V tmavom Snoezelene sú všetky podnety výraznejšie. Farby sú tu tak intenzívne, že nenechajú klienta len tak sedieť. Často sa stáva, že klienti nemajú o predmet v bežnom prostredí záujem, no v tmavej miestnosti je pre nich daný podnet taký silný, že ich stimuluje k reakcii.
Rozhovor s Janou Strašilovou a Lenkou Borošovou z Domova sociálnych služieb pre deti a dospelých SIBÍRKA v Bratislave.
V zariadení DSS Sibírska máte až tri multisenzorické miestnosti – bielu, tmavú a hrovú. Prečo ste sa rozhodli pre zriadenie tmavej miestnosti? Čím je pre Vás jedinečná?
Janka: Tmavú miestnosť sme si zriadili hlavne kvôli práci so zrakovo postihnutými klientmi. U nás máme 20 % klientov, ktorí majú zrakové postihnutie. V bežnom prostredí je pre nich ťažké zachytiť zrakové podnety. Tmavá multisenzorická miestnosť je na to ideálna. Funguje na princípe kontrastov.
Lenka: Tmavá miestnosť je tiež ideálna na stimuláciu reakcií a odpovedí klienta. Klienti tu skôr reagujú na inštrukcie ako v bežnom prostredí. Svetelné podnety sú tu omnoho intenzívnejšie ako v akejkoľvek inej miestnosti, takže pre klientov to predstavuje omnoho silnejší stimul a klienta to lepšie vyprovokuje k reakcii. Keď sme miestnosť zriaďovali, skúšali sme, ako bude na podnety reagovať jedna naša klientka. Nevedela fixovať pohľad na jeden predmet. V tmavej miestnosti sme jej ponúkli optické vlákna. Po niekoľkých sedeniach začala pohľad fixovať, dokonca otáčala hlavu za svetelnými predmetmi, čo v bežnom prostredí nikdy nerobila. Aj na základe týchto konkrétnych výsledkov sme sa rozhodli, že tmavá multisenzorická miestnosť má pre nás určite význam.
Prenieslo sa toto správanie klientky aj do bežného prostredia?
Lenka: Áno. Museli sme to, samozrejme, udržiavať a trénovať v Snoezelene, ale naozaj, vnímanie klientky sa zlepšilo aj v bežnom prostredí. Pravdaže, jej odpoveď na reakcie je v tmavom Snoezelene vždy výraznejšia, ale vidíme výsledky aj na oddelení.
Spomínali ste, že v tmavom Snoezelene sa výborne trénujú reakcie klienta. Ako taký „tréning“ prebieha?
Lenka: V tmavom Snoezelene teraz pracujem s jedným chlapcom, ktorý nereaguje na vizuálne podnety. Za predmetom sa otočí, ak je ozvučený, ale nevie ho presne zachytiť zrakom. V tmavej miestnosti ho fascinujú trubičky z UV materiálu, ktoré krásne svietia. Hodiny väčšinou začíname muzikoterapiou. Začnem s trubičkami ťukať a prenášam ich ponad neho. Tento klient má veľmi rád hudbu, tancuje si na ňu a je zaujatý trubičkami. Postupne prenášam pozornosť iba na trubičky a už s nimi neťukám. Trubičky kladiem na rôzne strany a on ich hľadá. Trubičky umiestňujem tak, aby ich tápavým pohybom nevedel uchopiť. Tým pádom je nútený používať zrak. Slovne ho ešte zvyknem navádzať, kde trubička je. Najskôr ju vyhľadá zrakom, až potom rukami. Pri tejto aktivite zároveň cvičíme koordináciu ruka – oko.
S akými inými terapiami prepájate prácu v tmavej multisenzorickej miestnosti?
Lenka: Bazálna stimulácia je vždy základ. Klient musí byť najprv v dobrej polohe, ktorá mu vyhovuje. Väčšina našich klientov nie je schopná sama udržať sediacu polohu, musíme ich napolohovať tak, aby sa s nimi dalo ďalej pracovať. Vždy sa snažíme hodinu v miestnosti ušiť klientom na mieru. Sú klienti, ktorí majú radšej spojenie aktivity s vibračným podnetom, napríklad milujú bublinkový valec. Na druhej strane sú klienti, ktorí radšej vnímajú zrakom a uprednostňujú napríklad premietanie na stenu spojené s nejakým príbehom. Preto prácu v Snoezelene často spájame s dramatoterapiou. Klienti sa dotýkajú vizuálnych obrazov, ktoré premietame na stenu. Často ale tiež spájame hodiny v Snoezelene s muzikoterapiou.
