Článok vysvetľuje základné východiská teórie senzorickej integrácie, ktorá osvetlila vzťah medzi zmyslovým spracovaním a správaním. Text približuje správne fungovanie senzorickej integrácie (zmyslového spracovania) a poukazuje i na problémy, ktoré nastanú ak táto schopnosť nefunguje optimálne. Vysvetľuje tiež ako môže vhodná stimulácia v Snoezelen miestnosti pomôcť osobám s poruchami senzorickej integrácie.
Teória senzorickej integrácie bola vyvinutá Annou J. Ayres v roku 1968 a vysvetľuje vzťah medzi spracovaním zmyslových podnetov a správaním. Senzorická (zmyslová) integrácia je schopnosť spracovať zmyslové informácie za účelom ich využitia. Ide o funkciu centrálneho nervového systému, o schopnosť spracovať senzorické informácie – vestibulárne, proprioceptívne, hmatové, sluchové a zrakové, aby sa vytvorila adaptívna reakcia na prostredie (Jacobs, ed. 1998).
Poruchy zmyslového vnímania a spracovania odrážajú slabú moduláciu a neprimeranú registráciu prichádzajúcich podnetov. U mnohých detí s poruchou senzorickej integrácie sa vyvinie tendencia k predchádzaniu alebo odmietaniu jednoduchých zmyslových a pohybových výziev, reagujú odmietavo alebo zlou náladou, ak sú tlačené k výkonu (Case- Smith, 1996).
Podľa Ayresovej, teória senzorickej integrácie má tri hlavné postuláty:
- Učenie závisí od schopnosti jednotlivca prijímať informácie z prostredia alebo pohybov vlastného tela, spracovať a integrovať ich v centrálnom nervovom systéme a využiť tieto informácie na plánovanie a organizovanie svojho správania.
- Ak u jednotlivcov nedochádza k správnemu spracovaniu a integrácii zmyslových podnetov, prejavia sa nedostatky, a to je prekážkou pojmového a motorického učenia.
- Zabezpečenie príležitostí na zlepšenie zmyslového vstupu zmysluplnou aktivitou, plánovanie a organizovanie adaptívneho správania, zlepší aj schopnosť centrálneho nervového systému spracovať a integrovať zmyslové vstupy a prostredníctvom tohto procesu sa zlepší aj pojmové a motorické učenie (Fisher, Murray, Bundy, 1991, 4).
Tieto postuláty majú viacero predpokladov. Prvým hlavným predpokladom teórie senzorickej integrácie je plasticita centrálneho nervového systému, tzn. štruktúru mozgu je možné meniť. Druhý predpoklad je, že senzorický integračný proces sa deje vo vývinovej postupnosti. Ďalší predpoklad hovorí o tom, že mozog ako integrovaný celok je tvorený hierarchicky organizovanými systémami. Vývin a fungovanie kôrových centier mozgu (abstrakcia, vnímanie, myslenie, reč a učenie) je závislé od vývinu a fungovania nižších podkôrových centier mozgu (zmyslový vstup a medzizmyslové asociácie). Obidve, kôrové aj podkôrové centrá prispievajú k senzorickej integrácii. Štvrtým predpokladom je tvrdenie, že vyvolanie adaptívneho správania napomáha senzorickej integrácii a naopak schopnosť tvoriť adaptívne správanie vyúsťuje zo senzorickej integrácie. Posledný predpoklad opisuje, že ľudia podporujú skrytý mechanizmus na rozvoj senzorickej integrácie účasťou na senzomotorických aktivitách (Fisher et. al, 1991).
Prispôsobivosť zmyslových systémov sa vzťahuje na triediace vstupy centrálneho nervového systému, na organizáciu a využitie fungovania na vyššom stupni. Porucha v zmyslovej prispôsobivosti zahŕňa hypo/hyper senzitivitu na zmyslové vstupy. Funkčné podporné schopnosti ako hmatová diskriminácia, svalový tonus, obojstranná integrácia pomáhajú integrovať a prispôsobovať vstupy od reaktivity a rozlišujúcich zložiek zmyslových systémov podporujúcich konečné schopnosti. Konečné schopnosti sú výsledkom integrácie zmyslovej prispôsobivosti a funkčných podporných systémov (Fisher et.al, 1991).
Jednotlivci s poruchou senzorickej modulácie nie sú schopní správne spracovať zmyslovú stimuláciu, sú hypo/hyper reaktívni na prichádzajúce zmyslové podnety. Podľa Case-Smith (1996) je autizmus pervazívna vývinová porucha charakterizovaná ťažkým, komplexným a trvalým kognitívnym postihnutím a poruchou správania. Charakteristické pre autizmus sú aj vysoká citlivosť na niektoré podnety a abnormálne reakcie. Dieťa môže byť posadnuté sebastimuláciou (Trevarthen, 1998). Každý potrebuje stimuláciu. Pri jej absencii sa jednotlivci ako k náhrade môžu uchyľovať k sebazraňovaniu, hnevu alebo repetitívnemu správaniu. Preto vystavenie zmyslovej stimulácii by malo byť základom starostlivosti zameranej na redukciu a predchádzanie tomuto správaniu (Moore, Harris, Staphens, 1994, in Pagliano, 1999).
