ľudí s viacnásobným postihnutím. Táto forma terapie sa nám zdala vhodná aj preto, lebo aj naši klienti sú v Snoezelen miestnosti schopní reagovať na stimul aktívnejšie ako v bežnom prostredí.
Lenka Borošová, vychovávateľ, terapeut:
Vyhľadávame nové trendy v terapii a práci s viacnásobne postihnutými. Keď sme sa dozvedeli o Snoezelene, ihneď sme začali zháňať granty na vybudovanie miestnosti.
J.S.: Snoezelen terapia vytvára výborný priestor pre multisenzorické pôsobenie. Klientom poskytuje veľmi silné dojmy a môžu z nej čerpať zážitky a skúsenosti pre bežný život. Klienti na tieto zmyslové podnety reagujú veľmi dobre.
Ako dlho už využívate jednotlivé multisenzorické miestnosti?
Z.L.: Pred štyrmi rokmi sme ako prvú zriadili bielu miestnosť.
Aké miestnosti máte v súčasnosti?
Z.L.: Už niekoľko rokov máme bielu aj tmavú miestnosť, pred pár mesiacmi pribudla hravá miestnosť. Takže už máme tri typy miestností.
Ktorí zamestnanci vedú aktivity v Snoezelen miestnostiach?
Z.L.: V našom prípade je to terapeuticko–diagnostický úsek, väčšina z nás sú špeciálni alebo liečební pedagógovia.
Kto využíva Snoezelen miestnosti?
J.S.: Multisenzorické miestnosti využívajú raz do týždňa všetci naši klienti. Ich vekové rozpätie je 7 až 64 rokov. Snoezelen využíva tiež personál zariadenia. Biela miestnosť slúži na relaxáciu aj pre opatrovateľky, zdravotníkov a ďalších zamestnancov DSS.
Aký spôsob prevažuje pri práci v multisenzorických miestnostiach? Je to skôr terapeutická aktivita, voľnočasová aktivita, alebo pedagogická podpora?
L.B.: Z môjho pohľadu je to primárne terapeutická aktivita. Taktiež v Snoezelen prostredí realizujeme voľnočasové aktivity.
Z akého dôvodu prevažuje práve terapeutická aktivita?
L.B.: Práve pri našich klientoch je terapeutický prístup veľmi dôležitý. Sledujeme aj iné ciele, ktoré napĺňame aj v bežnej práci s klientmi. Ja osobne to vnímam ako prínosnejšie, ako keby boli miestnosti využívané len na voľnočasové aktivity.
J.S.: Zariadenia v multisenzorickej miestnosti vytvárajú perfektné prostredie na rozširovanie zručností jedinca. Cieľom terapie je rozvíjať osobnosť človeka, posilňovať tie zručnosti, ktoré má. A Snoezelen miestnosti sú na to naozaj úžasné.
Pracujete v miestnostiach individuálne, alebo sa zameriavate aj na skupinovú prácu?
L.B.: Začínali sme individuálne, pretože sme potrebovali zistiť, ako ktorý klient v miestnosti reaguje, ktoré z komponentov preferuje. Keď sme takto zdiagnostikovali každého klienta, začali sme ich kombinovať. Spájame ich tak, aby to pre nich bolo zmysluplné a efektívne. Niekedy sa klienti svojim prirodzeným správaním a prejavmi môžu navzájom vyrušovať.
Rada by som sa dozvedela viac o tejto skupinovej terapii. Je to práca s celou skupinou, alebo je to len o tom, že v miestnosti sú viacerí klienti a každý sa zaoberá svojimi stimulmi?
Z.L.: Väčšinou je to tak, že sa každý zaoberá svojimi stimulmi. V niektorých prípadoch dôjde aj k skupinovej interakcii, ale to do veľkej miery závisí od jednotlivých klientov.
