Senzorická integrácia u detí s poruchou autistického spektra

Senzorická integrácia je schopnosť mozgu správne spracovať prichádzajúce podnety a umožňuje človeku vytvárať tzv. adaptívnu odpoveď. Dysfunkcie v senzorickej integrácii sa potom prejavia ako ťažkosti v správaní, motorike alebo ďalších oblastiach.

Zámerom príspevku PaedDr. Jany Hrčovej, Ph.D. je zamerať sa na dysfunkcie senzorickej integrácie u detí s poruchou autistického spektra, popísať možné dôsledky takýchto ťažkostí a uviesť možnosti podpory detí v oblasti zmyslového vnímania, s dôrazom na terapiu senzorickej integrácie podľa A. Jean Ayres.

Kľúčové slová: poruchy autistického spektra, senzorická integrácia, poruchy spracovania podnetov, terapia senzorickej integrácie, akademické schopnosti

Senzorická integrácia

Pojem senzorická integrácia možno chápať vo viacerých významoch: ako teóriu, ako schopnosť nervového systému a v neposlednom rade ako terapeutický prístup vyvinutý v 70-tych rokoch 20. storočia ergoterapeutkou A. Jean Ayres.

Ayresovej práca vychádzala z klinických pozorovaní detí s poruchami učenia. Mnohé z nich vykazovali ťažkosti v oblasti senzoriky, percepcie aj motoriky. Na základe predpokladu, že ,,učenie je funkciou mozgu (a) poruchy učenia… sú následkom odchýlky nervového systému“ vypracovala teóriu senzorickej integrácie (SI). Táto teória, založená na poznatkoch z neurovied, biológie, psychológie a pedagogiky, predpokladá, že deti s poruchami učenia majú problémy spracovať a integrovať zmyslové informácie, čo má vplyv na ich správanie a učenie (Schaaf, Miller, 2005).

Teória senzorickej integrácie vysvetľuje vzťah medzi spracovaním zmyslových podnetov a správaním jednotlivca.

Smith Myles et al. (2007) uvádzajú päť predpokladov pre senzorickú integráciu. Prvým základným predpokladom je plasticita centrálneho nervového systému – to znamená, že je možné meniť a modifikovať jeho štruktúru. Druhý predpoklad hovorí, že proces senzorickej integrácie sa deje vo vývinovej postupnosti. Tretí predpoklad vychádza z toho, že mozog funguje ako celok, ale jednotlivé zmyslové systémy sú organizované v hierarchii. Zmyslové podnety sú organizované a integrované v nižších (subkortikálnych) oblastiach. Vyššie oblasti sú komplexnejšie a dejú sa v nich také procesy ako reč, učenie alebo správanie. Štvrtým predpokladom je tvrdenie, že adaptívne správanie je výsledkom senzorickej integrácie a naopak, že vyvolanie adaptívnej odpovede napomáha senzorickej integrácii. Posledným, piatym, predpokladom je, že schopnosť senzorickej integrácie sa rozvíja nevedome prostredníctvom senzomotorických aktivít.

Senzorická integrácia je proces organizácie zmyslových vstupov, ktorý sa deje bez vedomej kontroly tak, že mozog vytvára vhodné reakcie tela a senzorická integrácia umožňuje triediť, usporiadať a skladať zmyslové vstupy do jedného celku. Umožňuje jednotlivcovi konať a reagovať na situácie primeraným spôsobom – umožňuje vytvárať tzv. adaptívnu odpoveď. Je základom pre akademické učenie a sociálne správanie (Ayres, 2005).

Je to schopnosť prijímať, porozumieť a organizovať zmyslové informácie z vonkajšieho prostredia alebo vlastného tela a skladať jednotlivé zmyslové vstupy do celku. Ak sú tieto funkcie mozgu úplné a vyvážené, učenie je jednoduché, a ,,dobré“ správanie je prirodzeným následkom (Emmons, Andersson, 2005).

