Uvedená štúdia patrí medzi prvé, ktoré skúmajú vplyv Snoezelen miestnosti na seniorov s demenciou. Text približuje reakcie klientov na jednotlivé komponenty v miestnosti; tieto poznatky možno využiť pri výbere vybavenia do Snoezelen miestnosti pre seniorov s demenciou. Štúdia poukázala na zlepšenie nálady u klientov s demenciou po pobyte v Snoezelen miestnosti a vytvorila základ pre ďalšie výskumy v tejto oblasti.
Kings Park Community Hospital, Dorset, Veľká Británia v spolupráci so spoločnosťou ROMPA. Štúdia sa uskutočnila s 20 pacientmi s demenciou počas štyroch týždňov, kedy pacienti navštevovali Snoezelen miestnosť s frekvenciou trikrát do týždňa.
Vybavenie miestnosti
Príprava miestnosti
Podľa vzoru mnohých iných miestností Snoezelen, steny sú namaľované na bielo, aby sa zvýraznil vizuálny podnet, a aby miestnosť vyzerala sviežo. Okná sú zatemnené ťažkými závesmi krémovej farby, čo pomôže odľahčiť “nemocničnú atmosféru”. Podlaha je pokrytá hlbokým plyšovým kobercom krémovej farby. V jednej časti miestnosti sú umiestnené mäkké podlahové vankúše podobnej farby. Táto úprava umožní prístup ľuďom so zníženou mobilitou.
Sedenie
Mäkké pokrytie podlahy sa dá využiť na sedenie alebo ležanie, no vyžadujú sa aj primerané sedadlá. Do miestnosti sú spolu s relaxačným polohovacím vakom umiestnené dve hlboké kreslá.
Zariadenie
Projektor s panoramatickým rotátorom, ktorý pomaly pohybuje obraz po miestnosti. Motívy boli vybrané z rôznych obrazových kotúčov (podmorská hlbočina, lietadlá, oblaky, a iné).
Zrkadlová guľa s reflektorom. Ich účelom je vytváranie pomaly sa pohybujúcich bodiek svetla, ktoré poskytujú jemnú zrakovú stimuláciu.
Bublinkový valec – veľký bublinkový valec umiestnený v rohu miestnosti, ktorý poskytuje zrakovú stimuláciu prostredníctvom bubliniek stúpajúcich vo valci. Valec môže mať zrkadlové pozadie pre vytvorenie ilúzie viac než jedného valca.
Bublistroj, optické vlákna, aromadifuzér, vibračný vankúš a visiaci model vtáka.
Metodológia štúdie
Subjekty
Subjekty (klienti) boli vybrané na základe nasledovných kritérií:
- Diagnóza demencie
- Diagnostický skríning demencie pri použití: hodnotenia CAMDEX (Cambridgské hodnotenie mentálnych porúch u starších ľudí), BRS (Hodnotiaca stupnica správania) a CAS (Kognitívna hodnotiaca stupnica), Cliftonových hodnotiacich postupov pre starších ľudí (CAPE), Pattie a Gilleard (1979).
- Subjekty v dennom sanatóriu boli ošetrované doma opatrovateľom na plný pracovný úväzok.
- Neformálny súhlas pacientovho opatrovateľa s účasťou na štúdii vrátane súhlasu s videonahrávaním.
Na základe vyššie uvedených kritérií bolo vybraných 12 subjektov a identifikované dve skupiny týchto subjektov:
Pacienti s nepretržitou starostlivosťou – bolo vybraných šesť pacientov z jedného mužského oddelenia nepretržitej starostlivosti. Pacienti mali priemerný vek 78 rokov v rozpätí od 69 do 86 rokov. Všetci pacienti preukazovali maximálnu závislosť podľa Hodnotiacej stupnice správania a všetci okrem jedného vykazovali ťažké poškodenie podľa Kognitívnej hodnotiacej stupnice. Spomínaný jediný pacient mal mierne kognitívne poškodenie a najvyššie skóre závislosti zo všetkých pacientov.