J.S.: Keď spolu v miestnosti trávime čas, vzniká priestor na vytváranie kontaktov. Keď prídu do miestnosti, tak sa pozdravia, niektorí podajú ruku. Nie sú to nejaké izolované bytosti v jednej miestnosti. Snažíme sa, aby medzi klientmi prebiehali živé interakcie a priateľstvá, v Snoezelene aj mimo neho.
L.B.: Ja to robím tak, že vždy nejaký čas na začiatku venujem jednému klientovi a spoločne s ním sa venujem určitému podnetu. Potom mu doprajem čas, aby to prežíval sám a venujem sa inému klientovi.
Ktoré sú podľa vás najdôležitejšie prvky v jednotlivých miestnostiach? Ktoré najčastejšie využívate pri práci?
Z.L.: Myslím si, že všetky komponenty sú rovnocenné a skôr ide o to, čo preferuje klient, alebo čo ho môže posunúť ďalej v terapeutickej práci. To, či prevažne využívame optické vlákna, bublinkový valec alebo vibračnú vodnú posteľ závisí od klienta, ktorý sa tam nachádza.
J.S.: V multisenzorických miestnostiach využívame aj bazálnu stimuláciu. Pri bazálnej stimulácii sa sústredím na vibračnú stimuláciu a vestibulárnu stimuláciu. Z tohto pohľadu je veľmi dôležitá vodná posteľ s vibráciami a kreslo na hojdanie v tvare listu.
V multisenzorických miestnostiach máme široké spektrum pomôcok. V bielej i v tmavej miestnosti máme bublinkový valec, optické vlákna, projektor s obrázkovými kotúčmi, zrkadlovú guľu, svietiaci strop. V bielej miestnosti je navyše vibračná vodná posteľ, hojdačka v tvare listu, space projektor a dotyková stena. Hravá miestnosť je úplne iná. Je tam suchý bazén s guľôčkami, šachovnicový matrac, mäkké schody a šikmá plocha prispôsobená pre klientov. Na stene sa nachádza otáčací kruh s presýpacími korálikmi a bublinkové zrkadlo. Tiež v nej máme lehátko na hojdanie; tanier, v ktorom sa klient môže otáčať; drevenú hojdaciu dosku na stimuláciu motoriky; dažďovú palicu, didgeridoo, hrkálky a skladacie piano pre rozvoj sluchu. Chceli sme, aby to pôsobilo príjemným hravým dojmom, preto sme na strop umiestnili dekoráciu z batikovaných plátien.
Vedeli by ste bližšie špecifikovať, ktoré z komponentov sú u klientov najobľúbenejšie?
L.B.: V bielej miestnosti je to určite vibračná posteľ a hojdačka. Veľmi populárny je aj bublinkový valec. Všetci klienti ho chcú zapnúť a ovládať vždy, keď tam prídu. Majú veľmi radi aj interaktívny ovládač, ktorým môžu ovládať bublinky a farby valca. Naši klienti majú veľmi slabé motorické zručnosti, a tento ovládač im poskytuje možnosť ovplyvňovať nejaké technické zariadenie. V bežnom živote väčšinou nemajú možnosť ovládať žiadnu technológiu. Interaktívny ovládač je perfektne prispôsobený potrebám užívateľov s postihnutím. Aj klient s mimovoľnými pohybmi môže ľahko prepínať farby a ovládať bublinky.
Akým spôsobom zostavujete jednotlivé Snoezelen jednotky, teda pobyty v miestnosti?
Z.L.: Keď u klienta sledujeme určitý cieľ, zameriavame sa na to, aby boli podporované práve tie veci. A tomu, samozrejme, prispôsobujeme aj čas. Sú klienti, ktorí sú v miestnosti maximálne 15 minút, iní by tam boli schopní byť pol dňa, zostávajú však 30 minút. Trvanie Snoezelen jednotky závisí od klienta, od jeho osobnosti a aktuálneho zdravotného stavu.
Uveďte prosím konkrétne príklady Snoezelen jednotky.