Proces senzorickej integrácie je u väčšiny jednotlivcov efektívny. To znamená, že prijímame a spracovávame informácie a primerane na ne reagujeme. Registrujeme, orientujeme sa, interpretujeme a reagujeme spôsobom, ktorý je danej situácii primeraný. Regulačná schopnosť mozgu alebo modulácia zmyslových správ podporuje tento výkon pomocou integrácie informácií. Výsledkom je potom správanie alebo konanie, ktoré je v súlade so zámerom jednotlivca. Kvalita správania je spätnou väzbou pre centrálny nervový systém o tom, či spracovanie informácií prebehlo správne (Smith Myles et al., 2005).

Senzorická integrácia sa rozvíja už v období pred narodením, keď mozog plodu vníma pohyby matkinho tela (Ayres, 2005).

Poruchy senzorického spracovania

Jednotlivci, ktorých spracovanie zmyslových podnetov nie je správne, majú ťažkosti v jednej alebo viacerých oblastiach zmyslového vnímania alebo v niektorom bode procesu integrácie (Smith Myles et al., 2005). U týchto jednotlivcov potom mozog nesprávne alebo nedostatočne spracováva a organizuje zmyslové vstupy, čo sa prejaví ťažkosťami v rôznych oblastiach ako sú učenie, motorika, správanie.

Nejde o poškodenie mozgu alebo absenciu funkcie, ale mozog dieťaťa pracuje iným spôsobom (Ayres, 2005).

V literatúre môžeme pre tento druh problémov nájsť rôzne termíny. Ayres (2005) hovorí o poruche senzorickej integrácie ,,sensory integrative dysfunction“, Hilton (2011); Koomar et al. (2007); Kranowitz (2005) používajú termín poruchy senzorického spracovania ,,sensory processing disorders“. Obidva termíny však označujú to isté.

Porucha senzorickej integrácie sa môže manifestovať príznakmi v rôznych oblastiach. Bogdashina (2003) vymedzuje tieto príznaky:

zvýšená/znížená úroveň reakcií na podnety,
tendencia nechať sa rozptýliť,
emocionálne a sociálne problémy,
neobyčajne vysoká alebo nízka úroveň aktivity,
motorická neobratnosť,
impulzivita, nedostatok sebakontroly,
ťažkosti s prechádzaním z jednej situácie do druhej,
slabý self koncept,
oneskorenie v reči a motorických zručnostiach,
ťažkosti v akademickej oblasti.

Poruchy senzorického spracovania rozdelili Schaaf a Miller (2005) do nasledovných kategórií:

Poruchy senzorickej modulácie sú charakterizované neprimeranou reakciou dieťaťa na prichádzajúce podnety. Jeho nervový systém nie je schopný nájsť tzv. strednú hranicu, nie je schopný prispôsobiť svoju reakciu intenzite, frekvencii a trvaniu podnetu. Prejavuje sa ako prílišná citlivosť, príliš slabá citlivosť na podnety alebo vyhľadávanie podnetov (Sher, 2009). Poruchám senzorickej modulácie budeme venovať väčšiu pozornosť v ďalšom texte, keďže tieto sú v súvislosti s poruchami autistického spektra často zmieňované.

Poruchy senzorickej diskriminácie sa prejavujú ťažkosťami v interpretácii kvalít jednotlivých stimulov. Dieťa má problém rozlišovať podobnosti a rozdiely v stimuloch. Schopnosť diskriminácie je základným predpokladom pre formovanie telesnej schémy, pretože správna interpretácia zmyslových stimulov je nevyhnutná pre plánovanie pohybov. Poruchy senzorickej diskriminácie sa nemusia týkať len zraku alebo sluchu. Môžu ovplyvniť aj ostatné zmyslové systémy. Prejavia sa potom ako problémy pri rozlišovaní textúr alebo vôní. Deti s touto poruchou môžu mať tiež problém pri rozpoznávaní predmetov hmatom bez zrakovej kontroly (Emmons, Andersson, 2005; Hilton, 2011; Sher, 2009).

