Rozhovor vznikol dňa 19. novembra 2013 v Spojenej škole internátnej na ulici M. Urbana 160/45 v Námestove, ktorá poskytuje vzdelanie žiakom s mentálnym, kombinovaným postihnutím a autizmom. Rozhovor sa zameriava najmä na prínos multisenzorickej terapie pre vzdelávanie žiakov s viacnásobným postihnutím a poruchou autistického spektra. Rozhovor viedla PaedDr. Jana Hrčová.
Na úvod skúste stručne predstaviť vašu školu. Z akých organizačných zložiek pozostáva? Akých žiakov vzdelávate?
Gabriela Ondraššáková, pedagóg v autistickej triede: Sme spojená škola internátna s viacerými organizačnými zložkami. Združujeme centrum špeciálnopedagogického poradenstva, špeciálnu základnú školu, praktickú školu a odborné učilište.
Lucia Vnučáková, pedagóg C variantu: Máme 206 žiakov, najmä deti s mentálnym postihnutím, s viacnásobným postihnutím a s poruchami autistického spektra. Vzdelávame v A, B a C variante.
Čo vás viedlo k zriadeniu multisenzorickej miestnosti?
Gabriela: Hľadali sme ďalšie možnosti rozvoja dieťaťa. Najskôr sme mali jednu miestnosť a rozšírili sme to na komplex viacerých miestností: Snoezelen, prírodná izba, hudobná izba a herňa.
Lucia: Keď som nastúpila do C variantu, boli tu klasické triedy, ktoré neboli vybavené pre deti s viacnásobným postihnutím. Tieto deti začali pribúdať, teraz máme šesť tried pre žiakov C variantu. Rozhodli sme sa zriadiť multisenzorickú miestnosť, aby sme rozvíjali ich celkovú osobnosť, rešpektovali ich individuálne osobitosti.
Odkedy máte vo vašej škole multisenzorickú miestnosť? Mohli by ste popísať ako miestnosti postupne pribúdali?
Lucia: Od roku 2009 máme prvú miestnosť, Snoezelen. V roku 2010 sa zriadila prírodná izba, ďalší rok hudobná izba. V roku 2012 sme dokončili herňu. Do každej miestnosti sa každý rok zakúpia nové pomôcky.
Koľkí pracovníci a s akým odborným zameraním využívajú tieto miestnosti?
Gabriela: Máme 8 tried v rámci C variantu a 3 triedy pre deti s autizmom. Všetci pedagógovia z týchto tried pracujú v Snoezelene. Využívame ho najmä ako pedagogickú činnosť. Slúži ako relaxačné a stimulačné prostredie pre tie deti, u ktorých je slabá spätná väzba v bežnom prostredí. Multisenzorické miestnosti im umožňujú získať nové skúsenosti. V rámci centra špeciálnopedagogického poradenstva Snoezelen využívajú takmer všetci odborní zamestnanci. Záleží aj od možností konkrétneho dieťaťa. Ak sa nepodarí nadviazať s ním kontakt v bežnom prostredí, tak využijeme Snoezelen.
Aké postihnutia majú žiaci, s ktorými v miestnostiach pracujete?
Gabriela: Ide o deti s najťažším postihnutím, s autizmom alebo s telesným postihnutím. Snoezelen využívame aj u detí raného veku s veľmi slabou spätnou väzbou. Multisenzorické prostredie sa snažíme využiť na nácvik spätnej väzby dieťaťa.
Lucia: Ja využívam Snoezelen u najmenších detí ako formu prvotného kontaktu. V tomto prostredí sa deti cítia príjemnejšie ako v priestoroch poradne alebo triedy.
Využívajú miestnosti aj žiaci s ľahším postihnutím, žiaci A alebo B variantu, prípadne praktickej školy?
Lucia: Nevyužívajú. Iba v rámci hudobnej výchovy si niekedy učiteľ zvolí túto miestnosť a pracuje tam s viacerými žiakmi.
Gabriela: Ak ale má niektorý z učiteľov napríklad v A variante záujem a miestnosť je voľná, môže ju využiť. Ale vo veľkej miere Snoezelen nevyužívajú. Výnimkou je hudobná výchova, kedy Snoezelen využijú ako formu relaxácie. Majú radi vodné postele, pretože tak môžu do hudby viac preniknúť. V tomto prostredí vnímajú hudbu úplne inak, ako keby sedeli v laviciach.
