Rozhovor vznikol dňa 14. októbra 2013 v Spojenej škole internátnej pre deti so zrakovým postihnutím na Svrčej ulici v Bratislave. Zástupkyňa riaditeľa a školská psychologička nám porozprávali o benefitoch, ktoré multisenzorická miestnosť prináša nevidiacim a slabozrakým deťom v internátnom prostredí. Rozhovor pripravili a viedli Mgr. Zuzana Pavlíková a M. A. Peter Mészáros.
Mohli by ste nám v úvode predstaviť vaše zariadenie?
Mgr. Daria Gregor Bučová, zástupkyňa riaditeľa pre výchovu mimo vyučovania: Sme Spojená škola internátna, ktorá združuje Špeciálnu materskú školu, Základnú školu, Špeciálnu základnú školu, Školský internát a Školský klub pre deti so zrakovým postihnutím, a taktiež Centrum špeciálnopedagogického poradenstva. Celé naše zariadenie slúži na výchovu a vzdelávanie zrakovo postihnutých detí – slabozrakých, so zvyškami zraku, nevidiacich a detí s kombinovaným postihnutím, kde sa zrakové postihnutie spája s mentálnym postihnutím, sluchovým postihnutím, ľahším telesným postihnutím, ale aj so špecifickými poruchami učenia, poruchami správania či rôznymi špecifickými vývinovými poruchami. Momentálne navštevuje našu školu spolu 101 detí. Sme škola s celoslovenskou pôsobnosťou. Približne 30 % detí je z Bratislavy, zvyšné sú z ostatných častí Slovenska.
Čo vás viedlo k zriadeniu Snoezelen miestnosti vo vašej škole?
Daria: Počuli sme o miestnostiach Snoezelen vybudovaných v niektorých školách a zariadeniach. Boli sme sa pozrieť na Snoezelen v Špeciálnej základnej škole na Žehrianskej ulici, v Domove sociálnych služieb na Sibírskej ulici a v Špeciálnej základnej škole na Dolinského ulici, takže sme získali základný rámcový prehľad. Práve v tom čase vyhlásila Nadácia Pontis projekt, ktorý podporoval aj tvorbu Snoezelenu na Slovensku. Pán riaditeľ ma poveril jeho vypracovaním, navrhnutím vhodných komponentov a detailným spracovaním. Nadácia Pontis náš projekt vybrala z 299 uchádzačov a podporila ho v plnom rozsahu, čo nás veľmi milo prekvapilo. V tej chvíli začala práca na úprave miestnosti, elektroinštalácii a objednávaní jednotlivých položiek, ich montáži a celkovom dotvorení miestnosti.
Ako dlho máte Snoezelen miestnosť?
Daria: Slávnostné otvorenie našej Snoezelen miestnosti bolo 5. septembra 2012. Konalo sa za prítomnosti prvej dámy, ktorá nám prostredníctvom Slovenskej nadácie Silvie Gašparovičovej venovala finančné prostriedky na vodnú hudobnú vibračnú posteľ, ktorá bola prvým komponentom na ceste k vytvoreniu Snoezelen v našej škole.
Koľkí zamestnanci a s akým pracovným zameraním vedú aktivity v Snoezelen miestnosti?
Daria: Snoezelen môžu využívať všetci pedagogickí zamestnanci školy, teda učitelia MŠ, ZŠ a ŠZŠ ako aj vychovávatelia a školský psychológ. V rámci školy však nie je veľký priestor pre aplikáciu Snoezelen. Je potrebné využiť každú voľnú chvíľku, aby deti zvládli všetko učivo predpísané v osnovách. Snoezelen miestnosť využíva pri svojej práci najmä pani psychologička, ktorá si tu našla priestor pre individuálnu činnosť s deťmi, a vychovávatelia v rámci relaxačných a oddychových aktivít.
S akými žiakmi pracujete v Snoezelen miestnosti?
Mgr. Soňa Kúdelová, školská psychologička: Primárne sú to deti s poruchami zraku, pričom máme veľký podiel detí, ktoré sú zo sociálne slabších rodín a majú ešte navyše rôzne pridružené poruchy, napríklad poruchy pozornosti, učenia, správania. Doteraz som pracovala takmer výlučne individuálne, ale od tohto školského roku vediem už aj skupinové aktivity, zamerané na nácvik skupinovej relaxácie, komunikácie a špecifických zručností. Pracujem tu s deťmi a mládežou vo veku od 3 do 18 rokov.
Koľko detí z celkového počtu je zapojených do aktivít v Snoezelene?