Denné sanatórium – pre štúdiu bolo vybraných šesť pacientov navštevujúcich denné sanatórium aspoň trikrát do týždňa (pondelok, streda, piatok). Týmito pacientmi boli ženy s priemerným vekom 85 rokov (vo veku od 74 do 89 rokov). U dvoch pacientiek sa zistilo mierne kognitívne poškodenie podľa stupnice CAS a stredná závislosť podľa stupnice BRS. Tri pacientky trpeli miernym kognitívnym poškodením podľa stupnice CAS, z ktorých dve mali strednú a jedna vykazovala výraznú závislosť podľa stupnice BRS.
Merania
Správanie počas sedenia Snoezelen: Na konci každého sedenia Snoezelen personál hodnotil správanie pacienta počas sedenia. Používaná stupnica bola prevzatá od Bendera a Morrisa (1991), čo je vlastne upravená verzia hodnotových stupníc, ktoré opísali Bender, Norris a Baukman (1987).
Správanie sa hodnotilo v šiestich nasledovných premenných:
- ochota zúčastniť sa terapie
- zmätok/nevhodné správanie
- interakcia s ostatnými
- úroveň záujmu o pozorovateľné podnety
- stupeň energie
- radosť zo sedenia
Hodnotenie správania pred a po každom sedení: Desať minút pred každým sedením Snoezelen a desať minút po každom sedení personál hodnotil pacienta pomocou systému, ktorý vyvinuli Gaebler a Hemsley (1991). Správanie bolo pozorované 30 sekúnd a počas ďalších 30 sekúnd bolo zaznamenané. Takže bolo vykonaných 10 pozorovaní počas každej desaťminútovej periódy. Štyri hodnoty nálady – šťastný, smutný, strach a/alebo záujem, ak sa vyskytli, boli zaznamenané.
Správanie a poruchy nálady: Greene, Smith, Gardiner a Timbury (1982) vyvinuli meranie správania a porúch nálady, ktoré pozostáva z 33 položiek. Stupnica poskytuje skóre na troch podstupniciach: aktívny/uzavretý, aktívny/nepokojný a porucha nálady.
Toto meranie vykonávali ošetrovatelia pacientov denného sanatória a personál oddelenia nepretržitej starostlivosti. Merania sa konali každé dva týždne od počiatočného prvého týždňa do ukončeného štvrtého týždňa po skončení terapie Snoezelen.
Stupnica nálady u príbuzných: Príbuzní boli vyzvaní, aby posúdili svoju náladu v piatich rozmeroch = depresívny, podráždený, napätý, unavený a ustarostený, a to použitím päťbodovej stupnice, kde krajné body predstavovali hodnotenie: “vôbec” a “extrémne”. Túto stupnicu zostavili Green, Timbury, Smith a Gardiner (1983).
Stupnica stresu u príbuzných: Green, Timbury, Smith a Gardiner (1983) vyvinuli meranie stresu osoby ošetrujúcej staršieho pacienta. Na päťbodovej stupnici sa hodnotí pätnásť položiek frekvencie a vážnosti. Meranie pripúšťa tri samostatné faktory: pocit osobného vyčerpania a úzkosti, pocit životnej rozladenosti a negatívne pocity voči staršej osobe.
Záznam komentárov týkajúcich sa terapie Snoezelen: Pri vstupe do miestnosti bol pre personál k dispozícii samostatný formulár, kam mohol uviesť svoje postrehy týkajúce sa spokojnosti so Snoezelenom, kvality vzťahu k pacientovi počas sedenia a postoja personálu ku Snoezelenu ako terapii.
Výsledky
Skúsenosti s použitím Snoezelen miestnosti
Zariadenie bolo pôvodne vybrané na základe jeho vhodnosti pre ľudí s ťažkým mentálnym postihnutím a na základe predpokladov jeho vhodnosti pre starších ľudí s demenciou. Prvotná pilotná úloha a podrobný výskumný experiment priniesli významnú skúsenosť ohľadom vhodnosti zariadenia, a tým umožnili otestovať mnohé z našich predpokladov. Miestnosť Snoezelen sa ukázala ako miestnosť poskytujúca uvoľnené a neohrozujúce prostredie, z ktorého sa pacienti tešili. Minimálne nároky na pacienta umožnili zapojiť pacientov na všetkých úrovniach schopností.
