Rozhovor vznikol dňa 3. októbra 2013 v Spojenej škole internátnej na ulici Z. Nejedlého 41 v Leviciach, ktorá vzdeláva deti s mentálnym, kombinovaným postihnutím a autizmom v predškolskom a školskom veku. Rozhovor sa venuje najmä terapeutickému využitiu Snoezelenu u detí s ťažkým kombinovaným postihnutím. Rozhovor viedla PaedDr. Jana Hrčová.
Na úvod skúste stručne predstaviť vaše zariadenie. S akými žiakmi pracujete?
Monika Krammerová, zástupkyňa školy: Sme Spojená škola internátna s viacerými organizačnými zložkami. Je tu špeciálna základná škola s materskou školou, praktická škola, základná škola pri zdravotníckom zariadení, materská škola pri zdravotníckom zariadení. Súčasťou školy je školský klub detí pri zdravotníckom zariadení a pri spojenej škole internátnej. V našom zariadení sú deti s mentálnym postihnutím rôzneho stupňa. Okrem toho majú niektoré deti aj pridružené postihnutie, napríklad Downov syndróm, autizmus, narušenú komunikačnú schopnosť, zrakové či sluchové postihnutie. Súčasťou školy je centrum špeciálnopedagogického poradenstva (CŠPP), v ktorom pracujú zamestnanci našej školy. Toto centrum slúži jednak pre potreby školy a na druhej strane pre potreby blízkeho okolia. Okrem detí so zdravotným postihnutím máme aj deti s poruchami pozornosti, s vývinovými poruchami učenia. V CŠPP vykonávame diagnostickú činnosť, terapeutickú činnosť a poradenskú činnosť.
Odkedy využívate vo vašom zariadení multisenzorickú miestnosť?
Monika Krammerová: Miestnosť sme začali vytvárať asi v roku 2005, kedy mala skôr charakter hravej miestnosti. Súčasťou miestnosti bola vodná posteľ, pomôcky pre zrakovú a sluchovú stimuláciu, hojdačka a guľôčkový bazén. Bielu časť miestnosti sme začali tvoriť v roku 2010, keď sme získali finančné dotácie cez projekt. Biela časť pozostáva z vodnej postele, zrkadiel, vodného valca, aromadifuzéru, optických vlákien a interaktívneho ovládača. Pri posteli sú aj rôzne plyšové hračky a pomôcky na stimuláciu hmatu.
Marta Bušovská, učiteľka ŠZŠ: Máme tiež plyšových psíkov, ktorí slúžia ako záťaž pri nepokojných deťoch a tiež na vyhrievanie. Bielu časť používame hlavne na terapeutické aktivity, bazálnu stimuláciu, orofaciálnu stimuláciu. Tiež slúži na podporu pedagogickej činnosti a na upokojovanie dieťaťa, ak je rozrušené.
Čo vás viedlo k vybudovaniu multisenzorickej miestnosti?
Adriana Pavlovičová, zástupkyňa školy: Ja som okolo roku 2000 absolvovala vzdelávanie, v rámci ktorého sme navštívili jedno zariadenie v Rakúsku podobné našim domovom sociálnych služieb. Klienti využívali Snoezelen miestnosť najmä na upokojenie. Veľmi ma zaujala atmosféra miestnosti a prišla som s myšlienkou, že niečo podobné by sme mohli mať aj na našej škole.
Monika Krammerová: Snažili sme sa hľadať ďalšie informácie, ale v tom čase nebola o Snoezelene na Slovensku ani zmienka. Pozerali sme ako vyzerajú takéto miestnosti v zahraničí. Na začiatku sme mali len niekoľko prvkov, skôr to vyzeralo na hrovú miestnosť. Dali sme do nej komponenty zo slovenského trhu. Neskôr, v priebehu dvoch, troch rokov sa Snoezelen začal viac presadzovať aj na Slovensku. Vďaka internetovej stránke www.snoezelen.sk sme získali viac informácií. Po získaní finančných príspevkov od sponzorov a hlavne z úspešného projektu sme miestnosť doplnili o bielu časť. Chceli sme zabezpečiť možnosti relaxácie a aktivácie čo najširšiemu množstvu žiakov, keďže v našej škole sa vzdeláva veľa žiakov s viacnásobným postihnutím alebo s autizmom.