Soňa: V podstate všetci, frekvencia stretnutí závisí hlavne od toho, či sú zapojení individuálne alebo skupinovo. Skupiny nerealizujeme tak často. Pravidelne Snoezelen miestnosť navštevuje minimálne 80 detí.
Ktorý z troch prístupov v rámci multisenzorickej terapie (terapeutické pôsobenie, voľnočasová aktivita, pedagogická podpora) prevažuje vo vašej práci v Snoezelene?
Soňa: Ide o kombináciu voľnočasovej aktivity s príležitostnými terapeutickými intervenciami podľa potreby. Snoezelen slúži najmä ako relaxácia, pretože naše deti sú vystavené mimoriadne veľkej záťaži. Potrebujú oddych a uvoľnenie, aby mohli v rámci výchovno-vzdelávacieho procesu efektívne fungovať.
Daria: Už v rámci projektu Snoezelen miestnosti v našom zariadení dominoval jej relaxačný princíp. V našej škole sú mnohé deti vyťažené od rána do pol štvrtej poobede. Potom majú polhodinu na olovrant a následne sa do šiestej pripravujú na vyučovanie na nasledujúci deň. To je veľmi náročné. Z tohto dôvodu sme hľadali formy, ako rozumne využiť voľný čas a pomôcť deťom v tom, aby aspoň na chvíľu absolútne „vypli“, odbúrali stres a naladili sa tak, aby jednoduchšie zvládali povinnosti, ktoré ich ešte čakajú. Myslím si, že Snoezelen miestnosť je priestor, ktorý im to umožňuje.
Soňa: Aj z tohto dôvodu som prácu v Snoezelen začala spočiatku viesť výlučne individuálnou formou, kedy je na dieťati samotnom nastavenie a úprava prostredia. Deti ubytované na internáte sú nepretržite v kolektíve. Majú veľmi málo času a priestoru, ktorý by patril len im, reálne aj symbolicky. Ukázalo sa ako veľmi užitočné, že si takýto čas a priestor pre seba samého môžu v Snoezelen miestnosti nájsť.
Takže pri vašej práci v Snoezelen miestnosti prevažuje skôr individuálna forma práce nad skupinovou?
Soňa: Zatiaľ jednoznačne prevažuje individuálna forma práce.
Ktoré sú najdôležitejšie prvky Snoezelen miestnosti? Ktoré pri svojej práci najviac využívate a tešia sa obľube detí?
Daria: Najobľúbenejšie u detí je hojdacie závesné kreslo, na ktorom sa výborne polohuje. Populárna je však aj vodná hudobná vibračná posteľ. Máme v škole sluchovo a zrakovo postihnutého chlapca, ktorému sa veľmi páči, keď na vodnej posteli vníma vibrácie cez povrch svojho tela. Bublinkový valec s rybičkami sa páči asi každému, navyše príjemne dokresľuje atmosféru miestnosti, ktorá je zariadená ako podmorský svet. Na optických vláknach deti radi menia farby prostredníctvom interaktívneho ovládača tak, aby ladili s bublinkovým valcom, a pritom sa učia farby v anglickom alebo nemeckom jazyku. V Snoezelen miestnosti máme veľa podnetov pre slabozrakých žiakov a žiakov so zvyškami zraku, ktorí ešte rozlišujú farby. Nevidiaci sú o toto ochudobnení, využívajú najmä závesné kreslo, vodnú hudobnú posteľ a hmatové hračky. Pre menšie deti je veľmi zaujímavá zvuková hudobná podložka, s ktorou sa radi hrajú aj nevidiaci. Deti si môžu ľahnúť na mäkkučký koberec, schúliť sa do polohovacieho vaku. Každý si nájde niečo, čo sa mu tu páči, čo mu je príjemné. Je to úplne iný priestor ako v ostatných častiach internátu.
Soňa: Je to ohraničený priestor, ktorý je súčasťou školy, ale zároveň je úplne iný. To je pre deti veľmi atraktívne. Aj zostať tu len tak potme je pre deti niečo mimoriadne.
Daria: Internátna výchova je v našich podmienkach všeobecne nastavená tak, že deťom prirodzene chýba súkromie. Sú stále súčasťou kolektívu, nemajú priestor pre intimitu, či pre intímny rozhovor s niekým. Snoezelen v tejto súvislosti pri využívaní individuálnej formy práve takýto priestor poskytuje. Pani psychologička ho často využíva ako miesto, kde dieťa skôr nadviaže kontakt a je prístupné na rozhovor.
Je Snoezelen miestnosť pre deti taká atraktívna, že do nej môžu dostať vstup za odmenu? Môžete ich motivovať tým, že ak niečo urobia, môžu prísť sem?