Autoregulácia je schopnosť kontrolovať vlastné správanie využívaním vyrovnávacích mechanizmov alebo stratégií. Deti s autizmom môžu vyhľadávať zmyslovú stimuláciu, aby upokojili svoj nervový systém.
Výskum zahŕňajúci enviromentálne faktory viedol k využívaniu metódy Snoezelen. Cleland a Clark sú zakladateľmi konceptu multisenzorických miestností, tzv. sensory cafeteria (Pagliano, 1999, s. 155). Hulsegge a Verheul koncept ďalej rozšírili vytvorením pojmu Snoezelen kombináciou dvoch holandských slov (čuchať a driemať) a veľkej škály zodpovedajúcich miestností. Snoezelen nám dal spôsob ako poskytovať širokú škálu zmyslových skúseností, ktoré zvyšujú kvalitu života jednotlivca (Kewin, 1994 in Pagliano, 1999, s. 7).
Multisenzorické prostredie je priestor, kde zmyslová stimulácia môže byť riadená, zintenzívnená alebo redukovaná. Hlavná idea stojaca za využitím multisenzorických miestností je stimulácia primárnych zmyslov prostredníctvom širokej škály materiálov a predmetov (Hope, 1997). Toto dynamické prostredie umožňuje užívateľovi zvoliť si takú stimuláciu, akú potrebuje. Podľa výskumu Pagliana (1999) znaky multisenzorického prostredia zahŕňajú:
- príležitosť pre emocionálny vývin
- stimuláciu všetkých zmyslov
- relaxáciu
- podporu terapie
- podnietenie ku komunikácii
- minimalizáciu vyzývavého/nevhodného správania
- rozvoj sebaurčenia
- príležitosť pre sociálnu interakciu s deťmi/rodinou bez postihnutia
Výskumy [z multisenzorických miestností] preukazujú pokles bránenia sa dotykom, zlepšenie komunikačných zručností, zníženie stresu, autoagresívneho správania, zlepšenie interakcie personál/klient, predĺženie stavu upokojenia a rozšírenie repertoáru schopností. V štúdii využívajúcej multisenzorické miestnosti so staršími ľuďmi s demenciou sa zistilo, že multisenzorické miestnosti podporili relaxáciu a komunikáciu ako doplnok starostlivosti o týchto ľudí.
Flo Longhorn už v dávnej minulosti argumentovala, že deti s ťažkým a viacnásobným postihnutím nie sú schopné učiť sa bežnými metódami, pretože si nie sú dostatočne vedomé sveta okolo seba. Deti bez postihnutia si zmyslové schopnosti vytvárajú spontánne, ale u detí s ťažkým zmyslovým postihnutím je potrebné zmysly ,,prebudiť pomocou zvýšenej stimulácie“ (Pagliano, 1999, s. 20).
Deakin (1995) zistil, že pacienti Romptonovej nemocnice Northamptonshire (Veľká Británia) dlhodobo vykazovali deštruktívne správanie a neschopnosť upokojiť sa. Preto im bola ponúknutá relaxačná multisenzorická miestnosť, keď sa nesprávali deštruktívne. Z 15 pacientov všetci okrem dvoch urobili pokrok. Výsledky teda ukazujú, že multisenzorické miestnosti podporujú relaxáciu, poskytujú radostné zážitky a vyvolávajú pozitívne zmeny v správaní.
Pri rozvoji a podpore multisenzorického prostredia zohrali hlavnú úlohu ergoterapeuti a liečební pedagógovia. Efektívnejšie ho využívali na relaxáciu a stimuláciu jednotlivcov s postihnutím, ako aj na diagnostikovanie a terapiu. Pagliano (1999) uvádza, že títo odborníci musia zohrávať základnú úlohu pri prvotnom budovaní a konštruovaní multisenzorického prostredia, aby sa zaistila maximalizácia príležitostí na učenie, rozvoj funkcií a schopností potrebných pre každodenný život.
Záverom, multisenzorické prostredie sa využíva u jednotlivcov s poruchou senzorickej modulácie, ako je autizmus. Takéto prostredie ponúka jednotlivcom príležitosť na zapojenie sa do stimulujúcich aktivít, ktoré pomôžu regulovať ich nervový systém.
Zdroj:
STADELE. D. N.; MELANEY, A. L.; 2001. Effect of multisensory environment on negative behaviour and functional performance on people with autism. Journal of undergraduate research, Roč. 4 University of Wisconsin. 2001
Voľný preklad: Jana Hrčová
Zdroj ilustračného obrázku: www.jefferson.edu