Koľkí zamestnanci a s akým profesným zaradením miestnosť využívajú?
Monika Krammerová: Snoezelen využívajú všetci zamestnanci školy, ktorí pracujú s deťmi s viacnásobným postihnutím. Ako prvá ju využívala špeciálna materská škola. Tiež ju navštevuje trieda detí s autizmom, triedy pre deti s viacnásobným postihnutím, pedagógovia z tried A a B variantu. V popoludňajších hodinách slúži ako voľnočasová aktivita pre deti z internátu. V miestnosti sa pracuje aj v rámci CŠPP s deťmi raného alebo predškolského veku, ktoré sú klientmi centra, ale nie sú žiakmi školy.
Snoezelen vo vašom zariadení využíva veľmi široká škála detí s rôznym druhom aj stupňom postihnutia. Mohli by ste špecifikovať vekové rozpätie žiakov a klientov, ktorí do miestnosti chodia?
Adriana: Prenatálne lôžko využívajú celkom malé deti, od troch, štyroch mesiacov. Najmladší klient CŠPP má 2 roky. Miestnosť navštevujú deti od vstupu do materskej školy až po ukončenie vzdelávania. Najstaršími sú žiaci praktickej školy, ktorí majú 18 a viac rokov.
Aká časť z celkového počtu žiakov školy Snoezelen využíva?
Monika Krammerová: Presne sme to nepočítali, ale pravidelne sem chodí asi 30 % detí. Máme stanovený časový harmonogram návštev a miestnosť je takmer vždy obsadená. Dopoludnia sa využíva v rámci vzdelávacieho procesu, popoludní sem chodia deti z internátu. Snoezelen využívajú aj žiaci z budovy na ulici Z. Nejedlého, ale pre nich je problematický presun na toto miesto. Preto navštevujú Snoezelen približne raz za dva týždne alebo raz za mesiac. Deti s autizmom z budovy na Požiarnickej ulici sem chodia častejšie.
Adriana: Snoezelen je možné využiť aj mimo časového harmonogramu, kedy je prístupný ktorejkoľvek triede. Len je potrebné vopred sa dohodnúť.
Prečo niektorí žiaci alebo klienti Snoezelen nenavštevujú? Je to z časových dôvodov alebo niekto do miestnosti nechodí aj z iného dôvodu? Stalo sa vám, že niekomu multisenzorické prostredie nevyhovovalo? Alebo sem po čase už nepotreboval chodiť, pretože ste dosiahli stanovený cieľ?
Adriana: Zatiaľ sme nemali klienta ani žiaka, ktorý by sem odmietal chodiť alebo ktorý by sa v miestnosti necítil dobre.
Tatiana Gáfriková, učiteľka ŠZŠ: Ja mám v triede deti s Downovým syndrómom, ktoré sú apatické. Je pre nich problematické presunúť sa do druhej budovy. Napriek tomu im 40 minút dlhá cesta pešo stojí za to a na návštevu miestnosti sa veľmi tešia. Je to pre nich zadosťučinenie.
Zdena Kürtiová, učiteľka ŠMŠ: Pre deti z materskej školy je to výborná motivácia. Sami sa pýtajú do suchého bazéna, na hojdačku alebo na vodnú posteľ. Deti sa tešia na každý pobyt v tejto miestnosti.
Z troch oblastí, v ktorých sa Snoezelen najčastejšie využíva, teda voľnočasová aktivita, pedagogické podporné opatrenie alebo terapeutický prístup, ktorá u vás prevláda? Môžete každá za seba povedať, prečo ste si zvolili daný prístup?
Tatiana: Nezvolila som si ho ja, zvolili si ho moje deti. Prístup je terapeutický hlavne preto, že táto miestnosť poskytuje deťom možnosť zažiť pocit úspechu, že si sami môžu postláčať tlačidlá a valec zrazu zmení farbu. Sú to deti s detskou mozgovou obrnou, ktoré sú inak odkázané na pomoc asistenta, učiteľa alebo rodiča. Potom sú to deti, ktoré sú v reálnom živote hanblivé, ale tu sa cítia natoľko bezpečne, že začnú hrať na hudobných nástrojoch, pozerajú sa do zrkadla, tancujú. Odchádzame odtiaľto v dobrej nálade. Ďalej sú to deti, ktoré majú narušenú komunikačnú schopnosť a hovoria len veľmi málo. Táto miestnosť na ne pôsobí natoľko stimulačne a podnecujúco, že zrazu hovoria vety alebo vedia vyjadriť svoj pocit. To dáva táto miestnosť mojim deťom. Preto som zvolila terapeutický prístup.