J.S.: S jedným klientom robím bazálnu stimuláciu, masírujem mu chrbát, aby som rozvinula jeho plytké dýchanie. Tieto podnety sú veľmi príjemné, klient sa často schúli do embryonálnej polohy. Prikryjem ho záťažovou dekou a ohraničím do hniezda. Toto pripomína obdobie vnútromaternicového vývinu, pocit bezpečia, istoty. Niekedy pri tom zaspí. V takom prípade ho nebudím. Nechám ho dlhší čas vyspať, prípadne tam zoberiem klienta ktorý je tichší a nebude ho rušiť. Potom začnem zvyšovať hlasitosť hudby alebo osvetlenie, aby sa pomaly, plynule prebudil.
L.B.: Mňa napadá príklad z tmavej miestnosti, ktorá je určená primárne pre ľudí so zrakovým znevýhodnením. Máme klienta, ktorý má v bežných situáciách problém rozpoznávať farby, tvary, osoby. U neho je stimulácia v tmavej miestnosti nasmerovaná tak, aby sa podnety zvýraznili a boli ľahšie rozpoznateľné. Klient zažíva pocit úspechu, ktorý je pre následnú prácu veľmi dôležitý. Je to preňho uchopiteľnejšie ako bežným spôsobom.
Pomenúva tieto farby a tvary?
Z.L.: Áno, pomenúva ich. Je rád, že ich vie identifikovať. Pri normálnych svetelných podmienkach to nedokáže. Keďže je tam ultrafialové svetlo, stačia aj biele časti oblečenia, aby sa zameral napríklad na hranice svojho tela a uvedomil si: ,,Áno, toto je moja končatina.“
Vedeli by ste uviesť ďalšie príklady?
L.B.: Od jednej z našich klientiek bolo ťažké získať reakciu na podnety v bežnom prostredí. Keď sme začali navštevovať tmavú miestnosť, začala vnímať svetielka a otáčať za nimi hlavu. Mali sme z toho veľkú radosť. U našich klientov väčšinou nedochádza k veľkým prielomom. Tešíme sa z každej maličkosti, z každej pozitívnej zmeny, ktorú u klientov vidíme.
L.B.: Ja som zameraná na muzikoterapiu. S niektorými klientmi máme v tmavej miestnosti muzikoterapeutické stretnutia. Využívame rôznu hudobnú produkciu, prvky tanečnej terapie, ktorú veľmi dobre podporia časti oblečenia v bielej farbe, ktoré pod UV lampou navodzujú veľmi zaujímavé podnety.
Využívate v multisenzorických miestnostiach aj nejaké iné terapeutické prístupy okrem bazálnej stimulácie a muzikoterapie?
Z.L.: Ja často využívam prvky psychomotorickej terapie, napríklad rituálne hry na telo, rôzne relaxačné masáže a dotykovú stimuláciu, alebo základné pohybové hry.
J.S.: Snoezelen sa dá využívať aj na rozvoj reči. Ak klienti dobre reagujú na nejaký podnet, napríklad na hojdačke, tak je spojený s riekankou. Ak chcem klienta naučiť vokál O, opakujem ho a on si ho naozaj z toho slovného prejavu vyťahuje. Veľmi často sa to opakuje, dochádza k stimulácii rečového prejavu. Pri projekcii rôznych zvieratiek na stenu sa snažíme pomenovávať zvieratká, vyhľadávať, rozlišovať veľkosti. Je to v podstate kognitívna terapia.
Vediete si záznamové hárky ku každému klientovi, kde máte klienta naprofilovaného?
Z.L.: Vedieme si svoje záznamy, osobnú evidenciu a každý mesiac ju spracovávame. U našich klientov sa pokroky prejavia vo veľmi dlhom časovom rozpätí.
J.S.: Okrem týchto záznamov vytvárame individuálny plán rozvoja osobnosti, kde je zahrnutá aj Snoezelen terapia. Stanovujeme ciele, ktoré by sme chceli pomocou Snoezelenu dosiahnuť.
