Rozhovor vznikol dňa 14. septembra 2013 v Domove sociálnych služieb profesora Karola Matulaya pre deti a dospelých na Lipského 13 v Bratislave, ktorý slúži ako ambulantné a pobytové zariadenie pre klientov s mentálnym postihnutím alebo s poruchou autistického spektra. Rozhovor nám priblížil najmä možnosti využitia multisenzorického prostredia v procese diagnostiky a pozitívny efekt Snoezelenu na komunikáciu a sociálne správanie klientov. Rozhovor pripravili a viedli Mgr. Zuzana Pavlíková a PaedDr. Jana Hrčová.
Na začiatok skúste stručne predstaviť Vaše zariadenie. Aké služby poskytujete a pre akú cieľovú skupinu?
Monika Bárdošová, koordinátorka regionálneho centra autizmu: DSS profesora K. Matulaya je zariadením, ktoré poskytuje ambulantné aj pobytové služby pre deti a dospelých s mentálnym postihnutím. Pobytové služby sú týždenné a celoročné. Od februára 2012 sme aj špecializované zariadenie pre deti, mládež aj dospelých s autizmom.
Jana Čajágiová, vedúca úseku diagnostiky a autizmu: V súčasnosti poskytujeme služby pre približne 100 klientov. V auguste 2013 u nás vzniklo zariadenie podporovaného bývania pre dospelých klientov.
Čo vás viedlo k zriadeniu Snoezelen miestnosti vo vašom zariadení? Aký bol primárny zámer?
J.Č.: Boli to hlavne potreby klientov s ťažkým postihnutím, ktorí reagovali skôr na zmyslové podnety ako na reč. Túto novinku k nám priniesli študentky, ktoré absolvovali pobyt v centre na Malte a prišli s nápadom, že by bolo vhodné zriadiť podobnú miestnosť aj u nás. Prvá miestnosť bola zriaďovaná v roku 2003-2004. Ďalšiu multisenzorickú miestnosť sme vytvorili v našej druhej budove, aby bola pre klientov lepšie dostupná. Nakoniec sme zriadili aj soft play miestnosť, aby sme poskytli možnosť bezpečného pohybu hyperaktívnym deťom a osobám s autizmom.
Takže koncepciu Snoezelen využívate približne 10 rokov. Koľkí zamestnanci a s akým zameraním pracujú v Snoezelen miestnosti?
M.B.: S dospelými klientmi na Lipského využívajú Snoezelen kolegovia z jednotlivých výchovných skupín. Využíva sa najmä na relaxáciu u klientov, ktorí sa potrebujú upokojiť. Vtedy nie je určený špecifický cieľ pobytu v miestnosti ani to, kto má do miestnosti chodiť. U malých detí a u osôb s autizmom sa Snoezelen vykonáva cielene. Realizuje ho psychológ, liečebný alebo špeciálny pedagóg. Zapojení sú aj ostatní kolegovia, ktorí sú usmernení, aké aktivity a s akým zámerom majú v Snoezelen miestnosti u konkrétnych klientov využívať.
J.Č.: V minulosti sme sa pokúsili mať terapeuta len pre Snoezelen. Bolo to v dobe, keď u nás pracovala pani Ponechalová. Naša organizačná štruktúra a systém práce však neumožnili zabezpečiť jedného človeka len na Snoezelen. Následne sme sa rozhodli zaškoliť vychovávateľov, terapeutov, pedagógov a ďalších pracovníkov tak, aby každý z nich vedel pre svojich klientov pripraviť individuálny plán a mohol využívať multisenzorickú miestnosť. Preto neviem určiť presný počet pracovníkov, ktorí realizujú Snoezelen.
S akými klientmi pracujete v multisenzorických miestnostiach? Ktorí ich najviac využívajú?
M.B.: Jednu skupinu tvoria deti od troch rokov s diagnostikovaným autizmom, mentálnym postihnutím alebo hyperaktivitou. Tiež sú tu deti bez uzatvorenej diagnózy, u nich sa multisenzorická miestnosť využíva v procese diagnostiky. Ďalej Snoezelen využívame u detí, ktoré sú veľmi pasívne alebo naopak mimoriadne aktívne, ale napríklad aj u dospelých klientov s mentálnym postihnutím. Ďalšiu skupinu tvoria ambulantní klienti, napríklad osoby s Aspergerovým syndrómom alebo s telesným postihnutím. Tí však multisenzorické miestnosti využívajú zriedkavejšie.