Motorické poruchy na senzorickej báze zahŕňajú posturálnu poruchu a dyspraxiu. Posturálna porucha je charakterizovaná neprimeraným svalovým napätím, hypotóniou, hypertóniou, neprimeranou kontrolou pohybov alebo neprimeranou koordináciou svalstva, ak chce jednotlivec docieliť pohyb proti odporu. Takéto deti sa zdajú byť slabé, rýchlo sa unavia a nepoužívajú stále dominantnú ruku alebo stredovú líniu tela. Dyspraxia sa prejaví ako znížená schopnosť koncipovať, plánovať, zoraďovať a vykonávať sekvenciu pohybov. Deti s dyspraxiou nemajú istotu o tom, kde v priestore sa ich telo nachádza a majú problém posúdiť vzdialenosť od objektov alebo ľudí, a tiež regulovať svoju silu pri vykonávaní pohybov. Pri motorických poruchách nie sú správne spracovávané proprioceptívne a vestibulárne podnety (Ayres, 2005; Hilton, 2011; Sher, 2009).

Ako uvádza Kranowitz (2005), poruchy senzorického spracovania sa môžu vyskytovať samostatne, ale prejavujú sa aj u jednotlivcov s ADHD, poruchami učenia, poruchou autistického spektra alebo detskou mozgovou obrnou.

Najmä deti s poruchou autistického spektra vykazujú zvláštnosti v spracovaní zmyslových vstupov a majú problém reagovať na úlohy a požiadavky prostredia (Hilton, 2011).

Poruchy senzorického spracovania sa podľa rôznych štúdií, ktoré uvádza Baranek (2002), vyskytujú u 42 – 88 % populácie detí s poruchou autistického spektra. Tiež Hilton (2011) na základe analýzy rôznych štúdií poukazuje na 69 – 100 % výskyt porúch senzorickej modulácie u tejto skupiny detí.

Ayres (2005) popisuje problémy v spracovaní podnetov u detí s autizmom v troch oblastiach. Ako prvý uvádza problém v registrácii podnetu. Dieťa nie je schopné vyselektovať potrebné podnety, ignoruje ich alebo na ne reaguje intenzívne. Druhý problém vidí v modulácii (hlavne vestibulárnych a taktilných podnetov). Tretí problém podľa nej spočíva v uskutočnení motorickej reakcie. Dieťa sa cíti neisto a má malý alebo žiadny záujem o vykonávanie rôznych aktivít.

Deti s poruchou autistického spektra často vykazujú poruchy modulácie, to znamená, že nie sú schopné intenzitu svojej reakcie prispôsobiť intenzite podnetu. Poruchy modulácie sa prejavia ako:

Hypersenzitivita je príliš intenzívna reakcia alebo vysoká citlivosť na podnety. Dieťa reaguje precitlivelo až impulzívne aj na bežné podnety. Reaguje plačom, krikom alebo útekom. Postihuje najmä taktilné a sluchové vnímanie, ale môže sa objaviť aj pri ostatných zmysloch. Výsledkom hypersenzitivity je potom defenzivita – vyhýbanie sa daným podnetom.
Hyposenzitivita sa naopak prejavuje vysokou mierou tolerancie voči podnetom. Dieťa reaguje oneskorene alebo vôbec alebo podnet musí mať vyššiu intenzitu ako je bežné. Môže sa prejaviť pri každom zmyslovom systéme.
Senzorické strádanie – vyhľadávanie podnetov. V tomto prípade dieťa aktívne vyhľadáva podnety, ktoré potrebuje. Často sa toto strádanie prejaví ako fascinácia niektorými podnetmi alebo ako repetitívne a stereotypné správanie (Bogdashina, 2003; Hilton, 2011; Smith Myles et al., 2005).

V nasledujúcom texte si podrobnejšie popíšeme prejavy porúch senzorického spracovania v jednotlivých oblastiach zmyslového vnímania.

Vestibulárny aparát poskytuje informácie o polohe a pohybe hlavy a tela v priestore. Poruchy v spracovaní vestibulárnych podnetov sa u detí s poruchou autistického spektra prejavia ako strach a neistota z pohybov, najmä ak sa nohy nedotýkajú zeme, majú ťažkosti zmeniť smer a rýchlosť pohybu – hypersenzitivita. Hyposenzitivita môže v tomto prípade zahŕňať neschopnosť v pokoji sedieť a potrebu pohybovať sa. Niektoré deti vyhľadávajú vestibulárne podnety, čo sa prejaví ako stereotypné správanie. Ide napríklad o hojdanie sa alebo točenie (Hilton, 2011; Koomar et al., 2007; Smith Myles et al., 2005).

