Správnou zmyslovou stimuláciou vieme počas práce v multisenzorickom prostredí – Snoezelen vytvoriť v mozgu nové synaptické spojenia. Mgr. Dagmar Mega vo svojom článku hovorí, aké kroky sú nevyhnutné pre efektívnu zmyslovú stimuláciu.
Špecifiká zmyslového vnímania
Naše zmysly zohrávajú dôležitú úlohu v informovaní nášho mozgu o našom vonkajšom a vnútornom svete.
Podľa intenzity vnemov a vyvolaných emócií mozog reakcie vyhodnotí, celú udalosť zatriedi, zaradí do časovej súslednosti, zapamätá si ju a v prípade potreby si ju pri identifikácii obdobnej situácie znovu vybaví a zvolí reakcie zodpovedajúce situácii. Ide o veľmi rýchly, ale náročný proces, ktorý si väčšinou neuvedomujeme. V prípade, ak ide o situácie, ktoré príliš nevybočujú z našich predchádzajúcich skúseností, prebieha spontánne a automaticky.
Stimulácia, ktorá mení mozog
Zmyslové stimuly dokážu v závislosti od množstva a typu a opakovania stimulácie spôsobiť zmeny v mozgu. Tento komplexný proces je dynamický a prebieha neustále. Ak sa určitá časť mozgu nepoužíva a nedostáva stimuly, zmenší sa. Niekedy, keď jedno centrum nefunguje, preberie jeho úlohu iná časť mozgu. Tento jav sa nazýva neuroplasticita mozgu. Stimuláciou dochádza k zmenám, ktoré vedú k silnejším prepojeniam a posilňovaniu spojení – synapsií. Tento dynamický proces má potom za následok aj pozitívne zmeny v správaní.
Presýtenosť zmyslovými podnetmi
V bežnom prostredí sme často zahltení zmyslovými podnetmi. Presýtenosť u niektorých ľudí spôsobuje zvýšený nárok na spracovanie zmyslových podnetov, a tie potom nie sú vždy dostatočne spracované a správne vyhodnotené. Následné reakcie potom nemusia byť adekvátne situácii. Tieto vonkajšie príčiny – tzn. množstvo podnetov môžeme v bežnom prostredí ovplyvniť iba čiastočne. Naopak, špeciálne upravené multisenzorické prostredie Snoezelen nám tento luxus umožňuje. Náš mozog v ňom získava možnosť spracovávať menšie množstvo zmyslových podnetov a môže tak pracovať intenzívnejšie. Pri správnom spracovaní reakcií si mozog tieto zautomatizuje a pri väčšej záťaži v bežnom prostredí už k nežiaducim reakciám spravidla nedochádza.
Stimulácia zmyslov v praxi
Ak chceme dosiahnuť účinnú zmyslovú stimuláciu a trvalé vytvorenie synapsií v mozgu, mali by sme vo vybranej aktivite prejsť s klientom všetkými nižšie uvedenými piatimi bodmi:
1. Zacielime primárne na jeden zmysel a ostatné zmysly zapojíme ako doplňujúce – cieľom je nepresiliť klienta zmyslovými podnetmi a dať mu dostatočný priestor pre spracovanie zmyslových vnemov
Pri každej aktivite nevyhnutne zapájame všetky zmysly, no v práci s klientom by sme sa mali zamerať primárne na jeden z nich. Keď pracujeme napríklad s veľkými hmatovými gélovými podložkami, kde sa prelieva gél, zvolíme si jeden zmysel, napríklad hmat. Snoezelen miestnosť si nastavíme tak, aby sme primárne podporili hmat a neprebili skúsenosť klienta inými podnetmi (silné nastavenie svetiel, silná vôňa, vibrácie atď.). Ja ako terapeut musím klienta previesť zážitkom. Klient môže v podložke otláčať ruky, presúvať farebnú tekutinu, na dotyk môže byť časť podložky teplá a časť studená, môže si podložku zdvihnúť, položiť na nohy a stláčať nohou. Celú aktivitu zameriavame na hmat, nemusíme klienta vedome upozorňovať na iné zmysly – nemusíme mu spomínať, že vo vnútri podložky sú drobné predmety ako hviezdičky, aby sme nepresmerovali jeho pozornosť. Ostatné zmysly tiež prirodzene pracujú, no s klientom by sme mali ísť dostatočne do hĺbky v práci so zmyslom, ktorý sme si vybrali, aby sa dostatočne vnoril do skúsenosti, ktorú prežíva s hmatom a my sme ho od tohto zážitku nevyrušili inými podnetmi.