Soňa: Určite áno. Pobyt v Snoezelen miestnosti a s ním spojený pocit čarovnosti a slobody je pre väčšinu detí veľkou motiváciou. Zároveň mi práca v Snoezelen umožňuje veľmi dobre narábať aj s aspektom hraníc. Platia tu jasné pravidlá, čo je mimoriadne dôležité najmä pri práci s deťmi s poruchami správania. Učia sa sebaregulácii a schopnosti upokojiť sa.
Ako zostavujete jednotlivé pobyty v multisenzorickej miestnosti? Ako vyzerá aktivita v miestnosti od príchodu až po odchod?
Soňa: Závisí od konkrétneho dieťaťa a od účelu pobytu. Ak ide o rozhovor, štruktúra býva viac menej voľná a pobyt nie je v zásade tak striktne časovo obmedzený. Keď vidím, že dieťa začalo o niečom rozprávať, nepreruším ho, nechávam tomu voľný priebeh. Avšak pri deťoch s poruchami správania, ktoré majú tendenciu prekračovať hranice, býva štruktúra prísnejšia. Majú jasne vymedzené pravidlá a dĺžku pobytu. Môžu si nastaviť prostredie podľa seba, relaxovať ako chcú, ale keď zaznie zvukový signál, pobyt končí, bez ohľadu na to, či sa im to páči alebo nie. Mám skúsenosť, že tieto deti sa vedia po určitej dobe lepšie ovládať, sú vnímavejšie voči vlastným potrebám i požiadavkám druhých a oveľa lepšie chápu hranice. A toto je možno aj kameň úrazu skupinovej práce, kde sa deti ťažko dohodnú, ako upraviť spoločný priestor tak, aby to vyhovovalo všetkým. Z tohto dôvodu sme začali pracovať individuálnou formou. Na druhej strane sa v rámci skupinovej práce dajú práve tieto momenty využiť na nácvik komunikácie a rešpektu. Vždy závisí od dieťaťa a od účelu návštevy, či je pobyt štruktúrovaný alebo voľnejší. Začiatok nechám väčšinou na dieťati a postupne sa ukazuje, akým smerom sa bude pobyt v miestnosti uberať. Niekedy si dieťa len nastaví svetlá, posadí sa a oddychuje. Môžeme sa rozprávať alebo môže relaxovať mlčky.
Skúste povedať konkrétny príklad s nejakým žiakom.
Soňa: Štandardná Snoezelen jednotka trvá 30 minút. Prídem sem s nevidiacim dievčaťom, ktoré si ľahne na vibračnú vodnú posteľ. Spýtam sa jej, či chce zvukové vibrácie, a ak povie, že áno, nechám ju asi 5-10 minút relaxovať na posteli. Potom jej ponúknem, že ak chce, môžeme ísť skúmať priestor, alebo sa zahrať s taktilnými diskami, aby bol pobyt v miestnosti trochu aktívnejší. Väčšina nevidiacich detí veľmi obľubuje vibračnú vodnú posteľ, vyberajú si ju najčastejšie. V tom prípade zvyknem doplniť relaxáciu o cvičenia schopnosti aktívnej imaginácie.
Viete vysvetliť, prečo si vyberajú práve vibračnú vodnú posteľ?
Daria: Naši žiaci kvôli svojmu zrakovému postihnutiu inklinujú k sedavému spôsobu života. Menej radi skúmajú nový priestor, zväčša nevyhľadávajú nejaké športové aktivity. Zvoliť si v Snoezelen miestnosti posteľ je pre nich teda dosť prirodzené. Keď sme deti oboznamovali s miestnosťou a komponentmi, nevidiace deti sa báli aj hojdacieho kresla. Museli sme ho pridržať a pomôcť im do neho nasadnúť. Keď už boli v ňom a začali sa knísať, cítili sa dobre. Teraz hojdacie kreslo obľubujú.
Soňa: Vibračná vodná posteľ sa nachádza blízko pri dverách a nevidiaci v rámci skúmania priestoru na ňu naďabia pomerne rýchlo a ďalej už väčšinou nepokračujú. Sú relatívne pasívni, preto sa ich snažím trochu zaktivizovať. Nabádam ku skúmaniu priestoru opisom miestnosti a komponentov v nej. Snažím sa ukázať im rôzne možnosti, napr. „tu je vak, na ktorý si môžeš sadnúť“, „teraz po zemi rozmiestnim tieto disky a ty sa ich budeš snažiť čo najrýchlejšie všetky nájsť“. Deti nasledujú moje slová a tým sú aktívnejšie, lebo prirodzene je u nich tendencia k aktivite znížená.