Pod UV lampou všetky predmety krásne vynikajú, a to je vynikajúce aj na tanečnú terapiu – pravdaže v obmedzenom rozsahu. S jednou klientkou som takto pracovala. Na rukách som mala biele rukavičky, ktoré v tme krásne vynikli. Klientka sedela a vo výške jej očí som prepájala hudbu s pohybmi. Veľmi ju to fascinovalo a vždy ju takéto posedenie v tmavej miestnosti povzbudilo k aktívnejšiemu vnímaniu a prežívaniu diania v okolí.
Ďalší klient má veľmi rád rytmus a paličky. V bežnom prostredí ho paličky vôbec nezaujímajú, no keď v tmavej miestnosti vidí, že svietia, tak ho to hneď motivuje k akcii.
Dramatoterapia je asi aj v tmavom Snoezelene veľmi obľúbená. Aké rôzne situácie a príbehy viete v tomto prostredí navodiť?
Janka: Vieme tu vytvoriť napríklad atmosféru mora. Pustíme obrázkové kotúče, hudbu – šumenie mora, čajky. Pri práci s klientkou, u ktorej sa prejavuje permanentný motorický nepokoj, som využívala efekt záťažovej deky, ktorá mala pripomínať zážitok zahrabania sa do piesku, pričom nás zohrievali hrejivé slnečné lúče. Vytvárala som idylku, že sme pri mori, používala som fotky, na ktorých bola ona s rodinou pri mori, do toho išiel obrázkový kotúč a šum mora. Dokázala sa uvoľniť a upokojiť natoľko, že sústredene vnímala nielen projekciu na stene, ale aj moje slová, ktoré dotvárali celkovú atmosféru opisom vlastných skúseností a prežitých zážitkov pri mori. Dokázala prenášať pozornosť a tiež ju ustáliť na podnete.
Lenka: Keď sme s Jankou objednávali kotúče do projektora, vybrali sme témy, ktoré našich klientov zaujímajú. Zameranie hodiny už potom šijeme každému na mieru. Keď máme klientov, ktorí sú schopní rozlišovať druhy ovocia alebo druhy zvierat, tak staviame na tom. Klient je napolohovaný pri stene a môže rukou alebo zrakom identifikovať jednotlivý druh, na ktorý sa pýtame. Pre iných klientov je hodina zameraná skôr relaxačne a cieľom nie je kognitívny tréning. Niektorí naši klienti majú napríklad radi tmu a mesto v noci. Máme takto zameraný kotúč. Do toho pustíme hudbu, verbálne situáciu komentujeme – že si ideme sadnúť do parku, na prechádzku atď. Snažíme sa klientom navodiť zážitky z reálneho sveta.
Keď sa zameriavate na kognitívne tréningy, čo všetko trénujete?
Janka: Zvykneme trénovať priestorovú orientáciu – hore, dole, vpravo, vľavo. Tiež porozumenie reči – zadáme klientovi konkrétnu inštrukciu, napríklad aby našiel nejaký predmet. Alebo cez obrázkový kotúč cvičíme s klientmi časti tela. Na kotúči je nejaké zvieratko, pýtame sa, kde má oči, kde má klient oči.
Lenka: Uvedomovanie si častí tela sa dá podporiť aj páskami z UV materiálu. Keď sa klienta spýtam, kde má ruky, oblepím ruku páskou, aby aj vizuálne zrakom vnímal, kde je ľavá ruka.
S jednou klientkou trénujem farby na interaktívnom ovládači, ktorým meníme farbu vody v bublinkovom valci. Pre ňu vyžaduje táto aktivita veľkú koncentráciu. Zároveň trénujeme pohybovú koordináciu hornej končatiny a jej presné a cielené vedenie smerom k tlačidlu vybranej farby, ktorá je na ovládači jedna z piatich možných. Túto aktivitu je potrebné opakovať a systematickým tréningom upevňovať a rozvíjať získané zručnosti u klienta.
Okrem tmavej multisenzorickej miestnosti pracujete s klientmi aj v bielej. Niektoré prvky sa vyskytujú v oboch miestnostiach. Ako sa odlišuje práca s bublinkovým valcom a vláknami v bielej a tmavej miestnosti?
