Skip to main content
Jana Hrčová senzorická integrácia

Pri aplikácii metódy senzorickej integrácie budujeme nové prepojenia v mozgu

Počas cvičenia metódou senzorickej integrácie (SI) sa mozog a centrálny nervový systém učí spracovávať nové podnety, učí sa reagovať na výzvy a prispôsobovať svoje reakcie. Tým sa v mozgu vytvárajú nové spojenia. U detí, ktoré majú len dysfunkcie SI, to znamená, tam kde nie sú pridružené ďalšie diagnózy, sa získané nové prepojenia v mozgu stávajú trvalými a každodenné ťažkosti by mali vymiznúť.

 

V rozhovore odpovedá na otázky špeciálna pedagogička PaedDr. Jana Hrčová, PhD.

Janka, ako dlho sa venuješ metóde SI? Ako si sa zoznámila s touto témou?

Téma senzorickej integrácie vo mne rezonuje už takmer osem rokov. Prvé informácie o metóde SI sa ku mne dostali v roku 2010 prostredníctvom literatúry, následne som ich sama študovala a zistila som, že na Slovensku táto metóda nie je vôbec známa. Keďže som sa už zaoberala metódou Snoezelen – táto metóda pristupuje k dieťaťu tiež cez zmysly –, tak metóda SI mi bola veľmi blízka. Postupne som absolvovala rôzne certifikácie a školenia v západnej Európe a na Slovensku a dnes sa tejto metóde venujem prakticky približne dva roky.

Venuješ sa priamo terapii senzorickej integrácie alebo skôr senzorickým stratégiám? Môžeš nám vysvetliť, aký je medzi nimi rozdiel?

Ja samotnú terapiu nerobím a ani ju robiť nesmiem. Napriek tomu, že mám ukončené dva výcviky a certifikát v metóde SI, nie som profesijne terapeut, ale špeciálny pedagóg. Koncept metódy SI preto uplatňujem prísne v rámci mojich profesijných kompetencií. Snažím sa tento koncept aj teóriu využívať v plnej miere, no nenazývam to terapiou. Terapiu SI robia vyškolení terapeuti: ergoterapeuti, fyzioterapeuti a klinickí logopédi. Ja sa snažím ísť so senzorickou integráciou skôr do oblasti pedagogiky. Aj môj certifikát zodpovedá tomuto typu využitia SI (Pedagóg senzorickej integrácie).

Činnosti alebo prístup k dieťaťu, ktoré uplatňuje terapeut a špeciálny pedagóg sú si však veľmi podobné. Jediný rozdiel je v tom, že v mojom názve intervencie nie je slovíčko terapia a nepoužívam testy SIPT, čo sú zatiaľ jediné najobjektívnejšie a najplatnejšie testy, ktoré slúžia na zisťovanie porúch SI. Tieto testy sú viazané na diplom – doklad o vzdelaní.

Aké testy teda používaš ty? Môžeš ako špeciálny pedagóg deti diagnostikovať?

Áno, diagnostika je veľmi dôležitá. Predtým ako začnem s dieťaťom pracovať, potrebujem vedieť, či má naozaj dysfunkcie v SI. Pri diagnostike mám k dispozícii rôzne nástroje. V prvom rade využívam neštruktúrované pozorovanie dieťaťa, či už v SI miestnosti, kde vidím, ako to dieťa funguje, ako fungujú jeho senzorické systémy (vestibulárny, proprioceptívny a taktilný), ako reaguje na rôzne pomôcky. Vidím aké činnosti, pomôcky si vyberá, ktorým objektom v miestnosti sa vyhýba, ako je aktívne a popri tom si všímam mnoho ďalších vecí – motorické plánovanie, do akej miery si vie predstavovať, vymýšľať, tvoriť v rámci tejto miestnosti, teda ako si vie poradiť s jednotlivými výzvami, ktoré miestnosť ponúka. Toto pozorovanie (Baseline) je jeden z nástrojov diagnostiky. Väčšinou takto prebieha prvé stretnutie s dieťaťom alebo prvé dve stretnutia.

