Na Slovensku a v Čechách sme zvyknutí na biele a tmavé multisenzorické miestnosti, no mať vodný Snoezelen je pomerne zriedkavé. Takýto Snoezelen sa nachádza v Špeciálnej základnej škole na Ďumbierskej ulici v Banskej Bystrici.
Prácu vo vodnom Snoezelene nám priblížila špeciálna pedagogička Andrea Palonderová, ktorá s deťmi so špeciálnymi potrebami pracuje už dlhé roky, a fyzioterapeutka Katarína Kraváriková, ktorá sa venovala práci vo vodnom Snoezelene do nedávneho nástupu na materskú dovolenku.
Povedzte nám niečo o vašej škole
Andrea: V Špeciálnej základnej škole Ďumbierskej v Banskej Bystrici vzdelávame približne 100 detí vo variantoch A,B, C, v 2 triedach pre žiakov s autizmom s mentálnym postihnutím a máme aj Praktickú školu. Na prvom stupni máme 3 triedy, v ktorých sú spojené ročníky. Vo variante B máme 2 triedy, tiež spojené ročníky. Vo variante C sa vzdelávajú ťažko mentálne a viacnásobne postihnuté deti v 3 triedach. Pri škole funguje aj Centrum špeciálno-pedagogického poradenstva. Zahŕňa odborných zamestnancov – psychológ, špeciálny pedagóg a sociálny pedagóg. Škola sa v rámci svojich možností snaží poskytnúť maximálny servis pre tieto deti. Každý rok sa snažíme vybudovať na našej škole niečo, čo rodičom uľahčí život, aby nemuseli jazdiť po celom meste, ale vedeli jednotlivé terapie absolvovať u nás. Okrem vzdelávacej časti tak máme napríklad poobede školský klub (ŠKD). Do ŠKD prijímame aj ťažšie postihnuté deti, aby sme to rodičom, ktorí chcú pracovať, uľahčili. Jeden krát do týždňa dochádza do školy aj klinický logopéd. Snažíme sa poskytovať komplexné služby pod jednou strechou: vzdelávanie, výchova, poradenstvo, voľnočasové aktivity, krúžky, fyzioterapia, logopédia. Jediné, čo naše deti musia absolvovať inde, sú lekárske vyšetrenia.
Ako ste sa dostali k Snoezelenu?
Andrea: Prvá, biela miestnosť vznikla v roku 2009. Podnetom bol rozhovor s kolegyňou, ktorá zriadila fungujúci Snoezelen v inom špeciálnom zariadení.
Vodný Snoezelen sme zriadili v roku 2012. Vychádzali sme z potreby poskytnutia komplexných služieb našim deťom, hlavne deťom vo variante C, ktorých počet stále pribúda. Rodičov tak vieme odľahčiť a deťom redukovať vymeškávanie z vyučovacieho procesu kvôli rehabilitáciám a kúpeľným pobytom v iných zariadeniach.
Zároveň sme chceli, aby táto miestnosť bola výnimočná a pre deti atraktívna, aby sa v nej dobre cítili. Preto sme zvolili obrázky z rozprávky Nemo. Keď deti vojdú do vodného Snoezelenu, je na nich vidieť, že je to pre ne iný svet.
Katarína: Vždy, keď nové deti prišli ku mne na terapiu do vodného Snoezelenu, spoznali rozprávku Nemo. Niektoré sa najprv báli vojsť, tak som im ukázala obrázky, svetielka, že tam nie je iba obyčajná vaňa. Deti sem rady chodia už len kvôli atmosfére tohto priestoru.
V čom je vodný Snoezelen iný oproti bežným miestnostiam s masážnou vaňou a masážnou posteľou?
Andrea: Naše deti potrebujú, aby informácie na ne pôsobili cez všetky zmysly. Stále na ne treba pôsobiť intenzívnymi podnetmi. Deti sú nenasýtené. V minulosti v osobitných školách boli deti s mentálnym postihnutím, dnes sú postihnutia rôzne – viacnásobné, mentálne, telesné, zmyslové a v ostatnom čase pribúdajú hlavne psychiatrické poruchy. Dnes je veľký nápor na psychiku aj u zdravých detí. U detí so špeciálnymi potrebami je to rovnaké. Deti pred pár rokmi intezívnejšie reagovali na podnety, stačilo im ich menej. Dnes je to úplne naopak. V triede musí byť podstatne menej detí, potrebujú väčší priestor a veľa intenzívnych a rôznorodých podnetov.