Vedeli by ste orientačne stanoviť koľko klientov je zapojených do aktivít v multisenzorickej miestnosti?
M.B.: Snoezelen využívajú takmer všetci klienti domova sociálnych služieb aj regionálneho centra autizmu. Niektorí navštevujú miestnosť pravidelne, u iných návštevy vyplynú z aktuálnych potrieb.
J.Č.: Máme skupiny, ktoré majú určený deň, kedy chodia do multisenzorickej miestnosti. V tom prípade sa každý týždeň z danej skupiny vyberú dvaja-traja klienti podľa aktuálneho stavu. Pri menších deťoch je režim odlišný. Vtedy ide do miestnosti viac detí naraz za účelom relaxácie.
Prečo niektorí klienti vôbec nenavštevujú multisenzorickú miestnosť? Existuje na to nejaký špecifický dôvod alebo kontraindikácia?
M.B.: Jedna z našich klientok má ťažkú formu epilepsie a nepáči sa jej malý priestor. Aj keď sme vypli všetko, čo by ju mohlo rušiť, stále mala problém v miestnosti zotrvať.
J.Č.: U inej klientky bol problém ustrážiť, aby nepoškodila vybavenie miestnosti. Viac ako samotný priestor ju lákalo ťahanie a strhávanie vecí. V jej prípade sa museli pobyty v miestnosti obmedziť. Nedokázala zo Snoezelenu profitovať.
Aké je vekové rozpätie klientov, ktorí využívajú Snoezelen?
M.B.: Spodná veková hranica nie je daná. V rámci regionálneho centra autizmu k nám ambulantne dochádzajú aj deti mladšie ako 2 roky. Horná hranica je určená vekom najstaršieho klienta, čo je viac ako 60 rokov.
Spomínali ste, že Snoezelen využívajú psychológ, špeciálny a liečebný pedagóg. Využívate teda Snoezelen aj ako formu terapie alebo ako pedagogické podporné opatrenie, prípadne voľnočasovú aktivitu? Ktorý z týchto prístupov prevažuje?
J.Č.: U menších detí, ktoré k nám chodia ako ambulantní klienti, prevažuje Snoezelen ako pedagogický podporný prístup. U tejto skupiny detí ho využívame najmä v rámci diagnostiky. Pri ostatných klientoch je to skôr o terapeutickej práci.
Čo sa týka foriem práce – individuálnej a skupinovej – ktorá forma prevláda a z akého dôvodu?
J.Č.: Z môjho pohľadu prevažuje skupinová práca, pretože práve tá je o kontakte, sociálnej interakcii a komunikácii. Považujem ju za dôležitú, pretože máme v zariadení veľa detí s autizmom. Rozhodli sme sa pre ňu aj z organizačných dôvodov. Nemáme jedného terapeuta, ktorý by mohol do Snoezelenu zobrať jedného klienta. Terapeuti v rámci skupín berú do multisenzorickej miestnosti viacero klientov zo svojej skupiny. Do Snoezelenu chodia spolu maximálne tri-štyri deti. To isté platí aj v prípade dospelých klientov.
M.B.: V druhej časti zariadenia (na Lipského) sa každý utorok koná tzv. Pohoda. Umožňujeme klientom vybrať si aktivity, ktoré by chceli robiť. Niekedy býva zahrnutá aj relaxácia v bielej miestnosti. Klienti si môžu vyskúšať jednotlivé komponenty ako hojdačka, vodná posteľ, svetelné efekty alebo masážne kreslo. Tiež sa v nej realizujú rôzne aktivity, ktoré majú klienti radi, napríklad hry na telo. Vzhľadom na to, že miestnosť je pomerne malá, je náročné tieto aktivity organizovať. Keďže sa do pohody zapája 10 až 14 klientov, musia sa deliť na menšie skupiny, aby si pobyt v miestnosti mohli lepšie užiť.