Ďalší nástroj, ktorý používam sú senzorické profily. Buď je to Senzorický profil alebo Krátky senzorický profil od Winnie Dunn, ale asi najviac používam Dotazník vývinu vnímania, ktorý vypracovala rakúska spoločnosť pre SI. Tiež využívam klinické pozorovania. To znamená, že dieťa mi má predviesť určitú sadu cvičení alebo pozícií a ja hodnotím chybovosť, výkon a výdrž v cviku. Sú to rôzne cvičenia na rovnováhu, ako státie na jednej nohe, extenzia, flexia, potom je to tzv. Schilderova reakcia, kde hodnotím, aký má dieťa svalový tonus, posturálnu kontrolu. Sú to ešte ďalšie aktivity alebo úlohy, pri ktorých zisťujem, ako sa dieťa orientuje na vlastnom tele, ako má rozvinutú telesnú schému, ako funguje jeho taktilné vnímanie, propriocepcia, motorické plánovanie, sekvencie, určité poradie pohybov atď. Na základe tohto sa snažím zistiť, či má dieťa deficity v troch základných zmyslových systémoch – proprioceptívnom, taktilnom a vestibulárnom – alebo nie. Ak dieťa tieto deficity má, tak viem, že do istej miery súvisia s jeho každodennými ťažkosťami a metóda SI môže byť účinná pri eliminovaní týchto problémov.

 

Miestnosť pre senzorickú integráciu

 

Ako sa prejavujú poruchy SI u detí?

Poruchy SI sa premietajú do každodenného fungovania – u tých najmenších je to oneskorenie reči, problémy v hrubej motorike. Taktiež ťažkosti so sebaobsluhou, nemotornosť, neobratnosť, problém so sústredením v škole, ťažkosti s čítaním, písaním, obsedenie v lavici, problémy so správaním, kontrola emócií, plus mnoho ďalších iných každodenných ťažkostí.

Ako vieš zistiť, ktorý problém v bežnom správaní dieťaťa súvisí s ktorým zmyslovým systémom?

Ja vždy spolupracujem s pani učiteľkami a rodičmi. Učiteľka mi napríklad povie, že žiak ledva drží ceruzku v ruke, má veľmi slabý prítlak a nevie preto dobre písať a kresliť. Všetky takéto základné činnosti súvisia so správnym spracovaním základných zmyslových systémov. Musím poznať jednotlivé prepojenia a viem, že na to, aby dieťa vedelo správne uchopiť predmet, mať primeraný prítlak a odhadnúť silu úchopu, potrebuje mať primeraný svalový tonus a svalové napätie. Dobrý svalový tonus je podmienený správnym vestibulárnym a proprioceptívnym spracovaním. Čiže hľadám v týchto systémoch a zisťujem, či dieťa má správnu posturálnu kontrolu, či dokáže udržať pozície, ktoré mu zadám. Pokiaľ zistím, že dieťa nie je schopné vôbec previesť niektoré cvičenia, tak viem, že slabý úchop ceruzky je v dôsledku nedostatočného svalového tonusu a posturálnej kontroly, a teda to pramení z problémov vo vestibulárnom a proprioceptívnom vnímaní. Keď chcem pomôcť dieťaťu, musím pracovať na týchto dvoch systémoch a rozvíjať ich.

Môžeš nám priblížiť ako postupuješ, keď zistíš problém v týchto dvoch zmyslových systémoch?

Na rozvoji zmyslových systémov pracujem s dieťaťom práve tu v miestnosti pre senzorickú integráciu na Spojenej škole v Ružomberku. Dieťaťu sa snažím ponúkať čo najviac aktivít, kde zapája práve vestibulárne a proprioceptívne vnímanie. Nie sú to vopred stanovené cvičenia. V ideálnom prípade by to mala byť samoriadená aktivita dieťaťa. Dieťa má možnosť samo si vybrať, čo chce robiť a ja do toho vkladám rôzne výzvy.

