Autorka vysvetľuje na aké hlavné ciele sa môžeme zamerať pri realizácii Snoezelen jednotiek s klientmi s autizmom a Aspergerovým syndrómom. Ukazuje akými spôsobmi a technikami možno pomôcť klientom dosiahnuť radosť, posilniť vzťah, stimulovať zmyslové vnímanie, zvýšiť zmyslovú toleranciu klienta, a naopak znížiť mieru problémového správania.
Okrem všeobecných cieľov metódy Snoezelen sa pri práci s klientmi s PAS zameriavame najmä na tieto ciele:
- dosiahnuť radosť, potešenie a uvoľnenie,
- vytvoriť, alebo posilniť vzťah a komunikáciu medzi osobou a terapeutom a podnietiť interakciu medzi návštevníkmi,
- stimulovať zmysly – zistiť zmyslovú toleranciu a podporiť senzorické experimentovanie,
- eliminovať sebastimulujúce a stereotypné správanie (Carlotti, 2008).
Na jednotlivé ciele sa pozrieme bližšie:
Dosiahnutie radosti a uvoľnenia
Jeden z najdôležitejších cieľov, ktorý môžeme dosiahnuť je radosť klienta z ponúkaných aktivít, jeho pocit uspokojenia a uvoľnenia. Na to ale musíme vytvoriť príjemnú atmosféru vhodnú pre konkrétneho klienta a pozorovaním jeho prejavov identifikovať a ukončiť stimuláciu, ak je pre neho neúnosná. Pri pozorovaní reakcie na určitý podnet sa vyhýbame znásobovaniu ponúkaných podnetov. Napríklad, ak je ponúkaná stimulácia taktilného charakteru, nie je dobré zmeniť ju, povedzme, na svetelnú stimuláciu.
Vytvárať kontakt a vzťah
Vzťahy osôb s poruchou autistického spektra sú odlišné od našich. Účastníkom rozhovoru sme zvyknutí prejavovať stav emócií a úroveň vzťahu prostredníctvom výrazov tváre, reči tela alebo výmeny pohľadov. Osoby s PAS nekomunikujú takýmto spôsobom, nebráni im to však vzťahy budovať. Problémové správanie je akousi prispôsobenou stratégiou vytvoriť, alebo predísť, mohli by sme povedať aj požiadať, alebo odmietnuť. Toto konanie si vyžaduje vzťah s inými ľuďmi, aj keď tento nevyužíva bežné prostriedky ani rovnaké spôsoby vyjadrenia. Vývin interakcie a väzieb vychádza z posilňovania úspešného konania rozpoznaného druhým účastníkom.
Podporovať senzorické experimentovanie a stimulovať zmysly
Vzhľadom najmä na zvláštnu reakciu na zmyslové podnety, ako napríklad hypersenzitivita na zvuky, dotyky, svetlo alebo vône, či zmenený prah citlivosti na bolesť, treba klásť dôraz na prvé stretnutie. Je potrebné vopred si zistiť od rodičov (dotazník pre rodičov) alebo iných odborníkov potrebné informácie o klientovi, o jeho citlivosti na jednotlivé podnety, o tom čo má rád a čo naopak na neho pôsobí negatívne. Informácie je dobré neskôr doplniť vlastným pozorovaním.
Na začiatku sa klient postupne zoznamuje s priestorom, treba dbať na to, aby pre neho nebolo prílišné množstvo zapnutých svetiel a pomôcok zničujúce. Pred vyvolaním zmyslových podnetov by sme mali byť opatrní a predchádzať situáciám, ktoré by mohli viesť niektoré osoby s PAS k uzavretiu sa do seba. Je potrebné zamedziť takému správaniu a nezabúdať na predmety, ktoré môžu vyvolať prudkú reakciu. Platí zásada nespôsobiť škodu a neublížiť klientovi. V prípade osôb s poruchou autistického spektra “menej je viac”. Zmyslové podnety by mali byť ponúkané jeden po druhom a ustálené vo vzťahu k predchádzajúcim pozorovaniam.
Keďže našim cieľom je priviesť osobu do stavu uvoľnenia a potom jej umožniť zmyslové experimentovanie, môžeme vytvoriť určité orientačné body. Tie možno budovať prostredníctvom rituálov, napríklad vstúpiť do miestnosti so zvukom zvončeka, a pod. Následne môžeme začať vytvárať ponuky na senzorickú stimuláciu a postupne vylepšiť ponúkané zmyslové podnety objavovaním nových zmyslových skúseností, ktoré sme predtým nerealizovali.
Pri klientoch s poruchu senzorickej integrácie (zvýšenej citlivosti napríklad na svetelné alebo zvukové podnety) začíname stimuláciou proprioceptívneho a vestibulárneho systému ako primárnym cieľom terapie bez produkovania strachu a nadmerných reakcií. Stimuláciou týchto systémov dostávame klienta do harmónie a následne je prístupnejší a pripravenejší aj na nadstavbovú, teda zrakovú a sluchovú stimuláciu.
Ďalším krokom je dosiahnutie pokiaľ možno čo najlepšej viaczmyslovej integrácie prostredníctvom zmyslových stimulov, ktoré sú prezentované súčasne s kontrolou stavu klienta. Posledným krokom procesu je použitie behaviorálnych techník na ovplyvnenie a posilnenie novonaučeného správania.
