Terapeut Lukáš Behul zo zariadenie pre seniorov Seniorville Jablonové rozpráva ako vedie terapiu v multisenzorickej miestnosti, ako pracuje s jednotlivými komponentmi a ako na ne klienti reagujú.
Ako vediete terapiu s klientom, ktorý trpí demenciou?
Individuálne terapie nevediem ja. Tie vedie klient. Posadím si ho buď do senzorického alebo relaxačného kresla a všetko je len formou ponuky. A na čo klient pozitívne zareaguje, tak toho sa potom chytím.
Čím je práca so seniormi v multisenzorickej miestnosti špecifická?
U seniorov veľa pracujeme s minulosťou a spomienkami – teda hlavne z mojej skúsenosti. Vedia sa tu otvoriť a začnú mi rozprávať o živote. Niekedy sa dozviem aj veľa ťažkých vecí, ktoré musíme prechádzať.
Ako pracujete s klientmi, ktorí už stratili reč?
Snažím sa im dávať rôzne podnety, napríklad svetelný vankúš, optické vlákna alebo projekciu obrázkových kotúčov a sledujem ich oči a výraz tváre. Sledujem, čo ich desí, frustruje alebo čomu nerozumejú; alebo naopak čo ich upokojuje. Vidím, že predtým sedeli napäto a teraz sa uvoľnili.
Čo zvykne byť najsilnejším podnetom?
Asi najsilnejším katalyzátorom je hudba a zároveň senzorické kreslo, ktoré reaguje vibráciami na hudbu. Často sa pýtam klientov, akú hudbu mali radi, čo zvykli počúvať. Poznám ich históriu z anamnéz a z rozprávania rodiny.
U človeka z mestského prostredia môžem použiť divadelnú hudbu alebo operu. Ak pani celý život žila na dedine, pásla husi a piekla buchty, tak vyberiem skôr niečo na ľudovú nôtu. Niekedy len vyberám pesničky a pozerám na klienta. Ak sa nechytí, tak skúšam iné pesničky, ale väčšinou nejakú nájdem. Klient začne spievať, začne sa uvoľňovať. Samotná pieseň mu odkrýva nejakú jeho emóciu a spomienku. Potom už ideme s presahom do reminiscenčnej terapie. Klient sa otvorí, uvoľní a rozpráva. Niekedy rozpráva veľmi ťažké veci, pretože ich potrebuje dať zo seba von. Niekedy rozpráva veľmi príjemné a pozitívne zážitky. A keďže v Snoezelene je všetko dovolené, raz keď sme počúvali hudbu sa jedna pani postavila a povedala: „Ale na toto som ja s mužom tancovala, môžeme?“ A ja som povedal: „Môžeme.“ Takže v tejto miestnosti sa už aj tancovalo na melódiu Na krásnom modrom Dunaji.
Takže požiadavka na Snoezelen terapeuta je, že musíte vedieť aj tancovať?
(Smiech) Áno, aj to sa môže stať.
Spomínali ste senzorické kreslo a vibrácie, ktoré sa ním šíria. Ako reagujú klienti na vibrácie?
Vibrácie na kresle určuje hudba, ktorá hrá. Keď potrebujem klienta zaktivizovať, tak dám veselšiu hudbu. Bol tu pán, ktorý bol u nás na krátkodobom pobyte a veľmi oceňoval, ako dokázal precítiť skladby svojho obľúbeného speváka Joa Cockera. Nechal si tu púšťať ťažký rock and roll a vibrácie mu búšili do chrbta.
Máte nejakú obľúbenú skladbu, ktorá sa vám už viackrát osvedčila?
Veľmi dobre funguje vážna hudba. Zatiaľ zo všetkých skladieb vážnej hudby mi vždy funguje Vltava. Začína veľmi pozvoľne a postupne sa stupňuje. Takže, aj keď niekto na začiatku relaxoval, tak na konci sa postaví a vypochoduje odtiaľto. Veľmi dobre je tá skladba zostavená. Klienta uvoľním, zrelaxujem a postavím na nohy.
Používate aj optické vlákna? Ako s nimi pracujete?
Všetko je formou ponuky. Rád spomínam na jednu klientku. Sedela vo vibračnom kresle a držala v ruke optické vlákna – iba ich končeky. Svietil oblak a hviezdy. V takýchto situáciách zvyknem používať imagináciu. Pre ňu vlákna predstavovali kyticu kvetov. Zrazu sme rozprávali ako chodila na rande, akú hudbu počúvala. Do miestnosti vchádzala neistá žena, ktorá si povzdychávala „jajbože, jajbože“ a po 40-tich minútach vyšla von pani, ktorá si ešte poobede stále pohmkávala melódie, ktoré tu počula. Všetky múdre knižky vravia, že ľudia s demenciou majú primárne poškodenú krátkodobú pamäť, a po hodine zabudnú čo robili. A jej to ostalo ešte ďalšie dve, tri hodiny.