Môžete popísať skupinový pobyt v Snoezelen miestnosti so zrakovo postihnutými deťmi?
Daria: S mladšími nevidiacimi deťmi sme robili skupinovú hru na hniezda. Základom tejto hry sú taktilné disky, ktoré sa rozložia po miestnosti, pričom každý disk predstavuje jedno hniezdo. Každé dieťa dostane jeden disk so špecifickým vzorom a má za úlohu nájsť v miestnosti disk s rovnakým vzorom. Pomocou hmatového vnemu tak dieťa dokáže identifikovať pár rovnakých diskov, resp. svoje hniezdo. Táto hra sa dá poňať aj súťaživo – kto prvý nájde svoje hniezdo.
Soňa: S jednou skupinou menších detí sme si vytvorili svoj rituál. Keď vošli do miestnosti, vždy sme zapli len tlmené svetlo za závesom – tzv. Mesiac, a pustili sme si jednu dlhú a pomalú skladbu. Hrali sme sa na noc, že všetci spíme. Postupne si deti na to tak zvykli, že po príchode do miestnosti si pýtali dané osvetlenie aj hudbu, ktorú sme púšťali aj cez vibračnú vodnú posteľ. V tomto prostredí sa vedeli veľmi pekne upokojiť a zrelaxovať.
Aké iné aktivity alebo prístupy v Snoezelen miestnosti realizujete?
Soňa: Okrem multisenzorickej terapie robíme zatiaľ len zrakovú stimuláciu, najmä s deťmi so zvyškami zraku. Deti prechádzajú v kontakte so Snoezelen miestnosťou určitými fázami. Keď ju prvý raz uvideli, tak to pre nich bolo niečo nové, fascinujúce. V prvej fáze sa s ňou len zoznamovali. V druhej fáze sa akoby toho všetkého presýtili, už sem ani nechceli chodiť. No a teraz sú na jednej strane vo fáze zvyku, na druhej strane začínajú viac vnímať, ako to môžu využiť. Doteraz sa ešte nevedeli dostatočne sústrediť, potrebovali si to tu najskôr poprezerať, pozoznamovať sa so všetkými typmi podnetov. Povedala by som, že až teraz prichádza obdobie, kedy toto prostredie takmer všetci dobre poznajú a dal by sa vytvoriť priestor na realizáciu špecifickejších aktivít.
Aký prínos má Snoezelen miestnosť pre vašich žiakov?
Daria: Dieťa tu dokáže „vypnúť“, preladiť sa a usporiadať si myšlienky, čo mu pomáha lepšie zvládať celý vzdelávací proces. Toto vnímam ako najväčší prínos Snoezelen miestnosti. A preto sme našu Snoezelen miestnosť aj v tomto zmysle zariadili. Na prvý pohľad sa môže zdať, že pre nás – ako školu pre zrakovo postihnuté deti – bude najdôležitejšia zraková stimulácia, ktorá sa najlepšie praktizuje v čiernej miestnosti, pretože v nej najlepšie vyniknú svetelné efekty. Avšak ten, kto lepšie spozná našu školu pochopí, že naše deti potrebujú najmä možnosť zrelaxovať, čo im umožní efektívne fungovať popri bežnej školskej záťaži. Miestnosť sme preto celú ladili do biela, ale umiestnili sme sem čierne závesy s aplikáciami vodného sveta, vďaka ktorým môžeme vytvoriť alternatívne čierne prostredie na troch stenách. V takomto prostredí lepšie vynikne UV svetlo a je to vhodnejšie prostredie pre zrakovú stimuláciu, ktorá je tiež veľkým prínosom.
A aký prínos má Snoezelen miestnosť pre vás ako odborníkov?
Soňa: Ľahšie sa mi v tomto prostredí pracuje, deti sú otvorenejšie. S niektorými menšími deťmi, ktoré sa boja tmy, som tu robila napr. nácviky, aby sa ich strach postupne, systematicky odbúraval. Tiež využívam miestnosť na nácvik komunikačných zručností. Tu idú mnohé veci prirodzenejšie a vedia si ich ľahšie predstaviť, nie sú pre ne také abstraktné. Lepšie rozumejú tomu, čo od nich chcem aj v reálnom živote, pretože sme si to tu nacvičili.