Propriocepcia umožňuje vykonávať pohyby a držať rovnováhu, pomáha vytvárať telesnú schému. Deti s poruchou autistického spektra, ktoré nedokážu spracovať tieto podnety, sú neisté, neobratné, majú problémy s plánovaním pohybov a slabý svalový tonus. Ak sú hypersenzitívne na proprioceptívne podnety, môžu byť pasívne a mať strach z pohybov alebo nemajú radi pasívne pohyby. Mnohé (hyposenzitívne) deti však tieto podnety vyhľadávajú napríklad narážaním do predmetov, búchaním alebo dupaním. Často vyhľadávajú tlak, keďže hĺbkové vnemy akceptujú oveľa lepšie ako povrchové – taktilné (Ayres, 2005; Koomar et al. 2007; Smith Myles et al., 2005).

Taktilné vnímanie – problémy v oblasti taktilného vnímania popísal vo svojej práci už Hans Asperger, ktorý si všimol neprimerané reakcie na hmatové podnety. Deti, ktoré sú hypersenzitívne môžu emocionálne alebo agresívne reagovať na dotyky alebo predmety s určitou textúrou. Hypersenzitivita na taktilné podnety potom ústi do taktilnej defenzivity. To znamená, že dieťa sa bude daným podnetom brániť a vyhýbať. Dieťa môže mať problém stáť v rade alebo sa priblížiť k niekomu veľmi blízko – strach z dotyku. Taktilná hypersenzitivita tiež ovplyvní fungovanie dieťaťa v škole, v domácom prostredí a aj jeho možnosti zapojenia sa do hrových aktivít. Naopak hyposenzitívne deti nebudú podnety registrovať, až kým nie sú dosť intenzívne. Môžu na ne pomaly reagovať, dokonca ich vyhľadávať (dotýkanie sa predmetov, ľudí). Hyposenzitivita sa spája aj s vyššou toleranciou bolesti, čo u niektorých detí súvisí aj s prejavmi seba zraňujúceho správania. Hyposenzitívne deti môžu používať ústa na skúmanie objektov (Hilton, 2011; Koomar, et al. 2007; Smith Myles et al., 2005).

Sluchové vnímanie je atypické u väčšiny detí s poruchou autistického spektra (Hilton, 2011; Lord – McGee, 2001). Deti sú často hypersenzitívne na zvuky, na ktoré ľudia reagujú normálnym spôsobom a nepovažujú ich za nepríjemné. Môžu ich vyľakať hlasné zvuky aj hlasy a tiež náhle zvuky. Objavuje sa aj hyposenzitivita, kedy deti nereagujú na zvuky, lebo nie sú schopné ich vyčleniť z prostredia alebo nereagujú dokonca ani vtedy, ak v pozadí nie sú žiadne iné zvuky. Tieto ťažkosti často vedú k neprimeranému správaniu, ak dieťa nerozumie alebo jeho sluch je preťažený (Ayres, 2005; Koomar et al., 2007; Smith Myles et al., 2005).

Zrakové vnímanie je silnou stránkou detí s poruchou autistického spektra. Napriek tomu sa u nich objavujú poruchy v spracovaní zrakových informácií. Prejavia sa vo forme príliš citlivej reakcie na niektoré zdroje svetla (fluorescenčné svetlo, svetielkujúce objekty…). Tieto deti môžu preferovať tmavšie priestory alebo sa vyhýbajú priamemu osvetleniu. Hyposenzitivita sa prejaví ako intenzívne hľadenie na objekty alebo ľudí. Niektorí vyhľadávajú intenzívne, blikajúce alebo slnečné svetlo. Poruchy v spracovaní sa prejavia aj v iných oblastiach, ako napríklad schopnosťou orientovať sa v priestore alebo pri písaní – priestorové rozloženie písma, odpisovanie z tabule (Hilton, 2011; Koomar et al., 2007; Smith Myles et al., 2005).

Čuchové a chuťové vnímanie – jeho špecifiká sú najmä v repertoári jedál, ktoré sú deti ochotné prijímať. Konzumujú len jedlo určitej chute alebo konzistencie a naopak iným jedlám sa budú vyhýbať. V oblasti čuchového vnímania sa môže prejaviť príliš veľká citlivosť na niektoré vône, ktoré sa v prostredí bežne vyskytujú (Hilton, 2011; Smith Myles et al., 2005).