Ja by som sa ešte vrátila k priebehu Snoezelen jednotiek. Zaujímalo by ma, či tie jednotky niekedy zostavujete aj tematicky. Určíte si nejakú tému (napríklad pláž, more, les) a prispôsobíte podľa nej podnety v miestnosti, aby ste vytvorili atmosféru miesta, kam sa klient inak nedostane?
Z.L.: Áno, samozrejme. Snažíme sa pomocou aromaterapie, výberom kotúča do projektora a hudbou vytvoriť napríklad atmosféru lesa.
J.S.: Snažíme sa robiť rôzne zážitkové terapie. Niektorí klienti na to veľmi dobre reagujú. Spoločne s klientmi vytvárame v Snoezelene posedenia s morskou tematikou. Rozprávame sa o tom, na vodnej posteli vytvárame vlnky. Klient sa cíti ako na mori a naozaj sa z toho teší.
L.B.: Ja sa snažím využívať aj rôzne materiály. Keď je téma more, tak si donesiem aj vodu, aby to klient pocítil aj prostredníctvom taktilnej stimulácie.
Aký prínos predstavuje multisenzorická miestnosť pre vašich klientov? Aké efekty pozorujete? Kam sa vďaka Snoezelenu posunuli?
L.B.: Na základe skúseností zo štyroch rokov fungovania môžem povedať, že sú veľmi prínosné. Klienti sú vnímavejší, viac ochotní nasávať nové podnety a stimuly. Snoezelen v niektorých prípadoch podporuje aj motoriku klienta. Pobyt v multisenzorickom prostredí ho motivuje, aby sa posúval za podnetom, aby otáčal hlavu, aby sa naťahoval. V bežnom prostredí to nerobil, aj napriek stimulácii.
J.S.: Sú tu naozaj špecifické podnety, napríklad šikmá plocha v hravej miestnosti. Život klientov je pomerne stereotypný, takmer celý deň sú na vozíku alebo na epede. Bežne sa nemôžu preniesť z vyššej plochy do nižšej. A táto šikmá plocha im to umožňuje. Keď som videla, s akou vervou sa jeden klient po nej vrhal strmhlav dole, bola som nadšená. Bol úplne úžasný, podával neuveriteľné výkony. A keď sa dostal dole, strašne sa tešil z kontaktu s kobercom. Vyvaľoval sa na ňom a užíval si podnety, ktoré sú pre neho príjemné.
Z.L.: Najprv sme sa snažili vytvoriť u klientov pozitívny vzťah k miestnostiam. Chceli sme, aby ich spoznali, aby boli pre nich príťažlivé. Potešilo ma, keď som povedala, že ideme do tmavej miestnosti a klient sa usmial a vybral sa tým smerom. To považujem za prvý veľký úspech. Možno hovoriť o dvoch typoch zážitkov, ku ktorým dochádza v priebehu Snoezelen jednotiek. Jednak sú to zážitky tu a teraz. Veľa našich klientov je orientovaných na prežívanie tu a teraz. Preto sa snažíme vytvoriť sedenia tak, aby bol zážitok hlboký a príjemný. Druhý typ efektu pretrvá. Jedná sa o rozvoj kognitívnych funkcií, taktilného vnímania, motorických, sociálnych a komunikačných zručností.
Povedali by ste, že zariadenia, ktoré začínajú so Snoezelenom, musia byť trpezlivé? Že si vyžaduje dlhší čas, kým sa efekty Snoezelenu naozaj prejavia? Sami hovoríte, že už máte multisenzorické miestnosti štyri roky, a tak to viete posúdiť. Keby ste ich mali rok, vedeli by ste to posúdiť?
J.S.: Sú klienti, ktorí si veľmi rýchlo zvykajú na zmeny a veľmi rýchlo reagujú. Iní klienti sú pomalší. Za rok je však možné vypozorovať tendencie k nejakému správaniu.