Takýto multisenzorický zážitok im vodný Snoezelen ponúka. V miestnosti sú rôzne podnety – hudba, svetlá, obrazy, aromalampa, voda, vibrácie -prostredie pôsobí na všetky zmysly a je vizuálne príjemné a atraktívne. Na rozdiel od bielej vykachličkovanej miestnosti, kde je vaňa a masážny stôl, ktorý pripomína lekára a nemocnicu.
Katarína: Do vodného Snoezelenu som si nosila aj vlastnú hudbu z rozprávok. Takisto obrázky Nema veľa urobili. Deti takéto prostredie úplne inak vnímajú a samé sa pýtajú, kedy môžu ísť do Snoezelenu.
Ktoré deti navštevujú vodný Snoezelen?
Katarína: Terapiu absolvujú deti, ktoré to najviac potrebujú a majú súhlas od lekára a rodiča. Na deň mi podľa harmonogramu vychádzalo približne šesť detí. Manipulácia s imobilnými deťmi je náročnejšia, vtedy plánujeme menší počet. Je nutné ich plienkovať, umiestniť do špeciálneho závesného a transportného systému, vyzliekať i obliekať.
Ako vyzerala taká hodina vo vodnom Snoezelene?
Katarína: Terapia prebieha počas vyučovania. V Snoezelene nasledovala masáž alebo kúpeľ. Vždy som sa zamerala na to, čo dieťa aktuálne najviac potrebovalo – masáž nôh, rúk, chrbta. Hydromasáž i „suchá“ masáž trvali približne 30 minút. V miestnosti bola vytvorená príjemná atmosféra, tlmené meniace sa svetlá, relaxačná hudba, príjemná vôňa i teplota.
Nehovoriace deti som sa snažila stimulovať obrázkami Nema – pýtala som sa ich, kde je rybička, alebo keď sa striedali farby, tak mali povedať, keď sa objaví napríklad červená.
Snažili ste sa zakomponovať do týchto hodín aj edukačný rozmer?
Katarína: Áno, nebol to vyslovene iba oddych. Vždy som sa s deťmi snažila rozprávať, aj keď pri tej masáži som ich nechala, nech si to užijú.
Andrea: Vodný Snoezelen nie je prvoplánovo určený na edukáciu. Je to o tom, že deti sa tam tešia, lebo sa „nemusia učiť“, ale podprahovo sú vedené k určitým aktivitám, kedy dieťa ani nevníma, že sa niečo učí. U detí s ťažkým postihnutím je to o tom, že na nich pôsobí niečo teplé, studené, rozsvieti sa svetlo rôznej farby, niekto im zatlačí na niektorú časť tela, atď.
Správali sa deti inak, keď chodili pravidelne do vodného Snoezelenu a keď nie?
Andrea: Deti z mojej triedy chodievali do vodného Snoezelenu vždy v stredu. Vracali sa odtiaľ úplne iné. Deti s ťažkým postihnutím dávajú skôr najavo nepohodu a diskomfort, hlavne, keď ich niečo bolí. Málokedy vyjadrujú pozitívne emócie. No po čase v strávenom v Snoezelene bolo vidieť, že sú pokojnejšie a vyrovnanejšie. Pravdaže po návšteve Snoezelenu mali aj upravený program v triede. Celý deň sa už niesol v pokojnejšom duchu.
Katarína: Na deťoch bolo vidieť, že sú v prvom rade spokojné, vždy sa do vodného Snoezelenu tešili.
Mohli by ste nám bližšie priblížiť, čo to znamená, že dieťa je po návšteve Snoezelenu iné?
Andrea: V deň, kedy je dieťa v Snoezelene, je vo väčšej pohode a lepšie je nastavené na spoluprácu, má vnútornú pohodu a cíti sa dobre, je zrelaxované, oddýchnuté. Je to iné ako v bežný deň, keď príde do triedy po rannom zhone. Kiež by každý deň mohol začať takouto relaxačnou aktivitou, ktorá to dieťa nastaví do pozitívnej roviny. Po hodine v Snoezelene aj nepokojné a agresívnejšie deti sa dokázali upokoniť a spolupracovať.
Na čo deti reagovali najlepšie?
Katarína: Rady sa kúpali, najmä keď zbadali svetielka. Niekedy sa zľakli trysiek a bubliniek, tak som ich chytila za ruku, nohu a pripravila ich na to, že to bude viac hučať. Vaňa mala asi najväčší úspech.
Videli ste u detí postupom času aj nejaký progres?
Katarína: Minulý rok som si brala do Snoezelenu chlapca s autizmom. Nechcel tam chodiť, bál sa všetkého nového. Postupne sme sa to snažili prelomiť. Zozačiatku vydržal iba dve minúty a išiel naspäť do triedy. Chodila s ním i jeho pani učiteľka. Masáž sme robili cez oblečenie, pretože sa nechcel ani vyzliecť. Hladkala som ho, ubezpečovala, že ho nič nebude bolieť. Postupne si dal pomasírovať chrbát, najskôr na sucho bez krémov, potom sa naučil ísť aj do vane. Do vane som mu dávala hračky. Postupne sa s prostredím zoznámil a mal túto aktivitu rád.