Janka: Tmavá miestnosť je kontrastnejšia, takže valec aj vlákna vyslovene vynikajú. V bielej miestnosti nie sú svetelné efekty bublinkového valca či optických vlákien také výrazné ako v tmavej, zrakovú pozornosť klientov so zrakovým poškodením tak neupúta ako ten istý efekt v tmavom Snoezelene.
Ale keď je všetko dookola tmavé a odrazu v tmavej miestnosti zapneme valec, je to silný zrakový stimul. Okrem zrakovej stimulácie aj vibruje, je dynamický vďaka bublinkám, ktoré sa tam pohybujú a vydáva aj zvuk. Jeden valec tak prináša veľmi veľa silných podnetov.
Nemajú niektorí klienti strach z tmy, keď vojdú do tmavého Snoezelenu?
Janka: 1. Áno. Pracovala som s klientkou, ktorá mala taký strach, že nebolo možné s ňou vojsť dovnútra a zavrieť dvere. Dokonca aj pri otvorených dverách a úplne presvetlenej tmavej miestnosti to bol problém. Spustila sa u nej prudká afektívna reakcia, ktorá sa nestíšila, pokiaľ nevyšla z miestnosti. V takomto prípade je nutná veľmi citlivá, opatrná a postupná desenzibilizácia, keď s ňou pomalými krokmi prenikáme do miestnosti. Dôležitá je bezpečná skúsenosť s tmavým priestorom v prítomnosti terapeuta, s ktorým ma stabilný a dôverný vzťah. Využívame pritom obľúbené predmety a efekty. Niektorí klienti sa zase naopak vedia v tmavej miestnosti uvoľniť , cítia sa byť obklopený bezpečím a istotou a dokážu pokojne rozprávať o svojich pocitoch a prežívaní, a tak je možné im napomôcť s ich podporným spracovaním a prekonaním. Učíme ich tiež ako čeliť situáciám, ktoré sú pre nich náročnými, či ťažko zvládnuteľnými.
Takže tma môže u niekoho spôsobiť strach a u iného zasa intímnu atmosféru a uvoľnenie.
Pod UV lampou krásne vynikne aj biela farba. Pracujete niekedy špeciálne aj s bielou farbou?
Janka: Všetko biele je nádherné. Biela v tmavej miestnosti naozaj krásne vynikne. Ak je miestnosť dosť veľká, dajú sa postaviť hory – vankúše prekryjeme bielymi plachtami. Dokonca si z bieleho kancelárskeho papiera vieme urobiť snehové gule a guľovať sa. Z gúľ sa dá potom postaviť snehuliak – do troch rôzne veľkých igelitových vreciek napcháme biele gule, čím vzniknú tri veľké gule a snehuliak je na svete. Klienti sa na stavbe snehuliaka podieľajú, čo je pre nich veľký zážitok. Do zimnej krajiny vieme vniesť príbeh o zimnej kráľovnej, oblečieme si čižmy a rukavice. Niekedy naberieme do nádoby sneh a donesieme ho do miestnosti. Klienti doňho môžu strčiť ruku, pomasírujeme im s tým líčka, aby cítili na tele ten chlad a vnímali rozdielnosť teploty, ale aj iný materiál. Pre nás sú to úplne bežné pocity, no pre nich je to výnimočné.
Je progres, ktorí klienti zažijú v tmavej miestnosti dlhodobý? Prenáša sa aj do bežného prostredia?
Lenka: S našimi klientmi je dôležitá pravidelnosť práce. Aby sa podnet u nich zafixoval, je dôležité, aby bol pravidelný a opakovaný. Klienti sa do tmavej miestnosti tešia. My sme tie, ktoré na nich musíme preniesť pozitívnu emóciu a naštartovať ich. Keďže motivačné mechanizmy u našich klientov nefungujú tak, ako u zdravých ľudí, emócia je veľmi dôležitá a na tej pri práci s nimi staviame. Pozitívne emócie im potom pretrvávajú aj po príchode na oddelenie.
Janka: Vieme pracovať na pamäťových stopách, no pravidelnosť je naozaj dôležitá. Keď s klientom na niečom pol roka pracujeme vidíme pekné zmeny, ale keď napríklad ochorie a mesiac sme sa danej činnosti nevenovali, tak značná časť našej doterajšej práce má prchavý efekt, ale ľahšie sa nadväzuje na už prežité ako na nikdy nepoznané a pozitívne emócie sú výborným prostriedkom na znovuspoznanie a znovuvybavenie zaujímavých podnetov.