Pri skupinových aktivitách menších detí, hlavne detí s autizmom, u ktorých sa zameriavate na rozvoj sociálnych a komunikačných zručností, je činnosť detí spontánna alebo sa snažíte celú skupinu nejakým spôsobom riadiť?
M.B.: Máme dvoch chlapcov s autizmom, ktorí sú aktívni, iniciatívni a pokúšajú sa zapájať do činnosti aj ostatných. Väčšinou je to o vedení terapeuta, ktorý vyberá hudbu, komponenty či aktivity pre skupinu. V tomto smere je činnosť riadená, ale vedieme deti k tomu, aby si vedeli vybrať pomôcku či aktivitu.
Ak si predstavíte vašu prácu v miestnosti, ktoré komponenty alebo pomôcky využívate pri práci najčastejšie? Ktoré sú obľúbené medzi klientmi?
J.Č.: Ja osobne, hlavne v rámci diagnostiky, využívam svetelné efekty, najmä bublinkový valec a projektor. Sú vhodné na učenie sa príčiny a následku, pre posilňovanie očného kontaktu a rozvíjanie komunikácie s dieťaťom. Vediem dieťa k tomu, aby si tieto efekty užilo, a aby si uvedomilo, kto ich ovláda a naučilo sa pýtať si ich. Často využívam aj hudbu a štrbinový bubon. Kolegyňa, ktorá v multisenzorickej miestnosti robí bazálnu stimuláciu, zasa používa najmä masážne a dotykové pomôcky a záťažovú deku.
M.B.: Svetelné efekty majú v obľube aj dospelí klienti. Ešte radšej sú, ak si môžu ľahnúť na vodnú posteľ alebo použiť masážne kreslo. Klienti, ktorí majú určité problémy, sa v miestnosti dokážu uvoľniť a zrelaxovať. V celej skupine sú asi len dvaja klienti, ktorí nevedia relaxovať. Ostatní sa to naučili.
Využívate v tom priestore okrem bazálnej stimulácie aj iné prístupy a metódy, napríklad biblioterapiu či muzikoterapiu?
M.B.: Bazálna stimulácia je štandardnou súčasťou našej práce v multisenzorickej miestnosti. Muzikoterapiu využívame len čiastočne. Pomocou hudby sa snažíme klientom sprostredkovať vibrácie. Keďže v miestnosti nemáme vibroakustické pomôcky, prekryjeme reproduktor dekou alebo vankúšom a týmto spôsobom umožníme klientom viac vnímať vibrácie hudby.
Využívate aj prvky senzorickej integrácie? Hrová miestnosť je na to ideálne vybavená.
M.B.: Zriadili sme ju práve preto, aby sme mohli využívať aspoň prvky senzorickej integrácie. Hojdačky, rovnovážny valec, guľôčkový bazén, prvky na podliezanie sú dobré na rozvíjanie schopnosti senzorickej integrácie.
Mohli by ste popísať akým spôsobom zostavujete jednotlivé Snoezelen jednotky? Ako prebieha konkrétny pobyt v miestnosti? A aký čas zvykne klient stráviť v miestnosti? Závisí to od jeho nálady, alebo sa snažíte dodržať určité časové rozmedzie?
M.B.: Pri relaxačnej časti Snoezelenu tomu nechávame voľný priebeh. Ak klient nechce byť v miestnosti, nepresviedčame ho a má možnosť kedykoľvek odísť. Ak realizujeme nácvik zručností, vtedy je pobyt časovo jasne vymedzený. Ak máme klienta napríklad na hodinovej terapii a máme v pláne viaceré aktivity, tak na Snoezelen niekedy ostane len 10 minút. V takom prípade je pobyt štruktúrovaný a ukončuje ho terapeut. Vo väčšine prípadov máme, najmä z organizačných dôvodov, vyčlenený čas na pobyt 30, niekedy 40 minút. Do tohto času sa snažíme zahrnúť úvod, cielené ponúkanie podnetov, ale nechávame priestor aj klientovi. To isté platí, ak sa pri Snoezelene realizuje bazálna stimulácia.
Mohli by ste konkrétnejšie popísať proces diagnostiky, či už v soft play miestnosti alebo v relaxačnej miestnosti?