Porucha senzorického spracovania potom môže u detí s poruchou autistického spektra ovplyvniť aj rozvoj schopnosti plánovať pohyby, vytváranie telesnej schémy, negatívne ovplyvní ochotu dieťaťa zapájať sa do rôznych aktivít alebo skúsiť niečo nové a odlišné (Ayres, 2005).

Terapia senzorickej integrácie (Sensory integration therapy – SIT)

Základnou ideou terapie je poskytovanie a kontrolovanie zmyslových vstupov, najmä vstupov pre taktilný, proprioceptívny a vestibulárny systém (ale aj ostatné zmysly), takým spôsobom, že si dieťa bude spontánne formovať adaptívne odpovede a integrovať prichádzajúce zmyslové informácie (Ayres, 2005).

Predpokladá sa, že vďaka týmto skúsenostiam nervový systém lepšie moduluje, zorganizuje a integruje informácie z prostredia, a teda sa vytvorí základ pre vytváranie ďalších adaptívnych odpovedí a ďalšie učenie (Lord, McGee, 2001). Všetko sa deje prostredníctvom hry a zapájaním dieťaťa do zmysluplných aktivít.

Cieľom SIT je podporiť schopnosť centrálneho nervového systému spracovať zmyslové vstupy bežnejším spôsobom (Bogdashina, 2003).

SIT má význam vtedy, ak dieťa má kontrolu nad vlastnou činnosťou a terapeut nenápadne kontroluje prostredie (Ayres, 2005). Práve vyvážením slobody a štruktúry terapeut pomáha dieťaťu rozvíjať organizáciu a jeho vnútorné smerovanie (Koomar et al., 2007). Deti so závažnejšími poruchami, najmä deti s poruchami autistického spektra, vyžadujú viac vonkajšieho usmernenia a štruktúry. Niekedy sa môže objaviť strach alebo iné emócie, ktoré nie sú v súlade s primeranou sebakontrolou dieťaťa. Terapeut musí pomôcť dieťaťu zvládať tieto negatívne emócie a reakcie, zatiaľ čo je dieťa vystavované podnetom, ktoré potrebuje a postupne si vytvára adaptívne odpovede (Ayres, 2005).

Ako ďalej píše Ayres (2005), pri SIT nejde ani tak o to naučiť dieťa danú aktivitu alebo konkrétnu motorickú zručnosť, ale zámerom terapeuta je pomôcť dieťaťu lepšie fungovať po stránke fyzickej, emocionálnej aj akademickej. Terapeut pomáha dieťaťu, aby bolo lepšie pripravené na osvojenie si motorických zručností, akademických schopností alebo vhodného správania. Motorická aktivita je vhodná práve preto, že poskytuje zmyslové vstupy, ktoré lepšie pomáhajú dieťaťu zorganizovať si vlastné učenie.

Pri SIT u detí s poruchou autistického spektra sa snažíme sprostredkovať podnety pre hĺbkové vnímanie (propriocepciu), najmä u tých detí, ktoré sú hypersenzitívne na dotyky. Aktivity ako tlačenie, ťahanie alebo skákanie môžu pôsobiť na dieťa upokojujúco. Do aktivít možno zahrnúť aj vibrácie, ktoré budú stimulovať receptory v jednotlivých častiach tela. Patričná pozornosť sa venuje aj vestibulárnemu aparátu prostredníctvom aktivít ako hojdanie, točenie, skákanie – tieto činnosti vyhľadávajú mnohé deti s poruchou autistického spektra.

Už Ayres (1979) a Delacato (1974) (In Bogdashina, 2003) predpokladali, že mnohým deťom s autizmom by sa mohlo pomôcť pomocou jemnej stimulácie piatich zmyslov alebo vestibulárneho, proprioceptívneho a taktilného systému. Tieto tri zmyslové systémy považovala Ayres za najdôležitejšie a ťažisko intervencie spočívalo v stimulácii týchto systémov. V súčasnosti sa pri terapii senzorickej integrácie berú do úvahy všetky zmysly. Niektorí terapeuti ale stále nasledujú Ayres a zameriavajú sa hlavne na proprioceptívny, vestibulárny a taktilný systém.