Marta: Ja pracujem so žiakmi C variantu, ktorí majú počas dňa rôzne stavy. Miestnosť využívam individuálne, podľa situácie, aká sa vyvinie. Ak potrebujem s dieťaťom pracovať a vidím, že je pasívne a veľmi ťažko reaguje, prídeme do miestnosti, využijeme bazálnu stimuláciu, aby sa dieťa trochu zaktivizovalo a vrátime sa naspäť do triedy. Ak je dieťa napríklad vystrašené, využívam miestnosť na jeho upokojenie. Vždy sa to odvíja od konkrétnych potrieb detí.
Monika Krammerová: Budem hovoriť za CŠPP. U menších detí sa využíva terapeutický prístup vo forme stimulácie. Snoezelen využívam aj na relaxáciu, napríklad u dievčatka s Rettovým syndrómom. Využívam aj pedagogický prístup. Nachádzajú sa tu podnety, ktoré dieťaťu umožnia jeho celkový rozvoj do takej miery, ako je možné.
Adriana: Chcela by som doplniť, že niekedy jednotlivé druhy činností plynule prechádzajú jedna do druhej a zapadajú do seba. Dieťa si najskôr samé vyberie, o čo má záujem a čo sa mu páči. Následne, keď spoznáme, čo na dieťa pôsobí upokojujúco a čo stimulujúco, prichádza pedagogické pôsobenie, v rámci ktorého sa mu snažíme ponúkať podnety, potrebné pre rozvíjanie oslabenej alebo narušenej oblasti.
Monika Kováčová, učiteľka ŠZŠ: Chcela by som vyzdvihnúť veľký diagnostický význam tejto miestnosti. Najprv musíme zistiť, na akej úrovni sa dieťa nachádza a podľa toho ho primerane stimulovať.
Spomínate diagnostický význam miestnosti. Využívate miestnosť počas priebežnej diagnostiky alebo aj na začiatku, keď prídu do centra noví klienti?
Monika Krammerová: Väčšinou robíme v Snoezelene prvotné rozhovory s rodičmi. Prebiehajú tu aj prvé stretnutia s deťmi. Po celý čas sú deti sledované a diagnostikované. V podstate nemáme vhodnejší priestor na diagnostiku detí.
Ktorá forma práce u vás prevažuje, individuálna alebo skupinová?
Monika Krammerová: V CŠPP je to individuálna práca. Jeden pobyt trvá hodinu.
Marta: Ja mám deti s ťažkým a hlbokým mentálnym postihnutím v kombinácii s telesným handicapom, takže u mňa skupinová práca prakticky neprichádza do úvahy. Takmer vždy pracujem v miestnosti individuálne s jedným dieťaťom.
Monika Kováčová: Ja pracujem s deťmi so stredne ťažkým mentálnym postihnutím a kombinujem individuálnu a skupinovú prácu. Osvedčila sa mi práca vo dvojiciach. Deti vyberám podľa toho, ako k sebe inklinujú a ako sa vzájomne tolerujú. Naša škola okrem iného participuje na detskom letnom tábore združenia Down slniečko, v rámci ktorého sa využívala aj multisenzorická miestnosť. Stretlo sa to s veľmi pozitívnym ohlasom.
Tatiana: Ja využívam skupinovú formu práce. Prebieha to tak, že keď si deti vyberú bielu časť miestnosti na relaxáciu, ja sa zameriam na dieťa, ktoré potrebuje cielene určité stimuly v hrovej časti miestnosti a pracujem s ním individuálne.
Zdena: V materskej škole mám väčšinou deti s ľahkým mentálnym postihnutím a s nimi využívam väčšinou skupinovú prácu. Individuálnu prácu využívam len u detí so stredne ťažkým mentálnym postihnutím.