2. Nastavíme intenzitu zmyslového podnetu: klienti so špecifickými potrebami môžu byť v širokom spektre citlivosti od hypersenzitívnych po hyposenzitívnych voči podnetom a schopnosti registrovať ich
Každý klient reaguje na podnety inak. Niekto zaborí do hmatovej podložky iba jeden prst a stačí mu to. Zbadá, že sa v podložke urobila malá dierka a postupne svojím tempom sa jej bude dotýkať a objavovať. Iný klient sa na podložku iba pozrie a je „unesený“. V tomto prípade musím rozpoznať záujem u klienta a rešpektovať jeho tempo a nenútiť ho k aktívnejším úkonom. Ďalší klient sa zas do podložky oprie celými rukami a stále mu to bude málo. Ak vidím, že sa nudí, tak podnet potrebujem zintenzívniť. Potrebujem podložiek viac alebo väčšie podložky, prípadne aby niektoré boli teplé a iné studené. Musím podnet natoľko zintenzívniť, aby klienta dostatočne zaujal.
3. Nastavenie momentu prekvapenia – podnet musí byť do určitej miery nečakaný, a to buď svojou odlišnosťou, alebo intenzitou: sledujeme, nakoľko pomôcka toto kritérium spĺňa, a či podnet nie je pre klienta príliš ohrozujúci alebo naopak nudný
Pri zážitku potrebujem, aby nastalo niečo neobvyklé, čo klient nepozná. Ak klient zažije iba zážitky, ktoré pozná, tak sa nachádzame v jeho komfortnej zóne a pre mozog to nie je zaujímavé. Moment prekvapenia môžem docieliť tým, že klientovi ponúknem pomôcku, ktorú nepozná. Pri zoznamovaní sa s ňou zisťuje vlastnosti tejto pomôcky – ako je to tvárne, ťažšie na formovanie alebo šplechotavé, teplé, studené atď. Siahne na to a zistí, že pri presúvaní gélu sú vo vnútri hmatovej podložky aj hviezdičky alebo sa tam objaví bublinka. Ak chcem podnet ešte zintenzívniť, môžem podložku presvietiť alebo klient môže sluchom zachytiť šplechnutie vo vnútri podložky. Moment prekvapenia spôsobí to, že mozog zbystrí, a vtedy sa v ňom začínajú vytvárať nové synapsie. Ja ako sprievodca klienta sledujem, čo klienta zaujalo, pretože každého zaujme niečo iné. Sledujem, či je podnet pre neho dostatočne prekvapujúci, či ho musím zintenzívniť alebo nie. Klientovi môžem pomôcť zrkadlením aktivity – teda objavujem s ním a môžem mu ukázať niečo, čo on neobjavil. Týmto naňho prenášam aj sociálne učenie. Dôležité je ale klienta nepredbehnúť. Keď je ponorený do svojho zážitku, nemusím pridávať, aby bol zaujatý ešte viac. Nechám ho, aby vo svojom zážitku zotrval.
4. Vybraný podnet by mal mať schopnosť udržať klientovu pozornosť a nabádať ho k rozhodnutiu zotrvať v činnosti a predĺžiť tak dobu sústredenia a zaujatia pri danej aktivite
Aby mozog začal vytvárať nové synapsie, potrebuje pri aktivite zotrvať určitý čas. Preto podnet musí byť pre klienta dostatočne intenzívny a zaujímavý, aby pri ňom vydržal čo najdlhšie. Ja ako terapeut prikrmujem zážitok klienta o ďalšie postrehy – napríklad, keď už drží podložku dlhšie v ruke, tak môže cítiť, ako sa mu zahriala, upozorním ho na špliechanie gélu, hviezdičky vo vnútri, aby vydržal pri tejto aktivite čo najdlhšie.
Veľmi dôležité je, aby klient zotrval pri aktivite dobrovoľne a bola to jeho voľba v nej pokračovať. Aby sa mu aktivita tak páčila, že on sám sa rozhodne, že chce pri nej vydržať. Ja ho do ničoho nenútim, musí to byť jeho dobrovoľné rozhodnutie, pretože vtedy je u neho tá správna emócia. Vtedy sa pri aktivite zapája klientov vnútorný motor (inner drive) a to, že on sám sa rozhodol. To sa potom prenáša aj mimo danej aktivity a multisenzorickej miestnosti. Klient sám preberá zodpovednosť za túto aktivitu. Keď si to mozog vyskúša a naučí sa to v týchto malých momentoch, vytvorí sa synapsický spoj a ten už funguje úplne všade. Pri akomkoľvek rozhodovaní klient používa tú istú cestičku, ktorá mu vznikla pri tejto aktivite. Rovnaké spoje, ktoré vznikajú pri zmyslovej stimulácii, sú zodpovedné aj za všetky veľké rozhodnutia.