Aké je vekové rozmedzie žiakov, ktorí do miestností chodia?
Gabriela: Snoezelen využívame už v rámci raného poradenstva, ktoré je určené pre deti od narodenia. Najmladší klient má približne osem mesiacov, najstarší majú okolo 20 rokov.
Z troch prístupov v rámci Snoezelenu, ktorými sú voľnočasová aktivita, terapeutický prístup, pedagogické podporné opatrenie, u vás pravdepodobne prevažuje pedagogické podporné opatrenie. Môžete uviesť prečo a či sa pokúšate využívať aj zvyšné dva prístupy?
Lucia: Využívam iba pedagogický prístup. Nie som si istá, či by som mohla vykonávať Snoezelen ako terapiu, či mám na to dostatok kompetencií.
Gabriela: U mňa je to rovnaké. Využívam nejaké terapeutické prvky, ale nie je to čisto terapeutický prístup.
Čo sa týka foriem práce v miestnostiach, individuálnej a skupinovej, ktorá u vás prevažuje a prečo?
Gabriela: Využívam obidve formy práce. Do miestnosti chodím s triedou troch detí. Niekedy sú štyria, viac ich nikdy nie je.
Lucia: U klientov poradne využívam individuálnu prácu a v triede skupinovú. Do Snoezelenu berieme skupinu najviac troch žiakov. Sme dve učiteľky a jedna asistentka. Viac detí by sa určite neosvedčilo.
Ako prebieha skupinová aktivita?
Gabriela: Ak mám v miestnosti svoju triedu, snažím sa skupinové aktivity viesť napríklad na vodnej posteli. Máme rozprávku, ktorá sa spája s vodnou posteľou, alebo využívame aplikácie z iPadu. Celá skupina robí rovnakú činnosť, počúva príbeh, hudbu.
Teda sa snažíte viesť žiakov k spoločnej činnosti? Nie je celá jednotka o tom, že si každý vyberie svoj podnet a tým sa zaoberá?
Gabriela: V rámci sedenia máme spoločné činnosti a máme činnosti, keď si individuálne vyberajú svoje podnety. Pred zrkadlom robíme spoločné činnosti, napodobňovanie pohybov, cvičenie podľa hudby na detské pesničky, hry so svetlom. Sedíme v kruhu pred zrkadlom alebo sme spolu na vodnej posteli. Ak si niekto zoberie manipulačné veci alebo ide k lampe, tak ho nechám, nech si odbehne. Potom sa zasa vráti k tomu, čo robia ostatní.
Ktoré sú najčastejšie používané prvky v jednotlivých miestnostiach?
Lucia: Sú to hlavne optické vlákna, zrkadlová guľa, rôzne masážne loptičky, bublinkový valec, zrkadlo. Ďalšie pomôcky do miestnosti nosíme, napríklad vonné olejčeky, kávu, mach, lístie, prírodné bylinky, pomôcky na aromaterapiu. Tiež využívame DVD Pokoj na premietanie obrazcov a relaxačnú hudbu.
Gabriela: V prírodnej miestnosti sú rôzne domáce alebo lesné zvieratá z plastu a plyšu. Využíva sa najmä podoba a premenlivosť jednotlivých zvierat.
Lucia: V prírodnej izbe sú navyše zvukové knižky zvierat, terapeutický piesok, niekedy si napustíme vedierko s vodou. V hudobnej miestnosti máme Orffovo inštrumentárium, klavír, a divadielko s maňuškami, ktoré využívame na dramaterapiu. Okrem týchto troch máme ešte hrovú miestnosť. V nej sú dva suché bazény a molitanové kocky.
Gabriela: V hrovej miestnosti sú hlavne pomôcky na rozvoj hrubej motoriky, napríklad šmykľavka, veľké tvary, šikmé plošiny. Pri rannom poradenstve využívame tiež rezonančnú dosku. Tá sa nám v práci s najmenšími klientmi veľmi osvedčila, pretože na nej dieťa vníma zvuk úplne inak.
Ktoré pomôcky z vašich miestností si žiaci najviac obľúbili a žiadajú si ich?