Aký prínos predstavuje multisenzorická miestnosť pre vás ako pre pracovníkov?
Z.L.: Pre mňa osobne je to často terapia. V bielej miestnosti si to s klientom vyslovene užívam. Je to úplne iné, ako keď s klientom pracujete na oddelení alebo v bežnej miestnosti. V Snoezelen miestnosti je úplne iná atmosféra. Je to taká chvíľka pre mňa a pre klienta.
L.B.: Snažím sa, aby terapia bola rovnako príjemným zážitkom pre klienta aj pre mňa. Aby sme zdieľali spoločné zážitky.
Stretávate sa, alebo ste sa v minulosti stretli s problémami pri vytváraní alebo využívaní Snoezelenu? Buď pri budovaní miestností, alebo neskôr pri samotnej práci?
Z.L.: Pri budovaní miestností sme mali veľmi veľa problémov, najmä pri stavbe bielej miestnosti. Boli to problémy s riešením elektrických rozvodov a spínačov pri vstupe do miestnosti. Nevedeli sme ako docieliť, aby bola miestnosť pre klientov skutočne bezpečná. Tiež sme riešili vetranie v tmavej miestnosti. Musia v nej byť okná, ale zároveň je potrebné zachovať zatemnenie miestnosti, inak by tie podnety nemali význam.
L.B.: Keď začínate v zariadení robiť niečo nové, ľudia reagujú rôzne. Máloktorí povedia: ,,Niečo nové? Výborne, ideme do toho!“. Skôr musíte prekonávať reakcie typu: ,,Čo zasa vymýšľate? Na čo to je dobré?“. Chcem všetkých povzbudiť, že sa oplatí prekonať prekážky a vydržať prirodzený odpor, ktorý majú ľudia voči novým veciam. U nás zamestnanci až časom spoznali prednosti miestností. Dnes ich vo voľnom čase sami využívajú.
Z.L.: Rada by som sa vyjadrila k problémom pri práci v miestnosti. Podľa môjho názoru treba dávať veľký pozor napríklad pri výbere zrkadlovej gule. Lacnejšia verzia sa krúti veľmi rýchlo a nie je pre klienta vhodná. Ja som ju použila dvakrát a na mňa samotnú to pôsobilo rušivo. Oplatí sa investovať do kvalitných komponentov, najmä ak je správna funkčnosť kľúčová.
J.S.: Samozrejme, že nie všetci klienti dobre reagujú na všetky podnety. Ja mám klientku, ktorú stresuje, ak sa zasvieti alebo zhasne svetlo. Na takéto podnety reaguje veľmi prudko. Musím pomaličky zatemňovať tmavú miestnosť, prebieha postupná desenzibilizácia. Začíname tým, že všetko je rozsvietené, nie sú zatemnené okná. Potom ide do miestnosti ochotnejšie. Zostávame hneď za prahom a s otvorenými dverami, aby mala pocit, že môže hocikedy odísť. Niekedy si už môžem dovoliť zavrieť dvere a zatemniť priestor, ale musím stále sledovať reakcie klientky.
Spomínali ste negatívne reakcie niektorých klientov. Stretli ste sa napríklad s tým, že by sa niektorí klienti báli vodnej postele?
J.S.: Sú klienti, ktorí majú problém s nestabilnou alebo hojdacou plochou. Pre jedného klienta bolo problematické nastúpiť do hojdačky v tvare listu. Museli sme tam niekedy byť aj traja, aby sme ho do tej hojdačky dostali. Mal pocit neistoty, stále sa pridržiaval okraja hojdačky. Podobne na neho pôsobí aj vlnenie na vodnej posteli. Vodnú posteľ obľubuje, rád tam leží a vníma hudbu cez vibrácie. Keď však začnem robiť vlnenie, je to pre neho veľmi nepríjemné. Túto skúsenosť úplne odmieta. Keď vidíme u klienta odmietavú reakciu, ktorá nemá tendenciu sa zlepšovať, tak nepokračujeme. Snažíme sa vyhýbať stimulom, ktoré sú pre nich vyslovene nepríjemné.