Andrea: Schopnosť vysporiadať sa s novým prostredím je sociálna zručnosť. Aj pre deti s takýmto blokom je dôležité, aby sa naučili reagovať a vysporiadať sa s novým prostredím.
Katarína: Iný chlapec musel vždy pred terapiou vyskúšať všetky radiátory a musel mať všetky dvere zatvorené. Kým neskontroloval všetky radiátory a nepozatváral všetko, čo sa dalo, tak si nesadol na stôl. Raz som skúsila nechať pootvorené dvere. Vtedy na mňa naliehavo pozrel, išiel zatvoriť dvere a až potom si ľahol. Postupne som sa naučila, ako ktoré dieťa reaguje a čo potrebuje. Niekedy sme po uvážení s kolegyňami terapiu aj vynechali, keď sme videli, že dieťa je veľmi rozrušené alebo nervózne.
Brávali ste do vodného Snoezelenu aj ťažšie zvládnuteľné deti?
Katarína: Jedna žiačka bola ťažko zvládnuteľná. Chcela som, aby chodila do miestnosti aj ona, no vôbec sa to nedalo. S jej otcom sme sa dohodli, že bude chodiť s ňou. Už pred ôsmou ma čakali pred miestnosťou. Evička má ťažké postihnutie, ubližuje si a aj ja som mala často od nej modriny. Preferuje vyslovene silné, až bolestivé podnety. S otcom sa nám ju podarilo dostať do vane aj na stôl. Zo začiatku ju otec držal, spieval jej, hladkal ju. Postupne si zvykla, a potom bola už úplne pokojná.
Po nej nasledovali jej spolužiaci z triedy. Keď som si prišla pre ďalšie dieťa, videla som, že Evička relaxuje vo vaku alebo na kresle a počúva hudbu. Predtým vždy hľadala niekoho, koho by mohla uštipnúť alebo udrieť. Po terapii v Snoezelene prestala ubližovať sebe i spolužiakom.
Andrea: Evička sa kvôli svojmu ťažkému stavu asi nikde inde nedostala. Preto je dobré, že tu v škole je taká možnosť.
V škole máte aj biely Snoezelen. Ako využívate túto miestnosť?
Andrea: Do bieleho Snoezelenu chodia deti denne v rámci telesnej výchovy alebo rôznych iných predmetov. Využívame ho ako podpornú pedagogickú metódu a relaxačný priestor. Napríklad druhý stupeň A variantu využíva priestor v rámci telesnej výchovy, keď sa už nedá chodiť von. Relaxácia je u mnohých detí dosť dôležitá, lebo väčšina má poruchu aktivity alebo správania. Naučili sa byť ticho, majú si ľahnúť, nemajú sa vyrušovať. Vedia, že keď prídu, každý si nájde svoje miesto, kde sa cíti dobre. Vodná posteľ je vždy na „miestenky“. Z multisenzorickej miestnosti vyjdú oddýchnutí a zrelaxovaní.
Mávam v bielom Snoezelene záujmový krúžok a v rámci toho robím rôzne aktivity. Napríklad na lampách meniacich svetlo sa učíme rozoznávať geometrické tvary a farby. Príležitostne ochutnávame a ovoniavame. Pred Vianocami im do aromadifúzera pustím vôňu škorice alebo pomaranča, reálnu škoricu pomaranč, orech jablko si môžu chytiť, ovoňať i ochutnať. Alebo deti hmatom vnímajú rôzne drsné, teplé, studené povrchy. Hlavnou náplňou krúžku je oddych a relaxácia. Niekedy si tu aj pospia.
Biely Snoezelen využíva v poobedňajších hodinách aj školský klub detí. Ak je niektoré dieťa problémové, je to dobré miesto na upokojenie. Deti, ktoré sú mimoriadne hyperaktívne, vedia v Snoezelene relaxovať, 20 – 30 minút vydržia bez problémov v pokoji. Už len tento čas stojí za to.
Aké máte plány do budúcna?
Chceli by sme priniesť do našej školy ešte metódu senzorickej integrácie. Keď sa na niektoré naše deti pozerám, vidím, že im stále niečo chýba, že ich problémy majú hlbšiu príčinu. Myslím si, že metódou senzorickej integrácie by sme im vedeli pomôcť. Vyžaduje si to však vhodný priestor a dostatok finančných prostriedkov.