Redukcia sebastimulujúceho správania
Mnoho osôb s PAS má potrebu zažiť nejakú formu zmyslovej stimulácie a snaží sa ju získať prostredníctvom svojho tela, napríklad sa kníšu, žujú si oblečenie, a pod. Problém nastane, keď je toto správanie pre nich natoľko pútavé, že si nevšímajú podnety a stimuly z prostredia navôkol. Sťažuje to učenie sa nových zručností alebo interakciu s druhými ľuďmi. Niekedy je málo pravdepodobná možnosť úplného odstránenia sebastimulujúceho správania, pokiaľ dosiahlo určitý stupeň a stalo sa zlozvykom. Ak je však takéto správanie výsledkom požadovania a hľadania zmyslových podnetov, môže byť redukované. Preto by poskytnutie zmyslovej stimulácie prostredníctvom zaujímavých aktivít a prostredia malo byť základom starostlivosti zameranej na redukciu a predchádzanie takémuto správaniu.
Ak je u osôb s PAS našim cieľom redukcia stereotypného a sebastimulujúceho správania, je potrebné analýzou takéhoto správania zistiť, ktorý typ zmyslového podnetu je pre danú osobu najzaujímavejší. Napríklad, ak sa klient kníše zo strany na stranu, je stimulovaný prostredníctvom pohybu, ale tiež môže ísť aj o dotykovú stimuláciu. Keď je daný klient motivovateľný cez dotyk a pohyb, nemusí sa až tak zaujímať napríklad o projekciu z projektora, lebo tá poskytuje zrakovú stimuláciu. V tomto prípade je preňho lepšie, keď mu ponúkneme napríklad hojdačku alebo fitloptu poskytujúce stimuláciu pohybom. Vibrácia je tiež forma dotykovej a pohybovej stimulácie, ktorá je u týchto klientov veľmi obľúbená. Ak sa klient kníše, alebo si vyžaduje pohybový alebo dotykový podnet, je možné použiť vibračný vankúš alebo masážno-vibračný strojček. Naopak, mihanie a pohybovanie prstov pred očami môže stimulovať pohyb alebo zrak, preto je potreba tieto formy stimulácie nahrádzať inou prístupnejšou formou.
Klienti môžu byť niekedy celkom zaujatí určitým špecifickým predmetom. Ak ho používajú stereotypným spôsobom, napríklad krútia šnúrkami alebo kúskami umelých pásikov, ide o sebastimulujúce správanie, pretože klient neskúma vlastnosti alebo funkcionalitu predmetu. Napriek tomu im predmet neberieme a nenahradíme ho iným skôr, než zistíme, či ho nepoužíva na upokojenie svojho nervového systému. Ak by v takom prípade došlo k odobratiu predmetu, môhlo by sa to stať príčinou zvýšeného strachu a ďalšieho sebastimulujúceho správania (Fowler, 2008).
Zistiť a rešpektovať zmyslovú toleranciu klienta
Snoezelen miestnosť môže poskytnúť osobám s rozdielnou zmyslovou skúsenosťou náhradu alebo redukciu ich sebastimulujúceho správania. Nestačí však iba určiť, ktorý typ stimulácie klienta zaujíma a preferuje ho. Je dôležité zistiť aj intenzitu, ktorá sa mu páči a vyhovuje mu. Klienti majú rozdielnu zmyslovú toleranciu, a preto potrebujú rôzne množstvo stimulácie, aby reagovali na prostredie adaptívnym a funkčným spôsobom. Niektorí pre vnímanie prostredia potrebujú veľa zmyslových podnetov, naopak iní len veľmi málo, lebo môžu byť ľahko prestimulovaní. Pre tých je veľmi dôležité prostredie, ktoré je štruktúrované a predvídateľné. Snoezelen a multisenzorické prostredie je priestor, kde zmyslová stimulácia môže byť riadená, zintenzívnená alebo redukovaná, a teda je možné prispôsobiť ho potrebám daného klienta.
Dôležité je tiež zistiť, prečo dochádza k sebastimulujúcemu správaniu. Ľudia majú rôzny prah tolerancie, napríklad rozdielny prah vnímania bolesti. Je to tak u všetkých zmyslov, preto zmyslová tolerancia klienta determinuje, koľko zmyslových podnetov je potrebných pre jeho efektívne fungovanie. Sebastimulujúce správanie preto môže naznačovať, že klient potrebuje viac silnejších zmyslových podnetov, alebo ide o spôsob, akým naznačuje, že má nízky prah tolerancie a sebastimulujúce správanie používa ako upokojujúcu stratégiu. Niektorí sa svojim správaním pokúšajú blokovať, alebo si nepripúšťať ďalšie zmyslové podnety. Napríklad môžu robiť hluk, vydávať rôzne zvuky, neustále bučať alebo hlasito kričať kvôli zníženiu iných zvukových podnetov, ktoré nezvládajú. Vždy je nevyhnutné diagnostikovať a správne porozumieť sebastimulujúcemu správaniu, ktorým klienti dávajú najavo potrebu intenzívnejších podnetov, alebo naopak nedokážu zvládnuť stimuly nachádzajúce sa v prostredí (Fowler, 2008).
Zdroj:
Mgr. Daniela Ponechalová. Snoezelen pre deti a mladých ľudí s poruchou autistického spektra. Príručka vhodných terapií pre klientov s PAS a príklady dobrej praxe, vydalo Autistické centrum Andreas, ISBN 978-80-970549-8-4.
Zdroj ilustračného obrázku: www.jsonline.com