Daria: Z pragmatického hľadiska možno povedať, že táto miestnosť má rovnaký prínos ako každá iná špecifická miestnosť na škole, či je to fyzikálna, chemická, prírodovedná alebo počítačová miestnosť. Samostatným prínosom je to, že sa sem deti veľmi tešia, že sa im toto prostredie veľmi páči a cítia sa tu dobre. No a pre nás pedagógov, že môžeme využívať pre svoje výchovné pôsobenie a zrakovú stimuláciu tak príjemný priestor.
Stretli ste sa s nejakými problémami pri budovaní či využívaní Snoezelenu?
Daria: Hoci sme vychádzali zo skúseností iných zariadení a získavali informácie z internetu, isté problémy sa objavili, tak ako pri každej väčšej akcii. Prvý problém bol s uchytením závesného hojdacieho kresla cez konzolu o strop. Ukázalo sa, že náš strop je z T- betónových hranolov, a teda z veľkej časti dutý, takže nebolo ako uchytiť pevne hmoždinku pre plánovanú 200 kg záťaž. Museli sme prevŕtať kompletne strop do vyššieho poschodia a uchytiť tak kreslo cez 50 cm skrutky pomocou oceľovej platne a zabetónovať. Ďalšia komplikácia vznikla pri plnení vodného matraca do hudobnej postele, ktorá už bola uložená na bielom plyšovom koberci. Práca s ním bola značne neprehľadná. Až po naplnení, kedy sa celkom vyrovnal, sme zistili, že má na jednej strane medzeru od čela postele, kde by mohli prípadne zapadnúť menšie predmety a poškodiť vodný matrac. Museli sme dvakrát vypúšťať vodu hadicou z 3. poschodia, pokiaľ sme boli s jeho uložením spokojní, pretože váha plného matraca nedovolila akúkoľvek manipuláciu s ním. No a do tretice – naša Snoezelen miestnosť je otočená na juh a je v nej počas celého dňa veľmi teplo. Okná nemôžeme otvárať, pretože sme k nim znemožnili prístup hviezdnym závesom. Plánovali sme, že tento problém vyrieši čistička vzduchu, ktorú sme zakúpili v rámci projektu. Bohužiaľ, táto bola v našom prípade zbytočnou investíciou, pretože sme museli dodatočne miestnosť vybaviť výkonnou klimatizačnou jednotkou, aby v nej bolo príjemné prostredie počas celého roka.
Z akých zdrojov sa inšpirujete pri výbere aktivít v Snoezelen miestnosti?
Soňa: Moja práca v Snoezelen miestnosti bola doteraz založená prevažne na intuícii, a to hlavne kvôli vyššie spomínaným fázam, ktorými deti pri pobyte v miestnosti prechádzajú. Mojou prioritou bolo zvládnuť prvotný kontakt so Snoezelen miestnosťou s každým individuálne, prípadne skupinovo. Až teraz by som chcela začať s konkrétnymi aktivitami, a preto sa začínam viac zaujímať o to, aké sú v tomto smere možnosti.
Daria: Práca pedagógov sa v začiatku využívania miestnosti Snoezelen uberala cestou známych techník využívaných v novom multisenzorickom prostredí. Privítali by sme určite ďalšie vzdelávanie, niečo podobné ako bola konferencia, ktorú ste v rámci občianskeho združenia 3lobit zorganizovali v roku 2011. Tá bola veľmi prínosná. Väčšina príspevkov sa však vtedy venovala ľuďom s ťažkým mentálnym postihnutím, a my by sme ocenili najmä nápady pre prácu s deťmi so zrakovým znevýhodnením. Stále hľadáme cestu, ako by sme mohli svoju prácu zlepšiť a skvalitniť.
Aký typ vzdelávania by bol podľa vás najviac efektívny? Workshop, prednáška či seminár?
Daria: Radi by sme videli ukážky zamerané na prácu v Snoezelen s deťmi so zrakovým postihnutím a ďalšími špecifickými formami postihnutia.
Plánujete ďalej rozvíjať vašu Snoezelen miestnosť?
Daria: V miestnosti s rozlohou 24 m2 je hlavných komponentov dosť, v každom rohu miestnosti je nejaký väčší prvok. Nosné prvky už dopĺňať nechceme. Možno ešte dokúpime projektor pre obrázkové kotúče, máme len dva projektory, ktoré vytvárajú efekt vodnej hladiny. Radi by sme doplnili UV pomôcky – rôzne fosforeskujúce paličky a rukavičky, pretože sa v tomto priestore krásne odrážajú. Chceme tiež urobiť dobrý výber relaxačnej hudby a doplniť CD so zvukmi prírody, napríklad šumením mora, žblnkaním potoka a pod.
Ďakujeme veľmi pekne rozhovor.