Ako je vedená skupinová práca? Máte pripravenú jednu činnosť pre všetky deti a snažíte sa ich viesť k tomu, aby sa učili zdieľať svoje zážitky? Alebo je to tak, že jedno dieťa si vyberie nejakú aktivitu, druhé si vyberie niečo iné a každý sa venuje svojim podnetom individuálne?
Monika Krammerová: Môžem mať pripravené v podstate čokoľvek, ale všetko tu má iný priebeh. Aj v rámci skupinovej práce má všetko individuálny charakter a ja musím improvizovať a byť pripravená na všetko. Môžeme sa chcieť zamerať napríklad na rozvoj motoriky alebo na učenie, ale ak vidím, že len samotná cesta sem deti vyčerpala natoľko, že nie sú schopné ma vnímať a reagovať, tak si zvolíme bielu časť miestnosti a deťom sa venujem individuálne. Hrová časť miestnosti ich dokáže zaktivizovať, dá sa tu dobre robiť napríklad skupinová muzikoterapia.
Ktoré sú pre vás najdôležitejšie prvky tejto miestnosti? Ktoré pri práci využívate najčastejšie?
Monika Krammerová: Nedokážem povedať, ktorý prvok je v tejto miestnosti najdôležitejší alebo najčastejšie využívaný. Deti majú záujem o každú časť miestnosti. Ich preferencie sa počas jednotlivých dní rôznia. Všimla som si, že vodný valec upúta každé dieťa. Keď príde do miestnosti prvýkrát, automaticky smeruje do bielej časti, k vodnej posteli a k valcu. Vylezie na posteľ a snaží sa ovládačom prepínať farby valca. Veľmi často deti zaujme závesná hojdačka a guľôčkový bazén. Niektoré z neho spočiatku mali strach. Dokázali si naň zvyknúť a teraz ho majú radi. Veľa detí si bazén vyberá ako jeden z prvých.
Adriana: Možno je to tým, že väčšina detí s mentálnym postihnutím vníma prvotne zrakom. Zaujme ich to, čo je najväčšie alebo najviac svieti. Iné pomôcky, ktoré nemajú na očiach, napríklad hudobné nástroje alebo pieskový stôl, im už musí pedagóg ponúkať cielene.
Marta: U mojich žiakov je to individuálne. Mám dieťa, ktoré je najšťastnejšie na hojdačke. Pokiaľ sa nepohojdá, tak sa neupokojí a nedá sa s ním pracovať. Jedného žiaka som učila tri roky. Keď sme otvorili Snoezelen, zistila som, že miluje zrkadlo. Dokáže sa do neho pozerať aj hodinu. Ak je rozrušený a prídeme do miestnosti, položím ho na bruško, on sa pozerá do zrkadla a vtedy je spokojný. Je to veľmi individuálne.
Zdena: S mojimi žiakmi sem chodím aj v rámci telesnej výchovy kvôli rozvoju hrubej motoriky. Často využívame guľôčkový bazén a kĺzačku. Deti na bazén veľmi pozitívne reagujú, možno ho využiť na masáže aj na upokojenie. V tejto miestnosti môžu deti využívať svoje schopnosti, prežívať svoje pocity a vnemy naplno.
Spomínali ste, že deti majú v obľube vodný valec a ovládač. Vidíte u týchto detí posun, ak majú možnosť pracovať s týmto ovládačom? Ako vnímajú skutočnosť, že majú príležitosť zrazu niečo spraviť bez pomoci a sami?
Marta: Interaktívny ovládač má veľké rozmery a deti aj napriek závažným obmedzeniam v pohyblivosti dokážu stlačením tlačidla zmeniť farbu. Je pre ne úžasný objav, že niečo urobili samé. Preto je taký lákavý a motivujúci
Monika Krammerová: Keď naše deti prvý raz prišli k valcu, upútali ich bublinky a farby. Najprv sme farby menili my a deti sa pozerali. Teraz je pre nich veľkou motiváciou fakt, že to dokážu aj sami. Učia sa, že ak niečo urobia, vyvolá to nejakú zmenu a že iniciátormi zmeny sú oni sami. Toto je z pedagogického hľadiska veľmi dôležité. Viaceré deti majú vážne poruchy motoriky, do ovládača buchnú, stláčajú ho rukou aj nohou. Napriek tomu je doteraz plne funkčný. Veľmi ich upúta, že ak stlačia stredné tlačidlo, bublinky sa vypnú a zostane ticho. Máme aj deti so sluchovým postihnutím a deti s autizmom, ktoré intenzívne sledujú to, že valec už nevibruje, ak vypnú bublinky.