Napríklad, dieťa príde do miestnosti a prvé, čo urobí, je, že uteká na hojdačku. Ja viem, že už sama hojdačka poskytne dieťaťu vestibulárne podnety, ktoré sú dôležité pre budovanie svalového tonusu a posturálnu kontrolu. Nenechám však dieťa sa iba tak bezcieľne hojdať, ale snažím sa mu ponúkať rôzne podnety – že sa môže odraziť od mojich rúk alebo sa môže ku mne pritiahnuť. Taktiež do hojdania vkladám iné činnosti – napríklad hráme sa na lietadlo, riadime čln alebo dieťa môže pri hojdaní niečo zbierať zo zeme. Poviem dieťaťu, že musíme zachraňovať zvieratká. Alebo musí zvieratko zo zeme zdvihnúť a niekam hodiť. Toto je veľmi efektívne cvičenie, lebo dieťa môže na hojdačke sedieť, ležať, ale ono samo musí prísť na to, do akej miery sa môže z hojdačky vykloniť, aby nespadlo. Zároveň si svoj pohyb musí správne načasovať a udržať pozíciu počas toho, ako sa hýbe. Pri tomto cviku dieťa zvyšuje svoju pozornosť, zapája posturálnu kontrolu, motorické plánovanie, časovanie pohybov. Takéto cvičenie by sa v triede malo prejaviť tak, že dieťa je presnejšie, lepšie kontroluje svoje pohyby aj písanie.

Ako tieto aktivity pôsobia na náš mozog?

V metóde SI sa snažíme budovať nové nervové spojenia. Počas cvičenia metódou SI sa mozog a centrálny nervový systém učí spracovávať nové podnety, učí sa reagovať na výzvy a prispôsobovať svoje reakcie. Tým sa v mozgu vytvárajú nové spojenia. U detí, ktoré majú len dysfunkcie SI, kde nie sú pridružené ďalšie diagnózy, sa tieto prepojenia v mozgu stávajú cvičením trvalé a každodenné ťažkosti by mali vymiznúť.

Ťažkosti v senzorickom spracovaní majú ale aj deti s rôznymi diagnózami – napríklad pri autizme alebo sú problémy v senzorickom spracovaní skoro pravidlom. V týchto prípadoch musíme brať ohľad na postihnutie dieťaťa. Ak má dieťa napríklad mozgovú obrnu určite bude mať problémy s posturálnou kontrolou aj so sedením. U tohto dieťaťa tieto ťažkosti ale pramenia z poškodenia mozgu.

Môžeme u takéhoto dieťaťa pracovať s metódou senzorickej integrácie?

Môžeme. Ale deficity sa nám nepodarí úplne napraviť. U niektorých žiakov s autizmom vidíme, že sa zlepšia v mnohých veciach a ich problémy výrazne vymiznú. No u niektorých nevieme presne povedať, či ich problém je dysfunkciou SI alebo pramení z iných diagnóz.

Pri akých diagnózach vieme najčastejšie uplatniť metódu SI?

Terapia senzorickej integrácieNajčastejšími klientmi pre metódu SI, či už v zahraničí, alebo aj u nás, sú deti, ktoré majú ADHD alebo ADD, poruchy učenia a správania, ale aj deti, ktoré iným spôsobom zlyhávajú v škole, majú napríklad problémy s grafomotorikou, zlyhávajú v písaní alebo nie sú na školu pripravené. Taktiež deti s poruchou autistického spektra – pri nich sú prejavy týchto dysfunkcií aj súčasťou ich diagnostiky. Miera napravenia dysfunkcií závisí vždy od konkrétneho prípadu aj konkrétneho dieťaťa.

Ako dlho by sme mali s dieťaťom pracovať, aby sme videli pokroky?

Ťažko hovoriť o nejakom časovom úseku. V zásade by malo stačiť 10 – 15 alebo 20 stretnutí. Môže ísť o stretnutia jedenkrát do týždňa alebo môže ísť aj o intenzívnu intervenciu. S tou som sa stretla v Nemecku. Klienti chodili na týždňové intenzívne pobyty a v rámci toho mali senzorickú integráciu dvakrát do dňa. V týchto prípadoch bolo u detí vidieť zreteľné zmeny už na tretí deň.

Je účinnosť intervencie SI ovplyvnená vekom?

Čím je dieťa mladšie, tým je jeho mozog plastickejší a terapia je účinnejšia. Avšak v posledných rokoch sa prichádza na to, že plasticita mozgu trvá celkom dlho a aj dospelým vie intervencia pomôcť – napríklad ľuďom s hyperaktivitou alebo duševnými problémami.

Je spolupráca s rodičom v metóde SI nevyhnutná? Kde je hranica medzi tým, čo dokáže urobiť s dieťaťom rodič, a čo odborník?

