Pred štyrmi rokmi sa nám podarilo zhmotniť perfektnú myšlienku – zriadiť snoezelen miestnosť v našej škole. Podarilo sa to vďaka skvelým ľuďom, priaznivej finančnej situácii a správnemu usporiadaniu hviezd.
Odvtedy si našu „ružovú izbičku“ užívame s mojimi zlatíčkami – Dominikom (18), Jožkom (18), Jurkom (16), Matúškom (10) a od septembra k nám pribudla princeznička Vaneska (7).
Od prvých chvíľ, ktoré boli skôr spontánne, bádavé, založené na princípe pokus – omyl, si spoločne navzájom odovzdávame informácie, bez jediného slova (teda z ich strany). Od nich je to reč tela – pohyby rúk, nôh, hlavičky, náznaky úsmevu, prižmúrenie, zamračenie, občas tiché zamrnčanie, pradenie podobné ako u mačičky, zavzdychanie, zakašľanie, ale nikdy žiaden smútok a plač. Naozaj. Tieto emócie sú u nás vylúčené…
Mamka alebo ocino príde, na rukách donesie svoje veľké – malé dieťa (lebo ich telíčka, s výnimkou Dominika, sú naozaj menšie, chudučké ako by to naznačoval ich vek), položia ich na vodnú, vyhrievanú, mäkučkú, poddajnú posteľ a už sa nestarajú, utekajú za svojimi bežnými starosťami (nech bežia a nech si v pokoji nakúpia alebo vybavia čo treba). A ja sa zahľadím a spýtam sa: „Tak čo dnes spravíme? Kadečo vyskúšame alebo povoniame, pocvičíme, alebo pomasírujeme, pohojdáme, popočúvame muzičku alebo rozprávku, alebo popozeráme svetielka, alebo len tak budeme oddychovať?
Odpovede sa nedočkám, takže výber je na mne. Zapálim sviečku, nakvapkám vôňu, a ponúkam…
A pritom nespustím oči z tváričky, z telíčka a sledujem jemné zachvenie, čo i len mihnutie mihalnicou; každý nepatrný pohyb je pre mňa veľkým znamením. A potom viem (teda si myslím), či mám pokračovať, alebo niečo zmeniť, alebo len jednoducho zabaliť dieťatko do mäkkej hebkej deky a nechať odpočívať.
A pár minút pred príchodom rodičov nasleduje sladké a jemné prebúdzanie, obliekanie, lúčenie a po odchode dúfanie, že snáď bolo dobre… Dúfam, dúfam a verím.
Mgr. Silvia Kedroňova kesi710@zoznam.sk mobil 0908 200 370
Spojená škola (ŠZŠ), Malé Tatry 3, Ružomberok