Monika Kováčová: Ja mám dieťa, ktoré málokedy hovorí, čo robí, a neznáša vymenovávanie farieb. Názvy farieb nechce ani počuť. Ale keď prepína farby valca, sám ich pomenuje spôsobom ,,aha ružová“. Nikto ho nemusí žiadať, aby farby menoval. Je to jeho iniciatíva. U neho je valec a ovládač prínosný pri stimulácii v oblasti reči.
Akým spôsobom zostavujete Snoezelen jednotky? Mohli by ste ich stručne popísať od príchodu až po odchod dieťaťa?
Monika Krammerová: Opäť budem hovoriť za CŠPP. Prvé pobyty trvajú približne 60 minút a ide hlavne o adaptáciu na nové prostredie. Vtedy nechávame na dieťati, čo si vyberie. U starších klientov, ktorých dobre poznáme a ktorí sú zvyknutí na prostredie, to prebieha trochu inak. U niektorých začíname kúpaním v hydromasážnej vani, ktorá je v inej miestnosti. Následne prídeme do multisenzorickej miestnosti a robíme bazálnu stimuláciu na vodnej posteli. Po nej má dieťa možnosť trochu si oddýchnuť a ďalej pokračujeme napríklad zrakovou stimuláciou a stimuláciou ďalších zmyslov. Snažíme sa brať do úvahy aj záujem samotného dieťaťa. V rámci pobytov sa takmer vždy snažíme využiť bazálnu stimuláciu alebo orofaciálnu stimuláciu. Ak príde dieťa do miestnosti viackrát, zvykneme zaraďovať tie isté činnosti, ale v nom poradí ako pri predchádzajúcom pobyte. Ak vieme, že sme pri jednom pobyte vynechali napríklad stimuláciu sluchu, tak pri nasledujúcom pobyte sa snažíme ponúknuť práve tieto podnety. Snažím sa nalákať dieťa na ponúkané podnety, napríklad hrou na nástroj. Ak dieťa odmieta, netrvám na tom, aby prišlo do kútika s nástrojmi. Počkám, či sa samo rozhodne pre ponúkaný podnet alebo činnosť.
Adriana: V prvom rade ide o to, aby dieťa malo zo Snoezelenu dobrý pocit. Nikdy sa nám nestalo, že by dieťa chcelo odísť. Deti by tu bez problémov strávili aj dve, tri hodiny. Z nášho pohľadu je najdôležitejšie to, aby si dieťa najprv samo niečo zvolilo, cítilo sa dobre.
Monika Krammerová: Súčasťou bielej časti je aj prenatálne lôžko. Hore nad baldachýnom máme záves, ktorý sa umiestni okolo matky s dieťaťom. Je tam lampa, ktorá svieti na červeno. Využívame aj aromadifuzér, na ktorom možno púšťať tlkot srdiečka alebo zvuky tečúcej vody. To má evokovať prenatálne obdobie dieťatka. Od mája k nám chodia dve mamičky s predčasne narodenými deťmi. Chodia spolu a veľmi si to chvália. Aj bábätká sa v miestnosti upokoja. Sú to naše prvé skúsenosti s prenatálnym lôžkom.
Vymenovali ste viacero terapeutických prístupov, ktoré používate: bazálnu stimuláciu, orofaciálnu stimuláciu, prvky prenatálnej terapie a muzikoterapie. Využívate ešte nejaké iné prístupy?
Tatiana: Ja často využívam dramatizáciu alebo prvky dramaterapie a biblioterapiu. Tieto metódy sa mi v rámci Snoezelenu osvedčili.
Monika Kováčová: Pri navodzovaní pocitu úspechu musím spomenúť bazén a šmykľavku, keďže u našich detí je narušená aj motorika. Naši žiaci majú v bežnom prostredí medzi ostatnými deťmi veľký problém ísť na šmýkačku a spustiť sa z nej. V multisenzorickej miestnosti sa túto činnosť naučili dobre zvládať. Dokážu na ňu vystúpiť, spustiť sa do bazéna a opäť vstať. Pre nich je veľký úspech, že takúto činnosť zvládli.