5. Aktivita by mala klientovi poskytnúť „odmenu“ – buď vo forme potešenia sa, alebo priamym efektom aktivity
Keď hovoríme o odmene, nemáme na mysli hmotnú odmenu. Pravdaže, niekedy môžeme použiť aj to. Napríklad pri práci so seniormi, dovoliť im zobrať si na izbu kúsok levandule, ktorá im bude pripomínať aj na izbe pozitívny zážitok. No v bežnej praxi si to nemôžem dovoliť, lebo by som prišla o všetky pomôcky. V tomto prípade ide skôr o odmenu v podobe vyplavených endorfínov. Po skončení aktivity klienta upovedomím, aký pekný zážitok zažil. Upovedomím ho, ako dlho udržal pozornosť. Napríklad pri dieťati s poruchou pozornosti ho pochválim a poviem mu, že sa vydržal hrať s jednou vecou 15 minút. Pochválim ho a poviem mu, že ak mu niekto hovorí, že pri ničom nevydrží, tak to nie je pravda, lebo dnes sa dokázal nerušene hrať dlhú dobu. Môžem s klientom komunikovať a opýtať sa ho, čo bolo na aktivite najkrajšie. Povie napríklad, že ako premiestnil všetky hviezdičky na druhú stranu. Ja ho môžem pochváliť, že sa mi páčilo, ako to dokázal iba jednou rukou alebo oboma rukami. Vždy viem nájsť niečo, čo vyzdvihnem a pochválim.
Náš mozog je závislý na endorfínoch a tým, že sa klientovi endorfíny vyplavia, tak sa chce nabudúce opäť vrátiť a môžem s ním ísť do zaujímavejších a náročnejších aktivít, lebo chce ďalšie endorfíny. Toto oceňovanie si vie potom osvojiť aj v bežnom živote, a keď vznikne v mozgu synapsia, tak sa klient vie v bežných situáciách oceniť aj sám.
Záver
Ak sa nám podarí viesť Snoezelen jednotku tak, že prebehne všetkých päť bodov, vytvárajú sa v mozgu nové synapsie, ktoré sú už trvalé. Takéto sedenia v multisenzorickej miestnosti majú dlhodobý účinok na klienta. Klient prežil pozitívne emócie, bol pokojný, ale nie uspatý, bol stimulovaný, dobre naladený, nekonfliktný a vie so sebou lepšie pracovať vďaka zmenám, ktoré sa udiali v mozgu.
Nie vždy sa nám počas jedného sedenia podarí prejsť celým procesom. Niekedy je klient nadmerne nepokojný alebo sa niečoho veľmi zľakne, alebo dlhšie dobre nespal a nevie sa ponoriť do jedného zážitku. No nabudúce vieme nadviazať a pokračovať tam, kde sme predtým skončili. Mojou úlohou ako terapeuta je klienta sledovať, sprevádzať ho týmto procesom a dosiahnuť uňho upokojenie, zaktivizovanie a väčšiu samostatnosť.
* * * * *
Autorka článku: Mgr. Dagmar Mega
Dagmar Mega sa venuje Snoezelenu od roku 2009, keď postupne v jej materskej organizácii – Akropolis v Uherskom Hradišti – vznikol komplex troch Snoezelen miestností, kde vedie programy pre osoby s postihnutím, ako aj bežnú populáciu – rodičov s deťmi, skupiny detí z materských i základných škôl i seniorov. Skúsenosti nadobudla prevažne vo Veľkej Británii na odborných stážach a ďalších konferenciách a workshopoch. Venuje sa ďalšiemu vzdelávaniu dospelých, pôsobí ako lektor, poradca a metodik v oblasti zmyslového vnímania, rozvoja kognitívnych funkcií, inklúzie a soft skills. Pri terapeutickej práci vychádza z princípov adleriánskej psychológie. Je absolventkou Filozofickej fakulty Univerzity Palackého v Olomouci – odbor filozofia a germanistika s doplnením pedagogického minima pre výučbu nemčiny a základov spoločenských vied.