Gabriela: Moje deti láka najviac zvuk a svetlo. Skúšajú experimentovať s hračkami, ktoré vydávajú zvuky. Dokonca sa sami snažia jednotlivé zvuky napodobniť. Je pre ne dôležitý aj vzhľad pomôcky. Tiež im záleží na mieste, kde budú ležať či sedieť.
Lucia: Ak svojim žiakom v triede poviem, že ideme do Snoezelenu (my to voláme ,,obláčiková miestnosť“, lebo máme na dverách nalepené obláčiky), tešia sa, berú to ako odmenu. Keď vstúpime do miestnosti, nechám ich, aby si zvolili miesto, prípadne pomôcku, ktorú chcú. Niekto ide k vodnej posteli, iný k optickým vláknam, ďalší si vyberú mäkké loptičky alebo terapeutický piesok. Hrá hudba, deti si ľahnú na mäkké koberčeky a vnímajú ako sa otáča zrkadlová guľa. Chytáme svetielka po zemi, po stene. Radi sa pozerajú do zrkadla a sledujú svetielka aj takýmto spôsobom. Snažia sa jednotlivé predmety fixovať zrakom.
Mohli by ste na nejakom konkrétnom príklade uviesť, akým spôsobom si zostavujete Snoezelen jednotky? Od príchodu žiaka do miestnosti, až kým miestnosť neopustíte?
Gabriela: Je to individuálne. Osvedčilo sa mi prispôsobovať Snoezelen jednotku konkrétnemu dieťaťu. To je vlastne podstata Snoezelenu. V poradni mám chlapca s autizmom s normointelektom, u neho slúži Snoezelen na motiváciu k činnosti a plneniu úloh. Do miestnosti chodíme približne na 15 minút za účelom relaxácie. Jednotlivé činnosti si vyberá sám. Najprv sa s priestorom oboznámil, vysvetlila som mu, čo je Snoezelen a prečo sa miestnosť tak volá. Prešiel si všetky aktivity a aj popísal, čo pri nich pociťuje. Pre neho je Snoezelen naozaj veľkou motiváciou. Vždy keď príde do poradne, pýta sa, či pôjde aj do Snoezelenu. Návšteva miestnosti je podmienená splnením zadaných úloh. V priestore miestnosti sa cíti veľmi dobre, vždy sa teší na vodné postele, rád si vyberá farbu osvetlenia. Pozitívny ohlas mám aj od jeho mamy. Po príchode z poradne dokáže veľmi dobre fungovať. Je zrelaxovaný, oddýchnutý a vie sa koncentrovať na domáce úlohy. Niekedy si Snoezelen jednotku pripravím, ale aj tak sa musím prispôsobiť prianiu žiakov. Vždy mám pre istotu pripravenú náhradnú činnosť, pokiaľ by niečo nechceli robiť.
Lucia: Naposledy sme mali napríklad tému ovocie, zelenina a chute. Lepšie sa mi pracuje, pokiaľ má hodina nejakú tému. Najskôr žiakom nechám priestor na obľúbené aktivity a pomôcky – päť minút sú na vodnej posteli alebo sa hrajú. Potom im poviem, aký je zámer danej jednotky. Ak je jednotka zameraná na tému ovocie a zelenina, na stolík si nachystám rôzne druhy ovocia a deti ho so zavretými očami voňajú a ochutnávajú. Hovoríme si, či to je ovocie alebo zelenina a nakoniec to zjeme. Stimulované sú teda chuť aj čuch.
Aké iné metódy alebo terapeutické prístupy využívate v rámci Snoezelenu?
Gabriela: Čerpáme z bazálnej stimulácie, najmä u detí, s ktorými je ťažké nadviazať kontakt. Využívame najmä polohovanie, hladenie rôznymi materiálmi a snažíme sa prepojiť to s nejakým príbehom. Inšpirujeme sa aj z knihy Snoezelen od Jany Hrčovej a Heleny Orieščikovej. V prírodnej miestnosti sa dobre pracuje v rámci poradne, napríklad v procese diagnostiky. V takýchto podmienkach sa dá zdiagnostikovať viac vecí, najmä u detí raného veku. To isté platí aj pre hudobnú miestnosť.
A čo ďalšie prístupy?