Pacienti mali vo všeobecnosti sklon skôr pozorovať podnety, ako interagovať so zariadením. Pre starších pacientov s telesným postihnutím, ako napr. artritída, bolo náročné narábať so zariadením miestnosti Snoezelen a dávali prednosť sedeniu a pozorovaniu miestnosti. Ambulantní pacienti, z ktorých niektorí mali sklon túlať sa alebo byť agresívni, takisto radšej sedeli a pozorovali dianie v miestnosti. Počas Snoezelen sedení neboli zaznamenané žiadne prejavy agresie.
Obrovský polohovací vak bol veľmi obľúbený, hlavne u pacientov, ktorí nedokázali udržať stabilitu na nohách.
Projektor premietajúci svetelné obrázky – abstraktné beztvaré obrázky (napr. oblak) síce priťahovali pozornosť pacientov, ale neovládli pozornosť natoľko ako viac známe konkrétne obrázky (napr. lietadlo).
Hudba – abstraktná hudba v pozadí, ako napr. hudba “new age” je jemná a príjemná, a jej tón a rytmus sa dá predvídať. To bolo jej prednosťou oproti napr. klasickej alebo dôverne známej hudbe, ktorá mala tendenciu ovládať pozornosť pacientov na úkor iných stimulov.
Aromadifuzér – mnohí pacienti, ktorí boli schopní hovoriť o zážitkoch zo Snoezelenu spomínali príjemnú vôňu.
Bublistroj – prístroj na výrobu bublín sa ukázal ako hlučný a po použití bola podlaha šmykľavá. Bublifuky, ktoré pacienti držali v rukách, sa javili byť vhodnejšou alternatívou, predovšetkým kvôli aktívnejšej participácii pacientov.
Optické vlákna – mnohí pacienti opisovali krásu jemných vlákien a dúhové efekty, ale len málo z nich sa pokúsilo o interakciu. Prejav farieb dokázal udržať pacientovu pozornosť a pomáhal jeho uvoľneniu bez ohľadu na to, či pacient držal tieto optické vlákna v ruke alebo nie.
Vibrujúci vankúš – vibrujúci vankúš veľmi dobre prijímali hlavne dezorientovanejší pacienti.
Zrkadlová guľa a reflektor – efekty vyvolané týmto zariadením sa pacientom páčili. Niektorí pacienti však uviedli, že pohyblivé bodové svetlo u nich vyvolávalo pocit nevoľnosti, točenia hlavy a závrate. Ak sa takáto situácia vyskytla, spomínané zariadenie bolo vypnuté.
Bublinkový valec so zrkadlovým pozadím – bublinkový valec mal všeobecný úspech, priťahoval pozornosť pacientov, ktorí ho vnímali ako relaxačný, ale len málo z nich sa k nemu priblížilo, alebo sa ho dotklo.
Zrkadlá sa ukázali ako rozptyľujúce, nakoľko niekoľkí pacienti mylne identifikovali svoj vlastný obraz ako cudzích ľudí, čo spôsobilo úzkosť a strach a komentáre typu: “Tí leniví ľudia, čo tam sedia a nič nerobia”. Ďalší pacient si myslel, že za zrkadlami bola ďalšia miestnosť a niekoľkokrát sa pokúšal cez ne preliezť. Takéto správanie pacientov pretrvávalo, hoci boli uistení o opaku.
Záverom môžeme zhrnúť, že zariadenie miestnosti bolo prijateľné a uvoľňujúce pre väčšinu pacientov po väčšinu času. Vyskytli sa však určité problémy, ktoré sa podarilo identifikovať, a ktoré sa odporúča v budúcom dizajne miestnosti Snoezelen pre pacientov s demenciou minimalizovať.