Z.L.: Ani pre nás „zdravých“ ľudí nie je všetko príjemné. Všetky podnety sme vyskúšali na vlastnej koži. Ja osobne milujem hojdačku a neznášam vodnú posteľ. Rešpektujem, že klient môže mať rovnaké alebo opačné pocity. Ak je hojdačka pre neho symbolom neistoty, tak ako pre mňa vodná posteľ, nenútim ho do toho.
Odkiaľ čerpáte inšpiráciu pre výber a rozvoj aktivít v Snoezelen miestnostiach?
Z.L.: Do veľkej miery je to vlastná fantázia. Stále sa snažíme vzdelávať a inšpirovať rôznymi publikáciami a návrhmi hier.
L.B.: Už som spomínala, že Snoezelen je pre mňa úžasné miesto, kde akákoľvek terapia a intervencia s klientom môže byť krajšia, silnejšia, hlbšia, efektívnejšia a zmysluplnejšia. Čokoľvek s klientom robíte v tomto prostedí má väčší efekt, ako keby ste to robili v bežnom prostredí klienta.
J.S.: Veľa klientov vás aj navádza svojim správaním a svojimi tendenciami. Na tom staviame. Ja nadväzujem na spontánne reakcie, lebo sú často cestou ku klientovi. Naozaj sa snažím podporovať jeho vlastné tendencie.
Mali by ste záujem o ďalšie vzdelávanie v oblasti využívania multisenzorických miestností? O akú formu vzdelávania by ste mali záujem?
Z.L.: Ak by boli nejaké zaujímavé podujatia, radi by sme sa ich zúčastnili. To, čo je aktuálne dostupné, nevnímam ako veľmi prínosné.
L.B.: Ja by som uvítala seminár s lektormi zo zahraničia, ktorí už majú praktické skúsenosti aj s inými typmi Snoezelen miestností okrem bielej, tmavej a hravej.
J.S.: Podľa mňa nie je vždy potrebný vzdelávací seminár. Treba čerpať najmä zo skúseností s klientom. Našich klientov, ich prejavy a potreby poznáme najlepšie. Je to taká samonavádzacia práca. Pokiaľ máte tvorivosť a dostatočnú predstavivosť uskutočňovať nejaké veci, nepotrebujete vzdelávacie semináre. Tie sú podľa mňa vhodné najmä na oboznámenie sa s ďalšími typmi miestností, s novými komponentmi.
Vedeli by ste si predstaviť napr. návštevu vybraného zariadenia v zahraničí, kde by sa predstavila práca niekoľkých odborníkov s rôznymi cieľovými skupinami?
L.B.: To by bolo skvelé. Ja by som veľmi rada videla niekoho, kto roky pracuje s klientmi.
Museli by na to byť získané prostriedky z grantov alebo si viete predstaviť, že by takúto cestu podporilo vaše zariadenie? Toto je dosť dôležitá otázka. Realizáciu takýchto aktivít totiž spomaľuje hľadanie financií z grantov.
Z.L.: Realizácia miestností bola podporená z projektov a myslím, že na toto by tiež bolo potrebné získať grant. Ako štátne zariadenie trpíme nedostatkom peňazí. Túto možnosť by sme uvítali. Zatiaľ si väčšinu seminárov či konferencií hradíme sami.
Je pre vás prístupnejšie vzdelávanie vo forme prednášky, alebo skôr workshop s praktickými skúsenosťami?
L.B.: Uvítali by sme skôr praktický workshop, kde by sme mohli vidieť ukážky práce s klientmi. Teoretických poznatkov máme dostatok.
Plánujete ďalej rozvíjať vaše multisenzorické miestnosti?