Lucia: Niekedy využívame aj biblioterapiu. Buď si zoberieme knižku alebo pustíme CD, ale nie až tak často, pretože naše deti pri rozprávke dlho nevydržia. Nevolím často rozprávku, skôr sú to riekanky.
Gabriela: Mne sa osvedčila aj práca s iPadom a rôznymi aplikáciami. Niektoré aplikácie sú perfektné a veľmi dobre sa s nimi pracuje. Sadneme si na vodnú posteľ, žiak drží tablet v ruke a spoločne sledujeme videá alebo počúvame zvuky a pesničky. Je to veľmi živé a dynamické. Je to iné, ako keď sa pustí hudba z prehrávača. Tu sa môžu žiaci obrazovky priamo dotýkať a sami spúšťať niektoré veci, čo napríklad pri rádiu nemôžu.
Ak by ste mali zhodnotiť prínos Snoezelenu za tých približne päť rokov, kam sa vaši žiaci posunuli?
Gabriela: Naši žiaci aj klienti centra získali nové skúsenosti. U detí s autizmom dochádza k rozvoju reči. Keď prídu domov, rozprávajú o miestnosti. Je to pre nich niečo nové, s čím sa nestretli. Mali sme deň otvorených dverí a boli u nás druháci a tretiaci z bežných základných škôl. Priestor im veľmi učaroval a bolo to pre nich niečo nové a výnimočné.
Lucia: Mňa deti stretávali na ulici a pýtali sa: ,,Teta, to vy ste boli v tej krásnej miestnosti?“ A pritom som im tam dala len ochutnať mandarínku. Miestnosťou boli unesené a urobila na ne fantastický dojem. Naši žiaci to nevedia vysloviť ani opísať, ale sme presvedčení, že vo svojom vnútri to prežívajú podobne. Už pri vstupe do miestnosti je na nich vidieť radosť. Vždy si odnesú nový zážitok, každá jednotka je pre nich jedinečná.
Gabriela: Snoezelen má naozaj široké uplatnenie. Máme dievčatko s Rettovým syndrómom a vysokým stupňom skoliózy, ale na vodnej posteli sa dokáže dobre pohybovať. Vie sa na nej posadiť, čo nikde inde nedokáže. Tie vlny sa prispôsobia telu a ona sa posadí. Prežíva to, raduje sa z toho. Vodná posteľ je pre ňu balzam.
Lucia: V triede aj v poradni máme deti s detskou mozgovou obrnou, pre ktoré je manipulácia s optickými vláknami alebo vyberanie rôznych loptičiek skvelým motorickým cvičením a prípravou na písanie. Končatina je potom uvoľnenejšia, deti sú pokojnejšie a ľahšie sa im píše. Najprv volíme pobyt v multisenzorickej miestnosti, kde sa akoby pripravia na nadväzujúce činnosti v triede.
Prínos Snoezelenu sa teda prenáša aj do triedy?
Gabriela: Určite. Je to skúsenosť, zážitok, niečo pozitívne. Deti s normointelektom si pobyt v multisenzorickej miestnosti veľmi dlho pamätajú. Rodičia sú prekvapení, lebo deti im sami rozprávajú o Snoezelene.
Lucia: Pobyt v Snoezelene podporuje aj rečový prejav žiakov, niektorí začali v multisenzorickej miestnosti džavotať.
Ako by ste zhodnotili prínos Snoezelenu pre vás ako odborníkov?
Gabriela: Je to ďalšia cesta, ktorá je oveľa krajšia. Človek vidí pokrok detí. V klasickej triede pre ne nebolo vhodné prostredie, multisenzorická miestnosť je pre ne ideálna.
Lucia: Mne to otvorilo nový obzor. Keď som do tejto školy prišla, tak tu Snoezelen nebol, len sa o ňom hovorilo. Musela som si o tom hodne naštudovať. Veľa vecí som si vyhľadala na internete, bola som na workshope v Bratislave.
Vyskytli sa pri budovaní miestností nejaké ťažkosti? Stretávate sa s problémami pri realizácii Snoezelenu?
Lucia: Najväčším problémom je zohnať financie. Všetko treba mať riadne rozplánované, lebo jednotlivé pomôcky sú drahé. My sme mali vodné postele ako základ a potom sme dokupovali ďalšie vybavenie. Máme šikovného školníka a údržbára, ktorý nám pomohol s technickými záležitosťami. Treba myslieť aj na elektrickú sieť, mnohé pomôcky majú veľký odber elektriny. Musí to byť dobre naplánované a premyslené, aby bola miestnosť predovšetkým bezpečná.
