Počas individuálnej terapie som tu s klientom sám a je to pre mňa v tom najpozitívnejšom zmysle slova veľmi intímny čas. Sme tu spolu medzi štyrmi očami. Môžeme sa na seba napojiť a môžem ho plnohodnotne vnímať. Častokrát sa dostaneme do takých tém, o ktorých v bežných situáciách nerozprávajú.
Lukáš Behul je terapeut v zariadení pre seniorov neďaleko Bratislavy – Seniorville Jablonové. Venuje sa seniorom s rôznymi formami demencie. Multisenzorickú miestnosť majú v zariadení už vyše roka. Skoro osemdesiat seniorov má tak prístup k novému druhu terapie.
Pán Behul, ako ste sa dostali k práci terapeuta v zariadení Seniorville Jablonové?
Vyštudoval som liečebnú pedagogiku na Univerzite Komenského v Bratislave. Už popri škole som asi rok pracoval s deťmi v nízkoprahovom zariadení, ktoré sa venovalo deťom a rodičom ulice. Pochopil som, že to nie je moja cieľová skupina. Potom som dostal ďalšiu ponuku a počas magisterského štúdia som už pracoval v jednom malom zariadení pre seniorov neďaleko Bratislavy. Ešte som nemal diplomovú prácu a už som mal pracovnú ponuku do jedného zariadenia. Tam som ale dlho neostal. Potom som prijal ponuku prísť pracovať do Seniorville a som tu už 5 rokov.
Prečo ste sa rozhodli venovať ľuďom s Alzheimerovou chorobou? Čo Vás na tejto práci teší?
Seniorské témy ma vždy zaujímali – témy ohľadom života a smrti, zomierania, sprevádzania a smútenia. Je to veľmi investigatívna robota. Musíte v človeku pátrať – nájsť, čo ešte vie, čo zvláda, čo sú jeho silné stránky. Musíte poznať jeho minulosť a každodenné prežívanie, pretože ľudia s demenciou majú často každý deň iný. Záleží na tom, v ktorej spomienkovej stope sa klient nachádza. Často pracujeme so starou pamäťou. Klienti sa pýtajú, kedy pôjdu domov, kedy po nich príde mama. Stretol som aj človeka, ktorý čakal nemeckých vojakov; alebo pani, ktorá sa zobudila a bola nešťastná, lebo sa jej pripálila polievka. A presne v tom musím pátrať.
Čomu presne sa v zariadení venujete vy?
Primárne sa venujem ľuďom s Alzheimerovou chorobou, ale aj s inými typmi demencií. Zodpovedám za špecializované oddelenie určené pre ľudí s psychiatrickými diagnózami, u nás primárne s demenciami všetkých typov. Venujem sa diagnostike týchto klientov a terapiám. To znamená, že človek príde k nám do zariadenia, ja sa ho na základe pozorovaní, testov snažím podchytiť, aby som vedel, na akom stupni ochorenia sa tento človek nachádza, ako choroba napreduje. Potom spolu s psychiatričkou stanovujeme liečbu. Ona, ako lekár, určuje farmakoterapiu, ktorú modeluje tak, aby ľudia dostali len tie lieky, ktoré potrebujú. Druhá časť liečby je nefarmakologická a tú zabezpečujem ja. Pracujem s nástrojmi ako je ergoterapia, biblioterapia, tréningy pamäte a aj reminiscenčná terapia, Snoezelen a príležitostne ešte pet terapia.
Ako ste sa zoznámili so Snoezelenom? Bola táto metóda pre Vás hneď zaujímavá?
O Snoezelene som prvýkrát počul na vysokej škole. Vtedy som si povedal, že toto teda nie. Celé je to také umelé a blikotavé. Kde sú stromy a vôňa hliny, tráva a slnko? V rámci študentských výjazdov som mal možnosť vidieť Snoezelen v praxi, či už u detí s autizmom alebo viacnásobným postihnutím. To ma začalo trocha presviedčať, že áno, má to zmysel. Keď som o Snoezelene počul pred niekoľkými rokmi na odbornej konferencii, povedal som si, že by to stálo za to, mať takú miestnosť.
Kedy padlo rozhodnutie zriadiť multisenzorickú miestnosť u vás v zariadení a na čí podnet?
Pani riaditeľka sa ma pýtala, či by som si vedel prácu so Snoezelenom predstaviť. Povedal som dobre, urobím si výcvik. Zariadenie mi bolo ochotné s výcvikom pomôcť. Približne rok po tom, ako som výcvik absolvoval, sme získali grant a otvorili sme u nás Snoezelen miestnosť.
V zariadení máte skoro 80 klientov. Pre ktorých je Snoezelen primárne určený?
U nás v zariadení Snoezelen primárne slúži pre klientov s akútnym problémom – teda klientov, ktorí majú nepokojnú fázu alebo sa adaptujú, prípadne im nevyhovuje iný typ terapie, napríklad reminiscenčná terapia, pretože prišli o reč. Alebo je ich správanie rušivé pre ostatných. Práve pre takýchto klientov je Snoezelen ideálny. Viem tu byť s nimi osamote. Osvedčilo sa mi to veľmi u ľudí, s ktorými sa nedá pracovať inými technikami.