Záver
Skúsenosti Snoezelen sedení s pacientmi s demenciou boli všeobecne pozitívne. Pacienti sa pozerali po miestnosti Snoezelen väčšinu času a mnohí prejavovali spokojnosť s väčšinou sedení.
Dve tretiny sedení boli po celý čas pokojné a s väčšou pravdepodobnosťou, že sa osoba upokojí, než že ostane podráždená. Vyskytlo sa len veľmi málo prípadov, kedy osoba zostala podráždená počas sedenia Snoezelen.
Bol zaznamenaný nárast v hodnoteniach kategórie šťastia a záujmu počas 10 minút po skončení sedenia v porovnaní s časom pred sedením a pokles v hodnoteniach smútku a strachu.
Počas celého trvania sedení Snoezelen narástol počet pacientov, ktorí ostali pokojní počas sedenia. Navyše bol zaznamenaný všeobecný nárast na úrovni záujmu medzi prvým a posledným sedením Snoezelen.
Z uvedeného vyplýva, že participácia na sedeniach Snoezelen prináša všeobecne upokojujúci a príjemný účinok na pacientov počas ich pobytu v miestnosti.
Zlepšenie na úrovni záujmu a upokojenia počas 12-tich sedení Snoezelen môže byť pripísané skutočnosti, že pacienti už poznali rutinu návštevy miestnosti Snoezelen, poznali personál a čo Snoezelen zahŕňa, a tým pádom vyrovnanejšie pristupovali k zapájaniu sa počas pobytu na týchto sedeniach.
Na základe hodnotení personálu oddelenia alebo príbuzných pacientov navštevujúcich denné sanatórium nevznikol prípad generalizácie prínosov Snoezelenu na iné aspekty nálad alebo správania sa pacientov.
Takisto nebolo počas experimentu Snoezelen zaznamenané žiadne významné zlepšenie v náladách u príbuzných pacientov denného sanatória. Prejavil sa slabý trend v oblasti zníženia stresu u ošetrovateľov počas tohto experimentu s jeho následným zhoršením po skončení celého sledu sedení. Toto posledné zistenie sa zhoduje s výsledkami počas cvičení pacientov v orientácii v realite (Greene, Smith Gardiner a Timbury, 1983). Nakoľko ani jedna zo štúdií nevyužila riadenú liečbu, z obidvoch štúdií (Snoezelen a Greene a kolektív) vyplýva iba zistenie, že nejaká forma terapie je lepšia ako žiadna. Toto zistenie je však veľmi dôležité v tom, že čokoľvek, čo môže pomôcť ošetrovateľom ako aj pacientom, je vítané.
Na druhej strane, existuje veľký počet metodologických nedostatkov v súčasnej štúdii, ktoré limitujú možné závery:
- Ako bolo uvedené, neexistovala žiadna regulovaná skupina alebo regulované podmienky, ktoré by sa dali porovnať s nešpecifickými účinkami množstva pozornosti, ktorej sa pacientom počas štúdie dostávalo.
- Hodnotenia správania a nálady pacientov neboli vykonané nezávislými pozorovateľmi, ale terapeutmi, ktorí viedli sedenia Snoezelen. To mohlo viesť k odchýlkam vo výsledkoch aj napriek dodržiavaniu jasne definovanej kategorizácie správania a počiatočnej kontrole zhody medzi pozorovateľmi.
- Merania v kategóriách šťastný, smutný, strach a záujem mohli byť vykonané počas obdobia, ktoré nasledovalo po sedení za účelom testovania pretrvávania prínosov Snoezelenu. Okrem toho, aj ostatné merania ako rozrušenie, pokoj a pozorovanie mohli mať význam pri meraní pretrvávania a pri zovšeobecnení akýchkoľvek prínosov terapie po skončení a po návrate naspäť na oddelenie alebo domov. To poukazuje na dve hľadiská. Terapia má schopnosť udržiavať pretrvávajúce účinky v prípade šťastný alebo smutný a zovšeobecnenie sa dá pozorovať doma.