Veľmi by som chcela dokúpiť bublinkový valec. Jeden sme aj objednali, ale vôbec nezodpovedal našim požiadavkám a predstavám. Okamžite sme ho vrátili. Na obrázku vyzeral pekne, ale v skutočnosti to bol plastový gýč. Chcela by som poriadny valec, ktorý by bol upevnený na zemi aj o stenu, aby to bolo maximálne bezpečné.
Z akých zdrojov sa inšpirujete pre vašu ďalšiu prácu?
Gabriela: Na internete sú výborné veci, inšpirujem sa zo stránky Sensa-shop a portálu Snoezelen. Človeka napadnú nové veci aj pri vykonávaní jednotlivých aktivít alebo pri hľadaní zdrojov pre konkrétne dieťa. Teraz riešim agresivitu jedného dieťaťa, hľadám spôsob ako znížiť intenzitu týchto prejavov. Inšpiráciou sú aj konferencie, metodické vedenia alebo rozhovory s kolegyňami.
Mali by ste záujem o ďalšie vzdelávanie? Aká forma by vám najviac vyhovovala?
Gabriela: Privítala by som ďalšiu konferenciu o metóde Snoezelen. Medzinárodná konferencia v roku 2011 bola jedna z najlepších konferencií, aké som absolvovala.
Lucia: Mne chýbajú video ukážky alebo vzory nejakých hárkov, kde si zaznamenávate reakcie dieťaťa. Chcela by som navštíviť zariadenie, kde Snoezelen vykonáva len jeden človek.
Gabriela: Tiež si myslím, že video ukážky by boli inšpirujúce, tak ako na internete možno nájsť ukážky na rozvoj grafomotoriky alebo iné námety.
Lucia: Ocenili by sme konkrétne námety na Snoezelen jednotky ako máte vo vašej publikácii. Bolo by dobré zozbierať viacero námetov, ktoré by pre učiteľov slúžili ako metodická príručka. Máme nové pani učiteľky a ak od nich požadujem, aby mi predviedli hodinu v multisenzorickej miestnosti, majú strach, nevedia, čo tam majú robiť. Keby si našli nejakú knižku s námetmi, tak sa im to bude jednoduchšie pripravovať. Žiaľ, tých kníh je nedostatok.
Plánujete ďalej rozvíjať vaše miestnosti? Ak áno, akým spôsobom?
Lucia: Určite by sme chceli objednať nové pomôcky: bublinkový valec, nejaké DVD a dataprojektor, ktorý by bol spojený s notebookom, tablety a interaktívne pomôcky. Radi by sme doplnili hudobnú miestnosť, lebo v nej máme málo pomôcok. Naposledy sme objednali masážne lienky, ktoré sú veľmi dobré. Drobné pomôcky treba stále dopĺňať a obmieňať.
Chceli by ste sa podeliť o nejaký postreh alebo skúsenosť, ktorá v rozhovore nezaznela?
Lucia: Na začiatku sa zrejme učitelia zľaknú finančnej náročnosti miestnosti a samotného plánovania. Naša miestnosť je však využitá každý deň a má svoje efekty. Netreba sa báť investovať do nej financie, pretože sa to oplatí. Deti sa v nej veľmi dobre cítia a rodičia sú tiež spokojní. Je to výborný priestor na diagnostiku. Tiež sa v nej dajú robiť pekné tématické hodiny. Pre samotné školy to môže byť zaujímavá forma sebaprezentácie.
Gabriela: V súčasnosti je takáto miestnosť nevyhnutná pre každú školu, kde sa vzdelávajú deti s viacnásobným postihnutím. Výsledky sú preukázateľné, naša práca má väčší efekt. Treba si pomáhať aj inými prostriedkami a ak hľadáme zdroje v dieťati, musíme tomu prispôsobiť prostredie. Snoezelen a senzorické miestnosti sú cestou k ich rozvoju a aj k nášmu rozvoju. My učíme deti, ale zároveň sa učíme od nich. Vzájomne sa obohacujeme.
Ďakujem pekne za rozhovor.