Beriete do Snoezelenu aj viacerých klientov naraz?
Áno. Máme aj tzv. vitálnych seniorov, ktorí dokážu fungovať samostatne v rámci takého malého bytíku. Vytvárajú si priateľstvá a sociálne skupiny a v rámci nich (zatiaľ žiaľ nie pravidelne, čo by bolo ideálne) majú možnosť prísť do Snoezelenu. Niekedy za mnou klienti prídu a pýtajú sa, kedy ich znovu vezmem do Snoezelenu, že im tam bolo dobre. Skupinky sú väčšinou na dohode a tie individuálne terapie prebiehajú podľa potrieb jednotlivých klientov, keď vidíme, že nič iné nezaberá. Snažím sa klientov brávať do Snoezelenu priebežne zaradom, no ak vidím, že niekto je vyslovene agitovaný alebo sa nemá dobre, tak ho uprednostním.
Ako dlho trvajú sedenia v Snoezelene?
Skupiny trvajú dlhšie ako individuálne sedenia. Pri ľuďoch s demenciou sa začne koncentrácia pozornosti po niekoľkých minútach strácať a začnú sa ošívať, najradšej by odišli preč, alebo sú naopak tak hlboko zaujatí, že by radi ostali. Terapie trvajú zvyčajne 35 – 40 minút. Hodinu si z prevádzkových dôvodov nemôžem dovoliť, hoci by som im to rád doprial. Keď si ale klient po 20 minútach povie, že stačí, tak to rešpektujem a ideme preč. A potom je zasa druhý extrém, že tu klient zaspí a ja nemám to srdce ho zobudiť, ale viem, že hore čaká ďalšia skupina na terapiu. Musím klienta jemne prebudiť. Väčšinou sú to ľahké relaxačné spánky. Keď sa klient zobudí, opýtam sa, či teda stačí, a či môžeme ísť ďalej, alebo ešte nie. Je na mne, aby som vedel terapiu s človekom aj citlivo ukončiť.
Čo je Vaším cieľom pri práci s klientom v multisenzorickej miestnosti?
Vždy záleží od typu klienta, jeho diagnózy, aj jeho aktuálneho stavu. Keď je niekto rozrušený, cieľom je zrelaxovať ho a upokojiť. Ďalším cieľom je pracovať s pozitívnymi spomienkami a spracovať tie negatívne – teda stimulácia pozitívnych a katalizácia negatívnych spomienok. Tieto aktivity presahujú do reminiscenčnej terapie. Máme napríklad kotúč s obrázkami vojny. Keď niekto 30 rokov o svojich spomienkach na vojnu nehovoril, tak ho to musí vo vnútri veľmi bolieť a často sa to zmení, keď nechá tieto spomienky zo seba vyplaviť. Ďalším cieľom pobytu v multisenzorickej miestnosti je aj socializácia. Ľudia tu medzi sebou interagujú, keď sa rozprávame na nejakú tému.
Spomenuli ste, že terapia v Snoezelene môže mať presah aj na reminiscenčnú terapiu. Čím vie byť reminiscenčná terapia obohatená, keď sa vykonáva v Snoezelene?
V reminiscenčnej terapii ide o prácu so spomienkami a tie sa dajú zintenzívniť stimuláciou zmyslov. Každý z nás zažil moment, keď vstúpil do miestnosti a nejaká vôňa, svetlo alebo hudba mu zrazu spôsobila, že si spomenul na niečo, čo už zažil.
Čo robíte v prípade, keď sa klient zdráha a nechce ísť do Snoezelenu?
Vždy rešpektujem človeka. Keď mi niekto povie, že tu nejdem, tak sa otočíme a ideme preč. Ale vždy je tu ponuka, že to môže vyskúšať. Niektorí skúsia a ostanú, iní skúsia a povedia nie, toto nie je pre mňa. Rozprávame sa ale o dvoch skupinách ľudí – niektorí si vedia klásť podmienky a povedia, že tu chcú alebo nechcú ísť. Ale u ľudí, ktorí sa nevedia rozhodnúť, je na mne, aby som odhadol spôsob, akým ich do Snoezelenu privediem.
Aké spôsoby vám fungujú?
Ja si zvyčajne nachystám priestor. Často mi funguje “wow efekt”. Klient prichádza do nasvietenej a nastavenej miestnosti. Bublinkový valec je zapnutý, projektor premieta, hudba hrá, oblak bliká. Pootvorím dvere a pozvem klienta, že mu chcem niečo ukázať. Väčšinou, keď otvorím dvere, tak všetci povedia wow.
Čo sa stane, keď klient cúvne?