Aby sa intervencia mohla kvalifikovať na metódu/terapiu senzorickej integrácie, musí spĺňať tieto požiadavky:

poskytovať príležitosti na zapojenie viac ako jedného zmyslového systému (proprioceptívny, vestibulárny, taktilný),
poskytovať aktivity, ktoré sú pre dieťa výzvou, ale nie sú ani príliš náročné, ani príliš jednoduché,
spolupracovať s dieťaťom na výbere aktivít,
podporovať a sprevádzať dieťa pri organizácii jeho vlastného správania, pomáhať pri výbere a plánovať vlastné správanie,
zaistiť, že terapeutická situácia je prospešná pre dosiahnutie a udržanie optimálnej úrovne aktivity/reakcií dieťaťa,
maximalizovať úspech dieťaťa,
zaistiť bezpečnosť dieťaťa,
usporiadať miestnosť a pomôcky v nej tak, aby bolo dieťa motivované k výberu a zapojeniu sa do aktivity,
vytvoriť atmosféru dôvery a emocionálnej istoty (Hilton, 2011).

Trochu iné princípy pre senzorickú integráciu uvádza Bogdashina (2003):

orientácia na dieťa,
aktívna účasť dieťaťa,
individualizovaná starostlivosť,
cielené aktivity,
potreba adaptívnej odpovede (primeraná reakcia na podnet),
dominancia aktivít zameraných na proprioceptívny, vestibulárny a taktilný systém,
stanovenie cieľa – zlepšenie spracovania a organizácie vnemov,
vykonávanie SI trénovaným odborníkom.

SIT si vyžaduje skúseného a trénovaného terapeuta/odborníka a tiež upravené prostredie, v ktorom sa bude realizovať. SIT sa uskutočňuje v prostredí, v ktorom má dieťa dostatok príležitostí na vlastnú aktivitu a hru. V tomto prostredí sa nachádzajú rôzne typy hojdačiek, závesných sietí alebo vakov. Okrem toho v ňom možno nájsť rôzne prekážky, naklonené roviny, duté valce, dosky na kolieskach, predmety s rôznymi textúrami a iné.

Ak hovoríme o trénovanom odborníkovi, Ayres (2005) a Bogdashina (2003) majú na mysli najmä ergoterapeuta, poprípade fyzioterapeuta, ktorý má certifikát na vykonávanie SIT. V zahraničí je SIT doménou hlavne uvedených skupín odborníkov.

V niektorých krajinách SIT vykonávajú aj psychológovia, špeciálni alebo liečební pedagógovia, ktorí v tejto oblasti získali certifikát.

Pri terapii senzorickej integrácie sa využívajú viaceré prístupy.

Multisenzorická integrácia – ide o stratégiu, pri ktorej sú využité zmysly (zrak, sluch, čuch, chuť, hmat, proprioceptívny a vestibulárny systém) integrovaným spôsobom. To znamená, že sú zapojené viaceré zmysly naraz.
Desenzibilizácia je spôsob, ktorým možno zvýšiť toleranciu voči podnetom, očný kontakt, znížiť stereotypné, seba zraňujúce alebo agresívne správanie u niektorých detí. V tomto prípade sú aktivity koncipované a cielené tak, aby postupne zvyšovali hranicu citlivosti a docielila sa primeraná reakcia na podnety. Deti nie sú do aktivít nútené, ale sú vystavované podnetom zľahka a postupne formou hry a príjemných aktivít (Bogdashina, 2003).

Iný prístup, ktorý ešte môže spadať pod senzorickú integráciu je tzv. ,,senzorická diéta“. Prostredie je usporiadané tak, že ponúka aktivity a podnety, ktoré naplnia zmyslové potreby dieťaťa. Každá senzorická diéta je naplánovaná podľa individuálnych potrieb dieťaťa. Dominuje v nej stimulácia taktilného, vestibulárneho a proprioceptívneho systému (Bogdashina, 2003; Lord – McGee, 2001).