Rodič by mal byť kľúčový partner a senzorické stratégie navrhnuté odborníkom uplatňovať aj doma. Rodič má uľahčiť dieťaťu každodenné fungovanie doma, odborník dieťa sprevádza z profesionálneho hľadiska, dáva dieťaťu výzvy a usmerňuje jeho aktivitu, aby pracovalo na potrebných zmyslových systémoch. Počas cielenej intervencie špeciálneho pedagóga alebo terapeuta vieme odstrániť jednotlivé problémy. Rodičia uplatňujú iba senzorické stratégie, ktoré majú problém kompenzovať, ale nestačia na jeho odstránenie – napríklad dať dieťaťu miesto bežnej stoličky hojdaciu stoličku alebo dať mu do ruky „mačkátko“. Niektoré deti vyťahujú z gauča matrace, lebo hľadajú záťažové činnosti – takže rodičia by mali nájsť pre dieťa podobné činnosti, ktoré mu potrebné podnety dodajú, napríklad hra na sendvič alebo hotdog.

Z čoho pramenia problémy v senzorickom spracovaní? Je to nedostatkom podnetov? Málo sa deti v detstve hojdajú?

Ťažko povedať príčinu. S určitosťou ale môžeme povedať, že mozog dieťaťa s poruchami senzorického spracovania funguje inak. Môže to byť dané rôznymi vonkajšími vplyvmi, nedostatkom kvalitnej interakcie s rodičom, nedostatkom senzorickým podnetov. V prvom roku života sa dieťa učí spracovávať jednotlivé podnety a budujú sa regulačné mechanizmy. Ak tento proces zlyhá, môže dôjsť k poruchám a nesprávnemu spracovaniu týchto podnetov – mozog podnety vyhodnocuje nesprávne.

Často to vysvetľujem tak, že v mozgu máme veľa šuplíkov a každý podnet a informáciu vieme niekam zaradiť. U dieťaťa, u ktorého senzorické spracovanie nefunguje správne, nie sú v mozgu šuplíky, ale veľký neporiadok. Je presne určené, ktorý podnet prechádza do mozgu ktorou dráhou. Metódou SI vieme tieto dráhy precvičovať a správne potriediť jednotlivé podnety v mozgu.

V modernej spoločnosti sa viac pozornosti kladie na kognitívne schopnosti a zrakové a sluchové stimuly. Dieťa dostáva veľa týchto podnetov, ono však potrebuje rozvíjať všetky zmyslové systémy a je pravda, že dnes toľko podnetov tieto deti nemajú. Deti sa veľmi zavčasu dostávajú k obrazovkám, sú v statickej pozícií, nevymýšľajú, nemanipulujú s predmetmi, ale iba pohybujú prstom po obrazovke.

Mohli by sme tvrdiť, že vestibulárny, proprioceptívny a taktilný systém sú v porovnaní s ostatnými dôležitejšie?

Nechcem povedať, že niektoré zmysly sú dôležitejšie ako iné. Ale práve zakladateľka metódy SI Jean Ayres prišla na to, že tieto tri sú pre vývin dieťaťa kľúčové. Keď prednášam študentom na univerzite, dávam im cvičenie, na ktorom majú porovnávať, aké by to bolo, keby sme nemali jednotlivé zmyslové systémy. Zväčša prídu na to, že keby sme nemali alebo by sme prišli o tieto tri základné systémy, spôsobilo by nám to možno viac problémov ako strata zraku alebo sluchu.

 

PaedDr. Jana Hrčová, PhD. pôsobí na Spojenej škole v Ružomberku ako pedagóg vykonávajúci špecializovanú činnosť s dôrazom na žiakov s autizmom a žiakov s viacnásobným postihnutím a ako odborná asistentka na Katedre pedagogiky a špeciálnej pedagogiky na Pedagogickej fakulte Katolíckej univerzity v Ružomberku. Spolupracuje so Súkromným centrom špeciálnopedagogického poradenstva v Ružomberku pri diagnostike a terapii porúch v senzorickej integrácii a senzomotorických funkcií. Je odborným garantom vzdelávacích aktivít občianskeho združenia 3lobit, kde sa venuje téme Snoezelen a SI. Okrem iných je držiteľkou certifikátu Pedagogika senzorickej integrácie udeleného Nemeckou spoločnosťou senzorickej integrácie.