J.Č.: Jednou časťou procesu diagnostiky je pozorovanie klienta v neštruktúrovanej situácii. Beriem ho do priestoru, ktorý mu ponúka nejaké stimuly, a sledujem jeho reakcie. Sledujem, či nadväzuje očný kontakt, ako dlho sa vydrží zaoberať jedným podnetom, či zdieľa, či ukazuje alebo či si chce vybrať iný podnet – to je jedna časť diagnostiky. Druhá časť je zameraná na kognitívnu stránku a plnenie úloh, za ktoré potom dostáva odmenu. Tou odmenou je práve Snoezelen. Pre dieťa to má motivačný charakter a diagnostický význam spočíva v tom, že zisťujem, či je Snoezelen pre neho dostatočnou motiváciou. Do tohto procesu zapájam aj rodičov dieťaťa. Sledujem, či dieťa s nimi zdieľa, kde bolo a akým spôsobom to vyjadruje.
Je diagnostika v multisenzorickej miestnosti v niečom iná v porovnaní s bežným prostredím? Dáva vám to niečo viac?
M.B.: Podľa môjho názoru je to skôr jedna z diagnostických situácií. Je to jedna z alternatív. Multisenzorická miestnosť je odlišná v tom, aké podnety a efekty ponúka. U detí s autizmom pomáha prelomiť počiatočný strach a úzkosť. Nie je to ale základné diagnostické prostredie.
Spomínali ste, že počas diagnostiky chcete vidieť dieťa v neštruktúrovanej situácii. Znamená to, že toto prostredie zaraďujete aj pri prvotnej fáze diagnostiky alebo až v neskorších fázach, keď už máte u konkrétneho dieťaťa niečo odpozorované?
M.B.: Záleží to od toho, ako sa dieťa prejavuje na úvod, či je ochotné ísť do nového priestoru. Ak nie je ochotné a treba riešiť najprv separáciu od rodičov, vtedy ho do miestnosti neberieme, lebo priestor je premenlivý. Niekedy sa ale pokúšame riešiť separáciu aj v multisenzorickej miestnosti. Vtedy do miestnosti ide aj rodič a spoločne s dieťaťom zdieľajú priestor aj podnety v miestnosti. Keď sa dieťa začne viac sústrediť na niektorý komponent ako na rodiča, vtedy sa z miestnosti vytratí. Dieťa potom dokáže vydržať aj bez prítomnosti rodiča.
J.Č.: Ak im neprekáža, že sa v miestnosti niečo zmení (zapne alebo vypne), berieme ich do miestnosti od začiatku. U iných je to postupné. Spočiatku len nakuknú do miestnosti, ale vkročia do nej až neskôr.
Aký prínos predstavuje Snoezelen pre vašich klientov?
J.Č.: U menších detí vidím prínos hlavne v oblasti komunikácie. Dokážu si niečo sami vyžiadať, dokážu si vybrať, do ktorej miestnosti chcú ísť (soft play miestnosť/relaxačná miestnosť). Dieťa je iniciatívne v komunikácii aj po príchode do miestnosti. Viaceré deti sú preexponované a prestimulované a v relaxačnej miestnosti sa dokážu uvoľniť. Pozorujem aj vyššiu ochotu k spolupráci u ambulantných klientov. Ak sme pracovali v bežnom prostredí, ochota spolupracovať bola nižšia. Keď sme sa presunuli do multisenzorickej miestnosti, došlo k pozitívnej zmene. Klienti viac spolupracovali a viac komunikovali.
M.B.: Osobne vidím prínos v oblasti diagnostiky, či už v oblasti motoriky alebo zmyslového vnímania. V multisenzorickej miestnosti sa mi niekedy darí lepšie ako v herni, kde je príliš veľa podnetov.
J.Č.: Ešte by som podotkla, že čo sa týka menších detí, zážitky z multisenzorických miestností si preniesli aj do domáceho prostredia. Deti hovorili rodičom, kde boli, dokonca sa naučili verbálne vyjadriť názov jednej z miestností – naučili sa používať slovíčko ,,soft“, ktoré bolo pre nich iné a nové. Samotní rodičia sa prišli na miestnosti pozrieť a museli sme im vyhotoviť videozáznamy z aktivít v miestnostiach. Spätná väzba od rodičov bola veľmi pozitívna.