Marta: Napadla mi ešte aromaterapia. Máme vonné sviečky, ktoré pôsobia upokojujúco. Vône využívame aj na podporu zmyslového vnímania. Niekedy využívame aj muzikoterapiu.
Tatiana: Ja využívam aj prvky tanečnej terapie. Ak chceme nacvičiť nejaký prvok, ktorý sa nám nedarí, využijeme zrkadlo v miestnosti.
Aký vidíte za tie roky prínos miestnosti u rôznych skupín detí? Kam sa posunuli? Aký to malo efekt na ich osobnosť alebo na rozvoj schopností v jednotlivých oblastiach?
Monika Krammerová: V CŠPP využívame Snoezelen dva roky. U pasívnych detí, ktoré do miestnosti chodia dlhodobo, je viditeľný posun v úrovni aktivity. Vďaka interaktívnym pomôckam, ktoré môžu sami ovládať, sú viac aktívni. Zažívajú pocit úspechu a pochopia, že ak stlačia tlačidlo, niečo sa zmení. Jedno dievčatko sa v miestnosti spočiatku len pozeralo na komponenty. Neskôr začalo samo vyhľadávať podnety a bolo aktívnejšie. Iný príklad sú deti s autizmom, ktoré si k sebe nepripustia druhú osobu a nedovolia jej dotýkať sa ich. Keď sme robili bazálnu stimuláciu, nepustili nás k svojmu telu. V súčasnosti nám dovolia masírovať im chrbát alebo ruky. Pomaly nám sprístupňujú aj oblasť tváre. U nich sú to obrovské pokroky. Hyperaktívne deti sa spomalia a dokážu dlhšie zotrvať pri jednej činnosti a koncentrovať sa na ňu. Myslím si, že Snoezelen má veľký význam v každej oblasti a posúva deti dopredu.
Adriana: Najväčší význam Snoezelenu z môjho pohľadu je v tom, že deti ani netušia, že pri hre a manipulácii s rôznymi predmetmi rozvíjajú nielen zmysly, ale aj kognitívne schopnosti. Tieto procesy sú zo špeciálnopedagogického hľadiska veľmi dôležité.
Marta: Pre moje deti je Snoezelen prospešný z každého pohľadu. Ako príklad by som uviedla diagnostický prínos. Viedla som žiaka k tomu, aby si vedel vybrať z dvoch alebo viacerých možností. Práve v Snoezelene sa to dá robiť nenásilnou formou. Keď vošiel do miestnosti, zrazu vedel, čo chce, nemal problém si vybrať. Vďaka Snoezelenu som objavila veci, ktoré som o žiakoch v triede nemohla zistiť. Tam všetko nezbadáte ani nevycítite. Dôležitý je aj terapeutický význam. Keď je dieťa rozčúlené či apatické, vždy si viem pomôcť Snoezelenom.
Tatiana: Chcela by som podotknúť, že niektoré prínosy vidíte hneď, napríklad úsmev alebo radosť. Inokedy sa úspech dostaví až za niekoľko mesiacov. Napríklad na šmykľavke sa u dieťaťa rozvíja nielen pocit úspechu, ale aj niektoré motorické schopnosti. Keby sme nemali multisenzorickú miestnosť a túto šmýkačku, deti by si dané zručnosti neosvojili.
Zdena: Dva roky sme mali v materskej škole chlapca s autizmom, ktorý mal veľmi rád dotyky, pohladenie, pritúlenie. Na druhej strane nemal rád, keď bolo okolo neho veľa ľudí. Dávali sme ho do multisenzorickej miestnosti, najskôr individuálne a neskôr aj s ostatnými deťmi. Postupom času si zvykol na spoločnú prácu a začal sa zapájať do všetkých činností, ktoré sme robili. U tohto dieťaťa zohral Snoezelen dôležitú úlohu pri jeho socializácii.
Čo priniesol Snoezelen vám ako odborníkom? Otvoril vám nové možnosti, skvalitnil vašu prácu?