Na záver, štúdia bola obmedzená kvôli relatívne malému počtu pacientov a ošetrovateľov, ktorí sa do výskumu zapojili. Tým sa limituje pravdepodobnosť schopnosti dosiahnuť štatistický význam akýchkoľvek zmien na meraní kvôli malému rozsahu vzorky.
Okrem toho, malý rozsah výberu takisto znamená, že ktorýkoľvek jednotlivec mohol mať veľký účinok na akýkoľvek trend. Napríklad, jeden ošetrovateľ ochorel a pacient tak mohol byť prijatý až v neskoršom štádiu štúdie. To malo veľký dopad na hlavné výsledky niektorých meraní. Je veľmi ťažké regulovať alebo tolerovať takéto faktory v štúdii malého rozsahu. To platí hlavne pri skúmaní ľudí s demenciou, nakoľko stav je progresívny a ľudia sú zvyčajne starší a niekedy aj slabší, a tým náchylnejší na choroby a zmeny v ich situácii.
Výsledky súčasnej štúdie a postrehy z práce s ďalšími pacientmi s demenciou sú také, že Snoezelen pomáha zlepšeniu nálady niektorých pacientov. Ukázali sa aj niektoré pozitívne trendy týkajúce sa zníženia stresu u príbuzných počas času pacienta na sedení Snoezelen. Výsledky sú limitované kvôli malému rozsahu vzorky a chýbajúcemu riadeniu podmienok. Štúdia sa nepokúsila skúmať špecifické prínosy jednotlivých komponentov multisenzorického prostredia.
Výsledky naznačili, že vizuálna a zvuková stimulácia boli najdôležitejšími časťami terapie Snoezelen, a celkovo Snoezelen bol rovnako účinný pri uvoľnení pacientov s demenciou.
Sme presvedčení, že uvedená štúdia vytvorí štartovací základ pre následné štúdie metódy Snoezelen u pacientov s demenciou a podobnými diagnózami. Štúdie tohto druhu môžu pomôcť redukovať strach, ktorý ľudia s demenciou prežívajú a pravdepodobne aj stres u ich ošetrovateľov.
Pár postrehov k hudbe
U pacientov s demenciou sa hudba často využíva a je pozitívne hodnotená. Brightová (1992) popísala význam muzikoterapie, ktorá často zapája aktívnu participáciu, napr. spev v malých skupinách. Pripomína, že pacienti môžu spievaním nanovo zažiť pocit úspechu, a hudba môže vyvolať staré spomienky.
Gabler a Hemsley (1991) študovali účinky hudby (staré piesne Very Lynn) na šiestich pacientoch s ťažkou demenciou. Výsledkom bolo, že dvaja pacienti si hudbu nevšímali a naďalej sa túlali alebo boli rozrušení. Ostatní štyria pacienti boli hudbou ovplyvnení, ale rôznym spôsobom. Traja prejavili emocionálnu reakciu (šťastnejší, smutnejší alebo viac zaujatí, každý jednotlivo) a traja pacienti boli ovplyvnení z hľadiska správania (dvaja preukázali pohyby tela a jeden prejavil pohyby hlavy, pohľad a snahu o interakciu).
Dôverne známa hudba sa ukázala ako významná, avšak neupokojila tých, ktorí boli na začiatku rozrušení alebo sa túlali. Použitie dôverne známej hudby môže čiastočne vysvetliť jednotlivé reakcie, nakoľko piesne môžu vyvolať u každej osoby rôzne spomienky.
Použitie hudby typickej pre terapiu Snoezelen umožňuje navodenie jednotnejšieho duševného stavu relaxácie v skupine, ako použitie dôverne známej hudby, ktorá bola použitá vo vykonaných štúdiách.
Zdroj:
MOFFAT, B., PINKEY, L., at al. (1993): Snoezelen, an experience for people with dementia. ROMPA UK. 1993.
Zdroj ilustračného obrázku: residenciaelpaular.com