Pozorujete aj nejaké pozitívne zmeny, napríklad pri prejavoch stereotypného správania? Je v relaxačnej miestnosti týchto prejavov menej? V zahraničí sa totiž robilo viacero výskumov o tom či takáto miestnosť môže znížiť prejavy agresívneho alebo stereotypného správania u osôb s autizmom.
M.B.: V rámci pobytu v miestnosti sa nesnažíme eliminovať prejavy stereotypného správania. Ale na druhej strane, deti, ktoré sú príliš aktívne, sa v relaxačnej miestnosti vedia dobre uvoľniť a vtedy je aj prejavov stereotypného správania menej. Čo sa týka prejavov agresivity, to som špeciálne nesledovala.
J.Č.: Klienti, ktorí sú hyperaktívni a nevedeli si nájsť správne miesto na oddych, sa postupom času naučili v miestnosti relaxovať. Ak vidíme, že je toho na klienta priveľa, vezmeme ho do tejto miestnosti, aby si odpočinul. Niektorí klienti dokonca zaspia.
M.B.: Nedokážem to presne posúdiť, nemám túto časť odsledovanú. Povedala by som, že nemáme dieťa, u ktorého by vďaka Snoezelenu došlo k zníženiu prejavov stereotypného správania.
Aký prínos predstavuje Snoezelen priamo pre vás, pre vašu prácu?
M.B.: Je to iný priestor, vzácny aj pre deti. Pre mňa je to priestor, ktorý ponúka široké možnosti a iné podnety ako bežné prostredie. Pri práci sa často zameriavame na kognitívnu rovinu a behaviorálne prístupy, ale Snoezelen je iný.
J.Č.: Snoezelen využívajú aj zamestnanci zariadenia. V multisenzorickej miestnosti sme realizovali poradu aj metodický deň. Spolupracovníci mohli miestnosť zažiť na vlastnej koži. Bola to pre nich nová forma zážitku.
Stretli ste sa s nejakými problémami pri využívaní Snoezelenu?
J.Č.: Veľká väčšina svetelných efektov bežne kúpených v obchodných reťazcoch má veľmi krátku životnosť, odchádzajú adaptéry, nedajú sa opraviť. Mali sme problém aj s bublistrojom a prístrojom na výrobu hmlového efektu – prostredie bolo od nich mokré. Na iné ako technické problémy si nespomínam. Ak sme potrebovali niečo vedieť, vždy boli dostupné informácie buď u vás alebo na internete.
M.B.: Hlavným problémom je životnosť niektorých pomôcok. Je náročné vysvetliť klientovi, prečo už v miestnosti konkrétna vec nie je alebo prečo nefunguje. V takomto prípade musíme dávať pozor aj na nálady a reakcie klienta. Ak ho cielene berieme do miestnosti kvôli nejakej aktivite a zistíme, že daný komponent nefunguje správne, môže to u neho navodiť až agresívne správanie.
Dá sa povedať, že ak volíte lacnejšie alternatívy, ich životnosť je kratšia? Pre náš internetový obchod Sensa-shop.sk vyberáme špeciálne pomôcky od výrobcov z Európy, ktorí kladú dôraz na kvalitu a trvácnosť produktov. Dá sa povedať, že je ten rozdiel v životnosti cítiť, i keď naše produkty môžu byť drahšie?
M.B.: Je, ale niekedy je pre nás technicky jednoduchšie kúpiť lacnejší výrobok a využívať ho rok, ako operovať tým, že toto vydrží 10 rokov. Inak sa to, žiaľ, nedá. Máme skúsenosť, že lacnejšie náhrady vydržia kratšie a viaceré z nich nie je možné opraviť.
Z akých zdrojov sa inšpirujete pri rozvoji aktivít v Snoezelen miestnosti?