Monika Kováčová: Umožnil nám lepšie spoznať naše deti a zároveň rozšíril naše možnosti práce. V našej škole využívame Snoezelen u detí s viacnásobným postihnutím. Pred niekoľkými rokmi sa nám zdalo, že úspechy v pedagogickej práci sú pomerne malé. Vďaka Snoezelenu vidíme, že aj s touto skupinou detí sa dá pracovať.
Adriana: Mňa napríklad skutočnosť, že sme vybudovali Snoezelen motivovala k ďalšiemu vzdelávaniu. S kolegyňami sme absolvovali kurzy bazálnej stimulácie.
Marta: Mne Snoezelen vyhovuje aj preto, že zmena priestoru triedy za multisenzorickú miestnosť má veľký dopad na psychiku žiakov. Po 30 minútach v miestnosti znovu dokážu pracovať a koncentrovať sa na jednotlivé činnosti.
Tatiana: V tejto miestnosti prestávam byť pre deti učiteľka, stávam sa ich sprievodcom a spoločníkom. To je pre mňa dôležité.
Monika Krammerová: Súhlasím, my sme akoby súčasťou terapie. Keď vstúpim s dieťaťom do tejto atmosféry, tiež sa upokojím. Snoezelen ako relaxačná metóda je podľa mňa prínosný pre každého, aj pre intaktnú populáciu. Hovorili sme si, že by sme mali Snoezelen využívať aj my ako pedagogickí zamestnanci, ale problémom je vysoká vyťaženosť miestnosti.
Adriana: Ak je dieťa spokojné, šťastné a vyrovnané, tak sa to vždy odrazí aj v nás.
Stretli ste pri budovaní miestnosti alebo pri realizácii Snoezelenu s nejakými problémami?
Monika Krammerová: Vyslovene s negatívnymi situáciami zrejme nie, ale s problémami určite. Našu miestnosť sme budovali medzi prvými na Slovensku a nemali sme takmer žiadne informácie. Bolo veľmi náročné pozháňať aspoň náhrady pomôcok. Druhým problémom je financovanie. Človek je odkázaný na rôzne sponzorské príspevky a projekty. Je smutné, že stát nefinancuje budovanie takýchto miestností. V takom prípade by sme sa nemuseli zaoberať zháňaním prostriedkov a mohli by sme sa viac venovať rozvoju metódy alebo vzdelávaciemu procesu.
Adriana: Keď sme budovali našu miestnosť, nebola možnosť dostať sa k jednotlivým pomôckam. Keďže teraz na Slovensku existuje občianske združenie 3lobit, dostupnosť pomôcok je lepšia, čo veľmi uľahčí prácu pri zriaďovaní miestnosti. Posun nastal aj v tom, že v súčasnosti je dostupná aj literatúra k Snoezelenu, informácie ako vybudovať miestnosť alebo ako v nej s deťmi pracovať.
Z akých zdrojov sa inšpirujete pri vytváraní aktivít v miestnosti? Je to vaša intuícia alebo cielene vyhľadávate informácie?
Monika Krammerová: Na začiatku sme hľadali informácie na internete a sledovali sme videá z rôznych zariadení na YouTube, aby sme sa zoznámili s prácou v multisenzorickej miestnosti. Vychádzame aj z potrieb našich detí a z vlastnej intuície. Prispôsobujeme sa reakciám dieťaťa. Pri práci sa sami učíme a získané poznatky sa snažíme ďalej aplikovať. Absolvovali sme aj niektoré školenia a nadviazali sme kontakt s inými zariadeniami, s ktorými si môžeme vymeniť informácie. Tiež študujeme dostupnú literatúru a snažíme sa reflektovať naše skúsenosti.
Adriana: Ďalej nás posúva aj to, že hľadáme v katalógoch nové pomôcky, prostredníctvom ktorých by sme mohli deti podnecovať a rozvíjať. Potom je to len otázka financií – buď sa pokúsime získať peniaze cez projekt, alebo si pomôcku sami vyrobíme.
Mali by ste záujem o ďalšie vzdelávanie? Ak áno, akou formou by to malo byť? Uvítali by ste prednášku, praktické ukážky alebo exkurziu do centra v zahraničí?