Najviac pracujem s imagináciou. Optické vlákna už boli svadobné šaty alebo dážď. Svietili na modro, pustil som zvuk búrky, kreslo vibrovalo a nechal som vlákna na klienta jemne padať. Očami žmurkal, lebo mu to bolo nepríjemné na oči, ale smial sa. Bol to človek, ktorý už roky žije v zariadení a už roky nezmokol. Keď starý človek zmokne, môže dostať zápal pľúc a zomrieť. Ale tento klient bol pri zvuku dažďa a dopadania vlákien v tom daždi. Vynorila sa mu nejaká spomienka, lebo naňho roky nepršalo a zmoknutie nie je primárne zlá skúsenosť.
Reagujú klienti niekedy na podnety aj negatívne?
Mal som tu jednu pani, ktorá mala strach, že vo vláknach je elektrika a elektrika zabíja. Tak sa zľakla, že sme museli odísť preč. Tentokrát nám hrala do kariet trochu demencia. O pár dní si už nepamätala, že tu bola. No ja som už vedel, že vlákna nie sú pre ňu. Boli zmotané a zbalené v kúte a pracovali sme cez iné podnety. Na niektoré veci prídete, až keď ich vyskúšate. Treba byť pravdaže citlivý, aby sme klienta nezranili, aby nebol tak vyplašený, že sem už nikdy nebude chcieť prísť.
Pracujete pri terapii aj s projektorom?
Áno. Klienti majú najradšej olejový kotúč. Opýtam sa klienta, nech povie, čo vidí a s tým pracujem. Pani chemička videla pohľad pod mikroskopom, iní tam videli planetárium, zapadajúce slnko. Skrátka, keď sem klient príde, tak ja sa pozerám, na čo sa klient díva a cez to ho posúvam ďalej.
Veľmi zaujímavú skúsenosť mám s pani, ktorá má zrakové a sluchové deficity – hovoríme tu iba o zbytkoch zraku a sluchu. Nevieme to zmerať. Má pokročilé štádium demencie, ledva vidí a počuje. Keď sa s ňou človek chce rozprávať, musí jej nahlas hovoriť do ucha a ona dáva jednoslovné odpovede. Bol som veľmi prekvapený, keď som ju postavil do svetla olejového kotúča a ona ma pohladila, lebo som bol kontrastný oproti svetlu. Potom sa otočila a išla pohladiť aj svoj tieň na stene. Táto skúsenosť ma presvedčila, že ona naozaj ešte stále vidí. Posadil som ju do kresla tak, aby som bol vo svetle a kontrastne som vyznieval a vtedy som jej zamával. Ona mi odmávala. Zrazu to bol pre ňu stimul a podnet, ktorý už dávno nedostala. Lebo počas dňa, keď je všetko jasne osvetlené, sa jej obraz zlieva. Takže vždy sa dá pracovať aj s ľuďmi, s ktorými si myslíme, že ani nie.
Ako klienti reagujú na bublinkový valec?
Z mojej skúsenosti valec ľudí až tak nezaujíma. Ak niekoho výrazne zaujal, tak pani so zrakovými deficitmi.
A čo čuchové podnety? Používate pri práci aj aromadifuzér?
Pravdaže. Klientov, ktorí si dokážu sami vybrať, nechám, aby si vybrali. Ale tiež som tu už mal pani, ktorá nedokázala povedať, akú vôňu chce. Vybral som fľaštičky s vôňami a nechával som ju privoniavať. A pri štyroch pokrčila nosom alebo sa odvrátila, ale pri piatej otvorila ústa a naťahovala sa za tým. Tak som vedel, že táto vôňa je tá, ktorá jej robí dobre.
Raz som skúsil položiť aromadifuzér s príjemnou vôňou bližšie ku kreslu a nechal som, aby klienta hladila a ofukovala aj para z aromadifuzéra. On sa za tým naťahoval a bolo mu to príjemné. A potom som vymenil náplň za ostrú výraznú vôňu a jemne som ho nechal privoňať. A tento klient spravil to, čo inokedy nie. Chytil mi ruku a odsunul vôňu. Čiže zasa ten človek spravil niečo, čo normálne nerobí. Vystimuloval som ho, aj keď nepríjemným zážitkom, k tomu, že urobil sám od seba akciu a nebol len pasívne sediaci v kresle.
V Snoezelene stále platí pravidlo, že všetko je dovolené. Každému ponúknem nech sa posadí, urobí si pohodlie, ale keď sa po piatich minútach postaví, tak sa tu prechádzame a do toho sa spieva pesnička, čokoľvek. Aj sa tu tancovalo, spievalo, bubnovalo. Párkrát som vytiahol aj inštrumentárium a ľudia sa zapojili.
Lukáš Behul vyštudoval liečebnú pedagogiku na Univerzite Komenského v Bratislave. V zariadení Seniorville v Jablonove pôsobí už päť rokov. Vedie oddelenie určené pre ľudí so psychiatrickými diagnózami, primárne s demenciami všetkých typov. Absolvoval školenie pre prácu v multisenzorickej miestnosti a tej sa venuje viac ako rok.