M.B.: Keď sme zriaďovali prvú miestnosť, hľadali sme prevažne na internete, na vašom portáli. Tiež sme využili exkurzie do iných zariadení. Ak ideme do inej školy či DSS-ka, našu pozornosť zameriavame aj na multisenzorické miestnosti a sledujeme, aké komponenty pri práci využívajú. Navštívili sme aj zariadenia v zahraničí. Pre nás je veľmi dôležité vidieť tieto veci naživo.
Mali by ste záujem sa ďalej vzdelávať v oblasti Snoezelenu? Aká forma by pre vás bola vyhovujúca?
J.Č.: Osobne si pri súčasnej pracovnej vyťaženosti neviem dobre predstaviť účasť na ďalšom vzdelávaní. Na druhej strane sa mi pozdával spôsob, akým boli zaškolení pracovníci v našom zariadení. Kolegovia, ktorí mali v miestnosti pracovať, absolvovali základné školenie o využití Snoezelenu a tiež si mohli niektoré veci vyskúšať na sebe. Za zaujímavé by som považovala aj absolvovanie workshopu, ktorý by bol zameraný na konkrétnu prácu s klientom alebo prezentáciu prípadových štúdií.
M.B.: Záujem o vzdelávanie by sme určite mali, ale bolo by náročné organizačne to zabezpečiť. Nemáme terapeuta, ktorý by sa venoval výlučne Snoezelenu a v tejto oblasti by sa vzdelával a prehlboval svoje poznatky. V miestnostiach pracujú pracovníci, ktorí sú priamo na skupinách, preto by bolo náročné zabezpečiť, aby absolvovali vzdelávanie inde.
Je podľa vás lepší model, ak je k dispozícii jeden terapeut, ktorý je zameraný len na Snoezelen, alebo model, keď v miestnosti pracujú viacerí pracovníci? Vyhovuje vám model, ktorý máte teraz, alebo by ste sa radšej rozhodli pre druhú možnosť?
M.B.: To je otázka organizácie práce v celom zariadení. Ak by sme mali jedného Snoezelen terapeuta, mohli by sme mať aj jedného ergoterapeuta, muzikoterapeuta, arteterapeuta a mnohých ďalších. Momentálne si takúto alternatívu neviem predstaviť, hoci sa mi pozdáva. Musela by sa zmeniť organizácia práce celého zariadenia.
J.Č.: Musíme brať do úvahy aj kapacitu nášho zariadenia, ktoré momentálne slúži približne 100 klientom. Na jedného terapeuta by to bolo príliš veľké množstvo. Nemyslím si, že by bolo vhodné, ak by jeden terapeut pracoval celý deň napríklad v soft-play miestnosti. V súčasnej situácii si pracovníci v skupinách berú do miestnosti určitý počet klientov a môžu sa tak prestriedať. Pre nás je vhodnejší model, ak sú v problematike vzdelaní viacerí pracovníci.
Spomínali ste, že by pre vás bola zaujímavá účasť na workshope alebo na podujatí, kde sa prezentujú kazuistiky z konkrétnej práce. Mala by pre vás význam aj návšteva vybraného zariadenia v zahraničí, kde by ste mohli vidieť prácu s klientmi?
J.Č.: Určite by pre nás bolo prínosné, ak by sme mohli vidieť priame ukážky práce s klientmi. Bolo veľmi obohacujúce, keď u nás pracovali dievčatá, ktoré boli na Malte, a zdieľali s nami svoje skúsenosti alebo videozáznamy z konkrétnej práce s klientom.
Plánujete ďalej rozvíjať Snoezelen miestnosti? Ak áno, ako? Ak nie, z akého dôvodu?
J.Č.: Máme v pláne hlavne obnoviť komponenty, ktoré sa počas využívania poškodili. Chceli by sme nainštalovať hviezdne nebo. Myslíme si, že by bolo prínosné najmä pre menšie deti. Radi by sme pri práci v miestnosti začali využívať aj pomôcky, ktoré zatiaľ nevyužívame, hoci sme ich zakúpili. Máme UV lampu, fosforeskujúce predmety aj svietiace farby. Našej práci by to dodalo iný rozmer a bolo by to niečo nové aj pre klientov. Zriadenie ďalšej miestnosti nie je možné pre nedostatok priestoru.
Ďakujeme pekne za rozhovor.