Nie je však dostatok výskumných štúdií, ktoré by skúmali efektivitu terapie senzorickej integrácie u osôb s poruchou autistického spektra, ale v posledných rokoch sa títo jednotlivci stávajú predmetom záujmu výskumníkov. Niektorí autori ako napríklad Hyatt et al. (2009) sa k tejto forme intervencie stavajú skepticky na základe toho, že niektoré štúdie nepreukázali jej efektivitu. Ostatným štúdiám vyčítajú metodologické nedostatky.

Na druhej strane, niektoré štúdie, na ktoré sa vo svojich prácach odvolávajú napríklad Baranek (2002) alebo Hilton (2011), preukazujú pozitívny vplyv terapie senzorickej integrácie u osôb s poruchou autistického spektra. Pozitívne zmeny boli pozorované najmä v oblasti sociálnej interakcie, zámernej hry alebo znížení citlivosti voči jednotlivým podnetom.

Na záver treba zdôrazniť, že terapia senzorickej integrácie nemôže byť považovaná za náhradu ostatných prístupov, ale možno ju využívať ako doplnkovú intervenciu (Baranek, 2002).

Autorka: PaedDr. Jana Hrčová, Ph.D.

Použitá literatúra:

AYRES, A. J. 2005. Sensory integration and the child. Understanding hidden sensory challenges. 25th Anniversary Edition. Los Angeles, California : Western Psychological Services, 2005. 211 p. ISBN 978-0-87424-437-3.
BARANEK, G. T. 2002. Efficacy of Sensory and Motor Interventions for Children with Autism. In Journal of Autism and Developmental Disorders, Springer Netherlands, vol. 32, no. 5, 2002. p. 397-422. ISSN 0162-3257.
BOGDASHINA, O. 2003. Sensory Perceptual Issues in Autism and Asperger Syndrome: Different Sensory Experiences – Different Perceptual Worlds. London : Jessica Kingsley Publishers, 2003. 217 p. ISBN 1843101661.
EMMONS, P. G., ANDERSSON, L. M. 2005. Understanding Sensory Dysfunction Learning, Development and Sensory Dysfunction in Autism Spectrum Disorders, ADHD, Learning Disabilities and Bipolar Disorder. London : Jessica Kingsley Publishers, 2005. 175 p. ISBN 978-1-84310-806-1.
HILTON, C. 2011. Sensory Processing and Motor Issues in Autism Spectrum Disorders. In MATSON, J. L., STURMEY, P. (eds) International Handbook of Autism and Pervasive Developmental Disorders. Springer, 2011. p. 175-193. ISBN 978-1-4419-8065-6.
HYATT, K. J. et al. 2009. A Review of Three Controversial Educational Practices: Perceptual Motor Programs, Sensory Integration, and Tinted Lenses. In: Education and Treatment of Children. Morgantown : West Virginia University Press, vol. 32, no. 2, 2009. p. 313-342. ISSN 0748-8491
KOOMAR, J. et al. 2007. Answers to Questions Teachers Ask about Sensory Integration: Forms, Checklists, and Practical Tools for Teachers and Parents. Texas : Future Horizons, 2007. 63 p. ISBN 978-1-932565-46-1.
KRANOWITZ, C. S. 2005. The Out-of-Sync Child. Recognizing and Coping with Sensory Processing Disorder. New York : Penguin Group, 2005. 356 p. ISBN 0-399-53165-3.
LORD, C., MCGEE, J. P. (eds) 2001. Educating Children with Autism. Washington : National Academies Press, 2001. 324 p. ISBN 0-309-07269-7.
SMITH MYLES, B. et al. 2005. Asperger Syndrome and Sensory Issues. Practical Solutions for Making Sense of the World. Kansas : Autism Asperger Publishing Co., 2005. 129 p. ISBN 0-9672514-7-8.
SCHAAF, R. C., MILLER, L. J.: Occupational therapy using a sensory integration approach for children with developmental disabilities. In: Journal of Mental Retardation and Developmental Disabilities Research Reviews. Willey Blackwell, vol. 11, no. 2, 2005. p. 143-148. ISSN 1940-5529.
SHER, B. 2009. Early Intervention Games. Fun and Joyful Ways to Develop Social and Motor Skills in Children with Autism Spectrum or Sensory Processing Disorders. San Francisco : Jossey-Bass, 2009. 235 p. ISBN 978-0-470-39126-6