J.S.: Plánujeme maximálne dokúpiť nejaké nové komponenty do miestností. Všetok voľný priestor sme už využili pri vytváraní existujúcich multisenzorických miestností. Ďalší priestor nemáme k dispozícii.
L.B.: Už pred vytvorením prvej Snoezelen miestnosti sme mali pocit, že nemáme dostatok priestorov. Myslím, že keby nás nadchla nejaká ďalšia multisenzorická miestnosť a videli by sme, že to má naozaj pre našich klientov zmysel, určite by sme do toho išli. A verím, že by sa aj priestor našiel.
Z.L.: Máme zoznam pomôcok, ktoré by sme ešte radi dokúpili. Pravidelne ho dopĺňame a čakáme, či sa nám podarí získať peniažky na nákup.
L.B.: Stále obmieňame alebo dopĺňame komponenty v miestnostiach. Klienti potrebujú nové podnety, a rovnako aj my, terapeuti. Nemôžeme pracovať stále s tými istými pomôckami, hoci vždy iným spôsobom.
Je ponuka pomôcok na trhu dostatočná? V rámci 3lobitu sa napríklad snažíme stále pridávať nové pomôcky do nášho internetového obchodu Sensa-shop.sk, existujú aj ďalšie obchody s podobným sortimentom. Dajú sa tu nájsť všetky pomôcky, alebo by ste potrebovali niečo priviezť zo zahraničia?
J.S.: Ja mám veľmi dobrú skúsenosť s 3lobitom a Sensa-shopom. Aj keď nemáte niečo v ponuke, dokážete to vyhľadať cez Rompu alebo iných dodávateľov. Poznáte možnosti, viete, kde čo nájdete. Podľa mňa je na Slovensku dobrý prístup k Snoezelen komponentom najmä vďaka vám. Keď sme zariaďovali bielu a tmavú miestnosť, celé ste to sprostredkovali vy. Dovtedy sme tápali. Neviem si predstaviť, ako by sme to vykomunikovali v anglickom jazyku. Navyše nemáme kapacity na to, aby sme rozhodili siete a zisťovali, aké sú možnosti.
Vedeli by ste sa vyjadriť k pripravenosti absolventov? Keď prijímate nových ľudí, absolventov liečebnej pedagogiky, špeciálnej pedagogiky, psychológie, sú pripravení pracovať v multisenzorickom prostredí? A druhá otázka: viete si predstaviť viac formalizované vzdelávanie v oblasti Snoezelenu, typu akreditovaného vzdelávania. Je to naozaj potrebné? Alebo je Snoezelen natoľko voľný a otvorený, že si to nevyžaduje takýto prístup?
Z.L.: Študujem posledný ročník doktorandského štúdia na Katedre liečebnej pedagogiky na Pedagogickej fakulte Univerzity Komenského. Počas štúdia liečebnej pedagogiky študenti absolvujú kurzy o senzorickej integrácii a Snoezelene, takže teoretická základňa je dobrá. Študenti katedry majú možnosť v rámci praxí alebo exkurzií prísť k nám do zariadenia a oboznámiť sa s tým. V tomto roku sa viacerí študenti vo svojich diplomových prácach venovali práve témam Snoezelenu a senzorickej integrácie.
A čo sa týka vzdelávania tých, ktorí sú už dlhodobo v praxi, napríklad v rámci akreditovaného vzdelávania?
J.S.: Nepovažujem to za nevyhnutné. Keď je človek dostatočne motivovaný a tvorivý, tak si pri Snoezelen terapii poradí. Všetko sa odvíja od konkrétneho klienta a jeho zručností.
Z.L.: Vedela by som si vzdelávanie v oblasti Snoezelen terapie predstaviť napríklad v zmysle ako prebieha jednoročný kurz muzikoterapie v podobe víkendových stretnutí. Študenti by tam získali teoretickú základňu a na ňu nejakú praktickú nadstavbu.
Ďakujeme veľmi pekne za rozhovor.