Keď klient cúvne, tak viem, že mám rozsvietiť normálne lampy a nechať ten priestor úplne jednoduchý a postupne jednotlivé elementy pridávať, aby sa nezľakol. Stretol som sa aj s klientom, ktorý sa bál spávať v tme kvôli nejakému negatívnemu zážitku. Snoezelen je dosť tmavý, preto nie je dobré mať pri tomto klientovi všetky svetlá vypnuté. Ak sa klient zasekne, je na mojej citlivosti, či sa s ním otočím a ideme preč, alebo ho jemne povzbudím a poviem mu, že pôjdem s ním a nechám ho, aby to tu najskôr preskúmal.
Aký má Snoezelen vplyv na klientov? Čo sa deje bezprostredne po tom, ako odídu z multisenzorickej miestnosti?
Keď vitálni seniori odídu zo Snoezelenu, hneď, ako stretnú prvého klienta, tak mu rozprávajú, ako bolo v Snoezelene super. Na klientoch s kognitívnymi deficitmi je vidno, že pobyt v Snoezelene je pre nich silným zážitkom. Napríklad jedna pani, ktorá má ťažkú demenciu a zvyčajne hneď zabudne, čo pred chvíľou robila, si po návšteve Snoezelenu ešte pol dňa pohmkávala pieseň Yesterday, ktorú sme si púšťali. Niekedy je zaujímavé vidieť, že klienti sú po návšteve Snoezelenu ospalí a zaspia. Z bežného života sa dostanú do multipodnetného prostredia – hrá hudba, svetlá blikajú, ja sa im prihováram, ešte tu niečo vonia. Je to podobný efekt, ako keď dieťa vezmete na rockový koncert. Štyri pesničky počúva a pri piatej zaspí. Je to obranný mechanizmus dieťaťa, lebo by bolo prestimulované. Seniori sa oveľa ľahšie unavia ako deti alebo iné cieľové skupiny, lebo už majú iný energetický výdaj aj rytmus. Niekto je ospalý, niekto potrebuje zdieľať svoje zážitky. Keďže máme rôznych klientov, stretol som sa s rôznymi reakciami. U nás je Snoezelen len doplnková terapia, ale viem si to predstaviť ako full-time job.
Aký účinok má Snoezelen na vašich klientov z dlhodobého hľadiska?
Nevýhodou je, že zatiaľ nemôžeme robiť so všetkými klientmi pravidelné terapie. Ale mám veľmi pozitívnu skúsenosť s paňou, ktorá mala diagnostikované pokročilé štádium Alzheimerovej demencie a nebola úplne zorientovaná v realite. Často nespoznávala svojich príbuzných, nevedela, že je v domove seniorov, jeden deň bola v škole, druhý na nejakom rokovaní. Zhruba po troch, štyroch stretnutiach v Snoezelen miestnosti som ju opäť zobral do Snoezelenu. Všetko som prichystal – urobil ten “wow efekt”. Všetko bolo rozsvietené a ona sa ku mne otočila a s úsmevom na tvári povedala: „Ale veď tu som už bola.“ A pritom si nepamätala, čo mala na obed. Bol to pre ňu taký silný zážitok, že aj mozog narušený chorobou si to dokázal zapamätať. A to potvrdzuje moje tvrdenie, že ľudia s demenciou sa dokážu učiť, aj keď zabúdajú. Stačí, aby ten podnet bol dostatočne silný, dostatočne podfarbený silnou emóciou, lebo emócie viažu spomienky. Človek len musí mať čas to nejakým spôsobom spracovať a potom si to zapamätá. Verím tomu, že keby klienti chodili do Snoezelenu pravidelne v stabilne vyčlenenom čase, napríklad každý druhý deň o 11.00 doobeda, tak výsledky by sa dostavili. Ale to je personálna otázka. Momentálne je to pre mňa nerealizovateľné. No je to méta, ktorú máme vytýčenú a chceli by sme k nej niekedy dospieť.
Čím obohatila multisenzorická miestnosť vás ako terapeuta?
Pre mňa je Snoezelen možnosť dostať sa ešte bližšie ku klientovi. Počas individuálnej terapie som tu s klientom sám a je to pre mňa v tom najpozitívnejšom zmysle slova veľmi intímny čas. Sme tu spolu medzi štyrmi očami. Nie je to v rámci skupinovej terapie a nie je to ani v rámci rozhovoru v izbe, kde môže hocikto hocikedy vyrušovať klopaním. Ten človek vie, že ja som tu iba pre neho a on iba pre mňa. Môžeme sa na seba napojiť a môžem ho plnohodnotne vnímať. Častokrát sa dostaneme do takých tém, o ktorých v bežných situáciách nerozprávajú. Sú príjemne zrelaxovaní, nachádzame sa v tichom uzavretom prostredí, ktoré prináša pocit bezpečia, a sú tu podnety, ktoré otvárajú témy, na ktoré nie je inokedy priestor.
Aké máte so Snoezelenom plány do budúcna?
Mám ešte nápady, čo by sa tu dalo dobudovať a urobiť ešte zaujímavejšie. Možno pridať taktilný chodník alebo nejaké doplnkové vybavenie pre tematické skupiny. Chcel by som si urobiť paletu jednotlivých tém, ako napríklad: rodina, les.
Plány sú stále, len to chce ľudí a čas.