Monika Krammerová: Záujem by sme určite mali. Každý nový poznatok je cenný. Zaujímavé by pre nás boli prednášky a konferencie, ale najmä praktické ukážky. Radi by sme videli ako robia Snoezelen v iných zariadeniach. Privítali by sme aj exkurziu do zariadení, kde majú dlhoročné skúsenosti so Snoezelenom. Návšteva zariadenia v zahraničí by bola pre nás veľkým prínosom.
Plánujete rozvíjať svoju multisenzorickú miestnosť? Uvažujete o ďalšej miestnosti v tej druhej budove, aby ste nemuseli dochádzať 40 minút?
Monika Krammerová: Určite budeme túto miestnosť stále zlepšovať. Do budovy na ulici Zdenka Nejedlého sa nám podarilo sponzorsky získať ďalšiu vodnú posteľ a vytvorili sme k nej baldachýn. Môžeme to považovať za základ relaxačného kútika. Ak by boli možnosti, určite by sme uvažovali o vybudovaní aspoň bielej časti aj v ostatných dvoch budovách. Za budovou školy sa snažíme vybudovať aj vonkajší Snoezelen – zmyslovú záhradu. Pani učiteľka, ktorá ju buduje, jej venuje všetok svoj voľný čas.
Marta: Pýtali ste sa, aké pohnútky nás viedli k vybudovaniu Snoezelenu. Rozmýšľali sme, ako by sme mohli naše prostredie viac spestriť a rozvíjať zmyslové vnímanie. Deti radi trávia čas vo vonkajšom prostredí, tak sme sa rozhodli pre zmyslovú záhradu. Máme tam vyrobené bráničky, na ktorých sú pierka, aby do nich mohli deti fúkať. Nachádzajú sa na nich aj bambusové paličky a zvončeky na zvukovú spätnú väzbu. Do priestoru sme vložili aj debničky s rôznymi materiálmi ako je piesok alebo šišky. Na zemi je vložený hmatový chodník z prírodných materiálov ako kôra alebo kamienky, aby ich mohli deti vnímať aj naboso, ak bude vonku dostatočne teplo. V hornej časti záhrady je múrik a za ním sú voňavé bylinky. Niektoré prvky sú ešte len v pláne. Chceli by sme umelý trávnik, baldachýn a lehátka, lebo viacerí žiaci majú epilepsiu a potrebujú mať možnosť oddýchnuť si v tieni.
Riešili ste aj architektonické usporiadanie, aby sa tam dalo ísť s kočíkom alebo s vozíkom?
Marta: To bola prvá úloha. Mali sme zámkovú dlažbu, tak sme budovali chodník. Je tam jediný krík, ktorý vrhá aspoň nejaký tieň, v ktorom by mohol byť odstavený vozík. Tiež sme sa snažili rozšíriť prístupový chodník, aby sa s vozíkom dalo bez problémov prejsť. Je to bezbariérové.
Je ešte nejaký postreh, o ktorý by ste sa chceli podeliť s ostatnými učiteľmi?
Monika Krammerová: Snoezelen je finančne veľmi náročný, ale pri súčasnom poňatí špeciálnej pedagogiky by každé zariadenie pre deti s postihnutím malo mať Snoezelen. Mal by byť aj súčasťou bežných základných škôl, kde sú deti s poruchami správania alebo s poruchami pozornosti. Pre deti môže byť veľmi prínosný a zároveň poslúžiť ako miesto na relaxáciu pre učiteľov. V multisenzorických miestnostiach sa dá pracovať aj so skupinou a uplatniť skupinové metódy práce. A myslím si, že Snoezelen miestnosti by mali byť financované aj z verejných zdrojov.
Adriana: Aj materské školy by mali budovať Snoezelen miestnosti. Hovorím to z pozície pracovníka CŠPP. V posledných rokoch vidím, že pribúda detí so symptómami špecifických porúch učenia alebo s rôznymi čiastkovými deficitmi. Navštevujú nás už prváci, druháci, ktorí z materskej školy prichádzajú s deficitmi v oblasti motoriky, orientácie, zrakovej a sluchovej percepcie. Multisenzorická miestnosť je ideálnym priestorom na rozvíjanie týchto funkcií. Ak by sa Snoezelen využíval aj v materských školách, myslím si, že deti by do škôl prichádzali lepšie pripravené a nemali by také ťažkosti s učením.
Ďakujem veľmi pekne za rozhovor.
